Napísala 28 kníh, preklady mnohých z nich vychádzajú v zahraničí, no ona stále tvrdí, že dokončením každej novej knihy sa učí niečo nové. Ako novinárka pôsobila vo viacerých oblastiach, šesť rokov strávila v politickom zákulisí ako hovorkyňa strany a patrí k tým verejne činným osobám, ktoré sa neboja vyjadriť aj k súčasnej politike. Ale nezabúda ani na svojich čitateľov, práve pre nich dopísala dve nové knihy na budúci rok. Keď sme sa stretli, bola plná čerstvých dojmov z ľadovej šou Jevgenija Pľuščenka. „Je famózny!“ povedala. „On aj celý tím, ktorý šou pripravuje i v nej účinkuje.“
Stretávame sa v predvianočnom období, ako sa máte?
Krásne! Vychutnávam si koniec nádhernej jesene i prvé decembrové dni, mám viac času na stretnutia s priateľmi než po celý rok, lebo som mala veľmi veľa práce a takmer žiadne voľno. Veľmi sa teším na Vianoce a dni bez telefónu a hodiniek, na rána bez zvoniaceho budíka…
Blíži sa koniec roka, je to možno aj čas na bilancovanie uplynulých mesiacov. Aké bolo číslo 2016 pre vás?
Rôznorodé. Súkromne – teším sa, že sú všetci moji blízki v poriadku, zdraví, naopak ma pri častejšom tohtoročnom kontakte so štátnou správou tejto republiky i samosprávami šokovalo, že fungujú ešte horšie, než vidíme na takmer nijakých výsledkoch ich práce… Pracovne – na Slovensku mi vyšli štyri knihy a jedna v Česku. V Česku som zmenila vydavateľa a do budúceho roka už teraz spolu chystáme pre mojich čitateľov viaceré prekvapenia, v januári sa pripravujem na propagáciu mojej knihy v Rakúsku, Nemecku a Švajčiarsku i realizovať ďalšie knižné plány v týchto a ďalších krajinách. Všetko to vnímam s veľkou pokorou, sú to veľké výzvy, a keďže si všetko od zmlúv až cez marketing pripravujem – a veľmi rada – sama, zasa sa naučím veľa nového.
Viac sa koncentrujete na zahraničný trh?
V tejto chvíli áno, lebo si dohadujem zmluvy na ďalšie dva roky a nič nechcem unáhliť. Priestor v zahraničí je pre mňa veľmi dôležitý, slovenský trh je príliš malinký… Ale rozhodne myslím aj na mojich slovenských čitateľov, veď tí mne a mojim knihám prejavili dôveru ako prví! Aj pri každom osobnom stretnutí s nimi na besede či autogramiáde si len potvrdzujem, že môžem na nich byť veľmi hrdá, sú pre mňa zásadnou oporou a motiváciou. Dokončujem pre nich dve knihy na budúci rok, majú sa na čo tešiť. Píše sa mi veľmi dobre, v pohode a dobrej nálade, teším sa z nich! Prvý z týchto románov vyjde pod značkou Ikaru už v apríli a veľmi si želám, aby mojich čitateľov potešil.
Písať ste začali už v detstve. Spomínate si ešte, ako to vlastne bolo?
Nedávno som upratovala u mojich rodičov moju detskú izbu a to, čo som v nej našla, som si už poriadne nepamätala ani ja… Napríklad asi štyri centimetre hrubú zložku plnú papierov a na nich básne a pretextované zahraničné pesničky… To som mala asi desať či dvanásť rokov… Potom som napísala prvé články do školského časopisu a keď som mala necelých štrnásť, začali mi vychádzať články v celoštátnych novinách a časopisoch. O tri roky nato som v nich propagovala zasa koncertné turné Karla Gotta… Našla som doma aj svoje prvé články z českých tínedžerských časopisov, to som mala asi šestnásť rokov.
Na prvé skúsenosti zaujímavé…
Určite som sa vtedy veľa naučila. Okrem toho som už od štrnástich organizovala kultúrne akcie – aj som ich sama moderovala, pozývala do nich tých najznámejších hercov, spevákov… Najlepšia škola! Nesedela som teda iba nad učebnicami, ale učila som sa priamo v praxi. Napísala som aj niekoľko televíznych scenárov… Ako novinárka som písala niekoľko rokov o šoubiznise, potom o politike – všetko ma to naučilo nesmierne množstvo vecí a prinieslo kontakty, z ktorých čerpám dodnes. No najviac mi vyhovuje písať knižky… Teraz ako novinárka a autorka kníh absolvujem aj množstvo besied v školách – a kladiem na to veľký dôraz. Na základných, stredných školách besedy a na univerzitách sú to skôr prednášky. Všade sa však snažím so žiakmi či študentmi diskutovať nielen o knihách, ale aj o veciach okolo nás – o športe, ekonomike, politike, o médiách, ktoré sledujú.
