Netreba hneď milovať Paríž, ba dá sa ho priam ignorovať. Nie je nutné mať každé ráno na stole croissant, ba dá sa ho priam ignorovať. Spokojne možno ohŕňať nos nad francúzskou kuchyňou, ba dá sa ju priam ignorovať. Ani vzdychať na káve pod Eiffelkou nie je potrebné, ba… dá sa to priam ignorovať. Ale tohto chlapca ignorovať nemožno.
Jeho ubolený prejav a dokonale zafarbený chraplák, ktorý by mu nepochybne schválil i kat Habera, sa jednoducho prehliadnuť a už vôbec prepočuť, nedá. A napokon, Claudio Capéo [vyslovuj: klodjo kapeo] má s našim Palim viac spoločného, než sa môže zdať. Ten náš už roky rokúce stabilne robí porotcu v najznámejšej speváckej súťaži a Claudio z jednej takej vlastne vzišiel, i keď, také obyčajné to nebolo.
Takže pekne po poriadku. Keď mal šesť rokov naučil sa hrať na akordeón, ktorý ho sprevádza dodnes. Interesantné je, že v osemnástich bol súčasťou metalovej kapely, následne prestúpil do africkej jazzovej skupiny a medzitým urobil nielen maturitu, ale získal tiež certifikát odbornej spôsobilosti v námorníctve. A predsa ho to tiahlo úplne inam, k stolárstvu a dekorovaniu, ktorým sa postupne venoval.
Avšak popri tom všetko ani na chvíľu nezanevrel na milovanú hudbu. Založil vlastnú kapelu Campeó, s ktorou na vlastné náklady vydal dva albumy, na ktorých perfektne zúročil skúsenosti z pôsobenia v dvoch žánrovo absolútne odlišných zoskupeniach. V roku 2016 prichádza zásadný moment jeho umeleckej kariéry, aspoň tak sa nádejal. Prihlásil sa do súťaže The Voice, no jej priebeh vôbec nevyzeral na rozprávkovú cestu.
Pri úvodnom výkone sa otočil iba jeden porotca a v ďalšom rozstrele, pri hlasovaní o postup do ďalšej účasti, vypadol. Sklamanie z relatívneho neúspechu ešte v ten istý večer vystriedala eufória nadšenia. Claudiovi zavolal riaditeľ hudobného vydavateľstva Jo&Co, čo je label francúzskeho Sony Music a ponúkol mu profesionálnu zmluvu. Ešte v tom istom roku sa zmluva naplní vydaním bezmenného albumu.
Avšak ani náhodou to nie je nahrávka, ktorá by sa bez mena stratila v záplave ostatnej tvorby nielen vo Francúzsku, ale v podstate na celom juhu Európy, v Belgicku, Švajčiarsku a Kanade. Iba vo Francúzsku sa fantastický album držal na vrchole hitparády predajnosti päť týždňov, predalo sa ho cez tristotisíc kusov, čo mu vynieslo trikrát platinové ocenenie a napokon i titul diamantovej platne.
Nasledujúce obdobie už naberá na obrátkach. Claudio Capéo sa vracia s novými nahrávkami v dvojročných intervaloch. Jeho doménou je šansón, spievaný uboleným prejavom a napriek tomu s nádejou v čokoľvek. Spieva prevažne po francúzsky. To je pre milovníkov hudby vražedná kombinácia, ktorá vyvoláva závislosť. Capéove nahrávky síce možno občas hraničia s komerciou, avšak tú hranicu nikdy neprekročil. Vo finále hádam ani samotní Francúzi (Capéo je totiž pôvodom Talian, ktorý prežil celý život vo Francúzsku) nerobia hudbu s tak výraznými francúzskymi prvkami, ktoré sa ťažko opisujú, treba ich počuť.
Zaujímavé je, že keď som následne pátral, či sa u nás dá zohnať niektorý z jeho albumov, obchodníci síce ochotne kontaktovali svojich dodávateľov, no odpovede boli v globále negatívne. Žiaden dodávateľ hudby na Slovensku Capéa nedistribuuje. V Čechách pri väčšom pátraní natrafíte aspoň na digitálnu ponuku a severskí susedia (Poliaci), kde rátate s tým, že u nich kúpite naozaj všetko, ponúkajú aspoň staršie CD.
Ak však pátrate po vinylových verziách (všetky štyri sólové albumy 38-ročného speváka vyšli aj na vinylových platniach), na ktorých tento druh muziky naozaj vyvoláva závislosť, ktorá spôsobuje, že platňu síce obraciate na gramofóne, ale dať ju odtiaľ preč je niekoľko dní nemožné, treba zájsť ešte ďalej a využiť napríklad francúzsky amazon, kde sa dá zohnať všetko a ešte aj za rozumné ceny, vrátane dopravy.
Ale poďme späť k nahrávkam Claudia Capeá. O dva roky po sólovom debute vydáva nahrávku Tant que rien ne m’arrête. Titulná pieseň je duetom s Tomom Walkerom, čo je pri francúzskom nacionalizme veľmi príjemné prekvapenie. Možno to bol zámer, ako sa dostať bližšie k anglicky hovoriacemu poslucháčovi, alebo iba chuť urobiť si radosť. Ak bolo dôvodom porazenie francúzskych hraníc, tak nevyšlo, ako urobenie si radosti to bol skvelý nápad.
