Ani veľmi podivné a neprofesionálne správanie leteckej spoločnosti Austrian Airlines, salámistické chovanie pracovníkov na letisku vo Florencii, ktoré mi v konečnom dôsledku neplánovane predĺžili pobyt v tomto meste, či nekonečná cesta vlakom, napriek zaplateným letenkám, nemohli pokaziť jedinečný zážitok z koncertu Tiziana Ferra, ktorý bol dôvodom cesty do talianskej Florencie.
Práve tam, na domácej scéne mimoriadne úspešný spevák končil turné k svojmu minuloročnému albumu Il Mestiere Della Vita a na poslednej štácii mu prišlo asistovať okolo 70 tisíc nadšených fanúšikov. Štadión vo Florencii praskal vo švíkoch a želám každému jednému slovenskému umelcovi, aby to niekedy zažil. Taliani sú totiž mimoriadne hrdí na svoju kultúru a dve a pol hodiny vytvárali atmosféru, o akej môžu naše Zuzany, Jany, Kulyovia, či Thomasovia iba snívať.
Tiziano Ferro si veľmi dobre uvedomuje svoj status na talianskej hudobnej scéne, kde momentálne patrí medzi najúspešnejších spevákov. Tisíce jeho nadšených fanúšikov mu navyše vytvorili atmosféru, po akej baží každý umelec. Spievali s ním každú jednu pieseň, skákali, skandovali, proste boli hrdí, že sú súčasťou niečoho talianskeho a veľkého. A spevák sa im za to odvďačil dve a pol hodiny trvajúcou šou.
Iba 37-ročný spevák je výnimočný tým, že tie dve a pol hodiny išiel naplno. Proste spieval. Samozrejme, za ním sa diali veci vizuálne, ale ich úlohou nebolo odpútať pozornosť od spevákovho výkonu, pretože ten bol bezchybný, ale boli určené na podporu celkového dojmu, ktorý je pri obrovskej štadiónovej scéne jednoducho potrebný. Jedine však, ako efekt, ktorý divákovi spríjemní zážitok. Myslím však, že nadšené publikum, v ktorom by ste márne špecifikovali väčšiu náklonnosť k spevákovi na základe veku, či pohlaví sa bavilo kráľovsky.
Talian síce uskutočnil turné na podporu svojho nového albumu, s ktorým sa mu doma mimoriadne darí, no pri dva a pol hodinovej šou naň nekládol primárny dôraz. Ak z neho odznela polovica piesní, je to moc. Publikum však nadšene reagovalo na každú jednu z nich. Najviac si však vychutnávali spevákove staršie hity, ktorých počet sa ani náhodou neskončil skladbami Perdono, či Rosso Relativo, ktoré sa svojho času hrali i nás.
La Differenza Tra Me E Te, Sere Nere, Stop! Dimentica mali zrejme najväčší ohlas u publika, ktoré však s nadšením prijalo každú z 27 skladieb, ktoré v ten večer zazneli. Na záver nemohol chýbať chytľavý hit Lo Stadio, ktorý sa stal symbolom nedávnej rekapitulácie kariéry Tiziana Ferra a je oslavou hudby, ako takej. Aj po tejto piesni sa však ešte Tiziano vracia na scénu, aby ponúkol tri záverečné skladby.
Po predposlednej z nich sa lúči so svojim publikom a je mimoriadne zaujímavé sledovať, ako precítene vníma to, že ide o posledný koncert niekoľkotýždňového ťaženia, počas ktorého sa na neho prišlo pozrieť neuveriteľného pol milióna Talianov. Spevák je úprimne dojatý a pri záverečnej Potremmo Rotornare necháva voľný priebeh svojim emóciám a rozplače sa. Žiaden hraný plač vo forme vlhkých očí a lá Zuza Fialová. Na veľkoplošných obrazovkách vidieť, ako mu po tvári stekajú slzy, ako si ich utiera.
Záver je efektný, aj keď samozrejme (na rozdiel od sĺz) rovnaký, ako všade. Voda, ktorá bola neoddeliteľnou súčasťou grafiky celého koncertu začína padať na scénu a spevák odchádza do zákulisia celý mokrý. Efektné a dojemné. Malá vizuálna drzosť, ktorú si Tiziano dovolil na záver, aby bol trochu teatrálny, pretože inak bol skôr grandiózny, ako spevák, ktorému v ten večer ležala pri nohách celá Florencia.
Pavol Božík
90%