A aké sú vaše dojmy?
Prekvapene zisťujem, že deti nečítajú noviny, nepoznajú časopisy, nesledujú aktuálne dianie, mnohé nevedia, kto je Rudolf Schuster, nepoznajú našich úspešných športovcov, a už vôbec nie športové či herecké legendy, ale poznajú skôr dve-tri modelky a raperov. Na jednej základnej škole sme si spolu čítali z rozprávkovej knihy a zistila som, že veľa tretiakov ešte nedokáže plynulo čítať… Ja som žila úplne inak, v ich veku som mala prečítaných možno 20 kníh a denne som čítala noviny a časopisy. Stretnutia v školách sú pre mňa však veľké skúsenosti a odporúčala by som podobné turné aj všetkým úradníkom ministerstva školstva, aby konečne zistili, o čom je skutočná realita, aj aká je situácia žiakov, učiteľov i nepedagogických zamestnancov tohto rezortu, lebo ich problémy celé roky nik nerieši. A už vôbec nie koncepčne.
Stále platí, že sa každou novou knižkou učíte niečo nové?
Samozrejme! Do každej knihy sa snažím zabaliť to najlepšie, čo momentálne vo mne je, ale nepíšem len klasické príbehy o láske…, do svojich románov vkladám aj aktuálne spoločenské udalosti a problémy, chcem, aby ich ľudia vnímali zo všetkých strán.
Aj naďalej pomáhate iným autorom, aby im vyšla kniha či aby sa zviditeľnili?
Áno, a robím to rada. Je pre mňa česť, ak práve mňa niekto požiada o radu.
Pri tej politike na chvíľu zastavme. Ste jednou zo známych osobností, ktoré sa neboja vyjadriť k veciam verejným a kriticky až radikálne ich pomenovať.
Mali by to robiť všetci, čo dostávajú mediálny priestor na vyjadrenie, táto krajina sa potrebuje pohnúť ďalej. Som vychovaná tak, aby som dokázala sformulovať svoj názor a prezentovať ho na rovinu aj verejne, nemám rada medové motúzy, vtieranie a zbytočné sladké reči, som pragmatický človek. V politickom zákulisí som sa pohybovala ako hovorkyňa vládnej politickej strany a pohybujem sa v ňom naďalej, čiže toto prostredie i množstvo ľudí v ňom poznám.
Nemáte zábrany verejne kritizovať niekoho, s kým prichádzate do pracovného kontaktu?
Vôbec nie, som nadhľadový človek a každý to o mne vie. Politika je služba občanom, čiže každý v nej má občanom slúžiť. A ja ako občan mám právo kedykoľvek ich za to hodnotiť – a ak nie som s nimi spokojná, tak aj kritizovať, veď ich platy financujem platením daní. Mnohí ľudia sa nedávno pozastavili nad nervozitou slovenského premiéra, ktorú prejavil poznámkou skúsenému pánovi novinárovi, že oni dvaja nie sú na rovnakej úrovni. Premiér mal pravdu – nie sú: novinár je občan a každý štátny úradník mu má s hlbokým úklonom slúžiť, vrátane premiéra. Veď pozícia predsedu vlády znamená iba to, že je voči občanom ešte viac zodpovednejší za to, ako občanom úrady i jeho vlastný tím – čiže vláda, slúžia. Ale ak by u nás nejaký politik celkom vážne prejavoval neopodstatnené pocity nadradenosti nad ostatnými, treba ho uzemniť, aby sa zbytočne nezosmiešňoval. (úsmev)
Ako vnímate tvrdenia vládnej garnitúry, ako sa Slovensko hýbe vpred, hoci reálne sa ľuďom žije stále ťažšie?