Album sám o sebe je ako komplet jedinečný. Spevák na ňom pokračuje v zabehnutom trende, ktorý nastavil svojou predchádzajúcou nahrávkou, žiali, baví, svojim spôsobom lieči, pretože ak je hudba naozaj liek, ako sa to traduje, tak toto je ten najlepší lekár. Novinka naznačila, že v kariére tohto umelca poslucháča zrejme čaká niekoľko príjemných prekvapení, albumy, ktoré neobsahujú vatu a jednoducho nahrávky, na ktoré sa bude poslucháč vyslovene tešiť, pretože sú zárukou kvality. Nasledujúce dva albumy akoby lusknutím prstov ukázali, že je to pravda. Ešte na margo dvojky, tá získala status dvakrát platinovej platne a opäť sa jej výborne darilo vo frankofónnych zemiach.
Následne, v roku 2020 vydal Claudio Capéo nahrávku Penso a te. Bol to v jeho diskografii ten album, ktorým sa koreňmi Talian, pokúsil osloviť ešte výraznejšie i talianske publikum a čiastočne ho pripravil z cover verzií už kultových talianskych hitov a pridal pár duet. Jeden z nich bol s talianskou ikonou Giannou Nannini a práve ona bola mojim oknom do Capéovej duše (rozumej, tvorby).
Nebyť tohto duetu, tiež by som zrejme dodnes netušil, že Claudio Capéo existuje. Album som si vyhľadal na streamovacích službách a keďže kombinácia talianskej živelnosti, francúzskeho šansónu prezentovaného presne touto ubolenou formou, hlas z ktorého behá mráz po tele a dokonalé produkčné lahôdky, je pre mňa naozaj tým najlepším, čo môže prísť, nastalo obdobie, že som tú nahrávku počúval neustále dookola. Navyše, zrejme všetci máme v pamäti, aké skurvené obdobie bol kvôli covidu rok 2020, tak toto bol pomyselný liek na celú tú divnú dobu.
Album vyšiel v decembri a svojou letnou atmosférou pôsobil a dodnes pôsobí, ako balzam na dušu. I keď, napríklad teraz, v čase prebúdzajúcej sa jari a blížiaceho sa leta sa to celé počúva oveľa radostnejšie a privodzuje to až eufóriu. Pozornosť si zaslúži Capéov cover Ramazzottiho Se Bastasse Una Canzone, pri ktorom, dovolím si tvrdiť, aj Erosovi, zvyknutému na všetko, spadla sánka až ku kolenám. Alebo talianske klasiky Tu, Via Com Me, Caruso, Senza Unna Donna, či už spomínaný duet s Giannou Nannini Ciao Mia Bella.
Osobne nie som príliš veľkým zástancom cover verzií, málokedy sa vydaria lepšie, ako originál. Navyše, pre mňa, milovníka talianskej muziky, je to téma mierne háklivá. Každý jeden Capéov cover na tomto albume je však dokonalým spojením súčasného soundu, francúzskej klasiky a úcty k originálu, a každý jeden je lepší než samotný originál. Veľmi vzácne.
Minulý rok sa Claudio Capéo vrátil s novinkou Rose Des Vents. V tomto prípade už ide o čisto francúzsku nahrávku, plnú famózneho francúzskeho šansónu. Claudio na nej dokáže byť zasnený, ale i veselý. Pri niektorých piesňach máte chuť hodiť tanierom o podlahu, z bezradnosti, ktorú vyvoláva, ale hneď v tej ďalšej sa zas zvŕtate na podlahe. A samozrejme, nechýba ani spevákova, už toľko spomínaná ubolenosť, bez ktorej by to jednoducho nešlo.
Zaujímavé je, že po účasti v súťaži The Voice je to Capéov štvrtý album a on sa nesnaží nijakým spôsobom experimentovať. Tá polotalianska nahrávka bola skôr pokusom ukázať sa viac rodnému publiku a ak to nevyšlo celkom podľa predstáv, ostala po tom aspoň jedna fantastická eňo-ňuňo nahrávka, ktorú aktuálne nasleduje ďalší francúzsky skvost.
Bohužiaľ, napriek všetkým neodškriepiteľným kvalitám a veľkému talentu tohto speváka, sa jeho kariéra uberá cestou tej, ktorou si prešiel kanadský spevák Garou (mimochodom, práve ten sedel v porote francúzskeho The Voice v roku 2016, keď Claudio Capéo pokúšal svoje šťastie. Okrem neho tam ešte načúval našincovi známy Mika. Ani jeden sa však pri Capéovom výkone neotočil). Garou tiež spieval po francúzsky, v krajinách, kde je táto reč samozrejmosťou bol, a stále je, hviezdou, dokonca v susednom Poľsku mu Marzeny kľačali pri nohách, avšak akékoľvek následne pokusy (spievanie v angličtine, promo turné po celej Európe, vrátanie Čiech) o prerazenie, nepriniesli vytúžené ovocie. Zjavne aj v prípade Claudia Capéa sa mimo frankofónneho teritória objaví iba toľko nadšencov jeho muziky, ktorí ho síce budú milovať, no na celoplošnú slávu to stačiť nebude.
A tak neostáva nič iné, iba si strážiť novinky cez spevákov web a nahrávky si zadovážiť z druhého konca Európy. Našťastie, žijeme v dobe, v ktorej, keď to chceme, nie je to technicky nemožné. Balíček dnes za pár dní príde naozaj odvšadiaľ a všade. A po vypočutí si toho, čo je v ňom zabalené zistíte, že nemusíte rovno milovať croissanty, ani francúzsku kuchyňu, ale odrazu na to všetko máte chuť.
Pavol Božík
Claudio Capéo (2016)
90 ♫
Claudio Capéo: Tant que rien ne m’arrête (2018)
90 ♫
Claudio Capéo: Penso A Te (2020)
100 ♫
Claudio Capéo: Rose Des Vents (2022)
100 ♫
