Gabrielle Bernátová napísala už niekoľko románov, no určite by ste ani jeden z nich neoznačili ako typické sladké čítanie pre zasnívané dievčatá. Jej knihy odrážajú drsnú životnú realitu a inak to nie je ani v knižke Dedička, ktorá v týchto dňoch prichádza na pulty kníhkupectiev.
Gabika, kto ťa priviedol k literatúre a potom k písaniu?
Sám život. Od detstva čítam knihy, teraz mi čas nedovoľuje veľmi sa pohrúžiť do akéhokoľvek príbehu, ale snažím sa. Ako dieťa a neskôr tínedžerka som dokázala čítať všade. Doma pri obede, v škole s knihou na kolenách… a písanie nejako do toho prišlo.
Tvoje prvé literárne pokusy… V škole? Či to boli hneď knihy?
V osemnástich som mala taký búrlivý život, nebol niečím špecifický, ale predsa len odlišný od normálneho života. Nejakým spôsobom som potrebovala uvoľniť emócie, a tak som zobrala do ruky doskový zošit a začala písať. Vlastne mojím prvým počinom boli Nevyspytateľná a Nezastaviteľná mrcha. Tie zdrapy mám dodnes odložené. Odvtedy sa veľa zmenilo, ale písanie ma, našťastie, neprestalo baviť.
Kto číta tvoje diela ako prvý – máš nejakú osobu, ktorá je tvojím prvým kritikom? Ako vôbec kritiku vnímaš? Počúvaš názory iných a do akej miery?
Kedysi som mala, ale dnes už na názoroch tak nelipnem. Šťastie prichádza v intervaloch posielam po častiach nejakým ľuďom, no neočakávam od toho veľa. Predsa len sa kniha nedá objektívne posúdiť. Niekomu sa páči to, inému ono. V začiatkoch, keď začali chodiť negatívne recenzie na Nevyspytateľnú mrchu a prvú verziu Dedičky, tak som z toho bola vyvedená z miery. No časom akoby uťalo a prestala som vnímať, kto si čo myslí o mojich knihách. Je o mne známe, že nemám typické ženské romány a ako mi vraví jedna priateľka, môžem byť hrdá, pretože nepíšem na jedno kopyto. Názory iných, samozrejme, počúvam, ale iba vtedy, ak majú pre daný príbeh nejaké opodstatnenie.
Tvoj najnovší knižný počin sa volá pútavo – Dedička. O čom knižka je a komu by si ju odporúčala?
Dedička je revydanie, keďže spolupráca s prvým vydavateľom nebola žiadna sláva. Preto som veľmi rada, že som si knihu mohla vydať sama. Mám k nej isté puto, ani sama neviem prečo. Kniha je o mladej študujúcej novinárke Vere (Veronike), ktorá sa zapletie do istých problémov, ktorými je následne vydieraná. Musí fotiť jedného z veľkých mafiánov, a napriek tomu, že za to má veľké peniaze, práca je veľmi nebezpečná. Zapletie sa s Petrom Vaculíkom a vtom sa jej príbeh zamotáva ešte viac – nikto totiž nevie, kto v skutočnosti Veronika Herianová je a čo sa skrýva v jej minulosti. Dielo nie je vekovo obmedzené. Dosť často moje knihy čítajú aj muži, od tých mám dosť pozitívne ohlasy, čo ma veľmi teší.
Mnohí možno nevedia, ale už nejaký čas máš aj vlastné knižné vydavateľstvo. To je v súčasnosti veľká odvaha… Aké sú tvoje najbližšie plány? Viac kníh svojich či skôr vydávanie iných autorov?
Ach, vydavateľstvo. Bude umenie to udržať. Situácia na slovenskom trhu je nastavená tak, že vydavateľa idú zodrať z kože a autor sa musí prispôsobiť. Firma ako taká patrí môjmu manželovi, ale vydavateľstvo je viac-menej spoločný projekt. Oslovila som ľudí, ktorým dôverujem, či sa so mnou do toho pustia, a pevne verím, že akékoľvek turbulencie ustojíme. Občas je zložité rozdeliť úlohu konateľky spoločnosti a spisovateľky, no verím si. Vydavateľstvo je len v plienkach, takže nejaké veľké reči sem ešte nepatria. Tento rok vydávame sedem rukopisov, z toho sú dva preklady z českého jazyka. Odpoviem teda na otázku: vydávať budeme prevažne iných autorov, ale budem si vydávať aj vlastné knihy.
Aké knižky rada čítaš ty sama? Máš nejakú momentálne položenú na nočnom stolíku?
Milujem Johna Grishama, je to skvelý spisovateľ, momentálne sa chystám na román Musíme zostať spolu od Janky Benkovej a po nej na Rockový sen od Moniky Wurm. Ide dovolenkové obdobie, tak bude čas na čítanie.
Kam sa chystáš v lete na dovolenku?
Chceli by sme ísť s manželom do Egypta, ale to bude záležať aj od množstva práce, ktorá sa začína hromadiť.