Veru ťažšie, vidím to, keď cestujem na besedy po celej krajine, aj keď si pozriem množstvo skvelých publicistických relácií napr. Občan za dverami, Reportéri či Reflex o osudoch ľudí, ktorí tu žijú celý život a nemôžu sa domôcť vlastných elementárnych práv, kým nezavolajú domov televízne kamery. Dokedy tu takáto anarchia môže vydržať? V tomto roku som viac než inokedy prišla do kontaktu so štátnymi úradmi, so samosprávami, či pozrela sa bližšie na prácu niektorých starostov, napríklad vo dvoch bratislavských mestských častiach… Tam v zákonnej lehote nedokážu odpovedať ani na jednoduchý podnet občana… Nestačím sa čudovať, koľko neznalosti, neprofesionality, nekompetentnosti a absencie základných intelektuálnych predpokladov tam človek vidí, o pracovnom tempe ani nehovoriac. Stredovek. Je až nedôstojné na taký úrad prísť a zadať pokyn úradníkovi, aby občanovi niečo vybavil. Niet sa čo čudovať, že v zahraničí postavia trikrát väčšiu a dlhšiu diaľnicu za rok, kým tu sa o nej – aby sa náhodou nejaký úradník neprepracoval – desať rokov iba hovorí a zvažuje, a potom sa ďalších desať rokov buduje, až sa aj tak včas nedobuduje… Nik tu neudáva štýl, nikto nič poriadne nekontroluje, netlačí na termíny, nik efektívne ani koncepčne neriadi tento štát. Chýba tu autorita, ktorá by nasadila úroveň práce a zreálnila by pozíciu občana voči štátu a jeho úradníkom. Na Slovensku je veľa šikovných ľudí, zaslúžili by si v každej oblasti oveľa lepšie podmienky, než v akých tu žijú, no prekvapuje ma, že v politike sa, povedzme, za uplynulých 30 rokov nenašiel ani jediný manažér, ktorý zvládne riadiť a dať do poriadku túto malinkú krajinu s 5 miliónmi obyvateľov. V niektorých štátoch má toľko obyvateľov menšie mesto, ktoré v pohode riadi starosta a má v ňom poriadok. U nás je anarchia. Dodávam, že podľa mňa zámerná. Dobrým, i keď smutným ťahom vládnych garnitúr, ale už aj samospráv v tomto štáte je totiž spôsob, ako situáciu, keď občan nekontroluje štát, udržať čo najdlhšie: zavalia ľudí dennodenne novými poplatkami, odvodmi, daňami a až existenčnými problémami, aby človek nič iné nestíhal vnímať, alebo celkom rezignoval. Dosť dobrá stratégia, len smutná a v európskom priestore by mala byť dávno-pradávno prežitá. O tom, že mnohé známe osobnosti sa už predo mnou vyjadrili, že je u nás opäť prepojená štátna moc so zločinom, ani netreba hovoriť.
Cítite aj vy novú vlnu odlivu ľudí do zahraničia?
Cítim, cítim to aj vo svojom bezprostrednom okolí. A chápem to. Ak je možnosť, treba si aspoň pracovné aktivity preniesť do zahraničia, kde keď zaplatíte dane, získate aspoň služby funkčných štátnych orgánov.
Vaše knižné besedy s čitateľmi sú často aj diskusiou o veciach verejných…
Áno, a som veľmi rada. Množstvo ľudí si ma pamätá z pozície hovorkyne, pýtajú sa ma na politiku a ja sa zasa rada pýtam ich, ako vnímajú aktuálne veci, problémy, no veľmi ma prekvapuje, akí sú ľudia pasívni. Zvolia si primátora alebo poslanca a – nič. Nekontrolujú ho. Len málokedy žiadajú výsledky a zadávajú mu na riešenie skutočné problémy, čo ich trápia. Pritom všetko je o ľuďoch. Treba mať nároky na politikov, a to tie najvyššie – aj na výsledky ich práce, tlačiť na nich, aby začali konečne pracovať a vyžadovať, doslova ich nútiť, aby namiesto silných rečí pred televíznou kamerou predložili konkrétne, čo pre mňa ako občana robia. A ak robia, nech sú to podstatné veci dôležité pre napredovanie krajiny, a nie marginality až hlúposti, akými sa dnes vo vláde či parlamente zaoberajú – a na skutočné veľké problémy, ktorých tu máme tisíc, si netrúfnu. Podčiarkujú tým len vlastnú bezvýznamnosť… Neviem, či ide o neschopnosť alebo lenivosť… Sme malá tranzitná krajina s obrovským potenciálom v mnohých oblastiach ako cestovný ruch a pod., no nikto s tým nevie efektívne pracovať. Nie je to tak dávno, keď sme boli sebestační takmer vo všetkých oblastiach, a tí, ktorí zodpovedajú za spackanie prístupových rokovaní s Európskou úniou, keď vedome podpísali účelové lynčovanie nášho priemyslu, rozvinutého poľnohospodárstva, len aby EÚ aj nás mohla využiť ako odpadkový kôš svojich odpadových tovarov a služieb, by mali byť dávno vyriešení a odsúdení. Ešte jedno by si mali ľudia uvedomiť – nie politik či úradník má šikanovať občana. Občan je ten, ktorý kladie úlohy a požiadavky, politik a úradník ich má s hlbokým úklonom plniť.
Prečo to podľa vás takto vníma len malé percento ľudí?
Zrejme ešte stále žijú minulosťou, alebo vravia, že nemajú odvahu… Akú odvahu? Platíme tomuto štátu dane, tak máme mať nároky, práva, požiadavky. Myslím si, že zásadným problémom toho, akí ľudia dnes reprezentujú Slovensko, je fakt, že ľudia majú veľmi nízke právne povedomie a malý spoločenský prehľad. Chápem to – človek má úplne iné starosti než trikrát denne sledovať spravodajstvo v televízii alebo pol dňa čítať noviny, časopisy. Lenže bez toho nemôžu vedieť, ako pre nich a či vôbec pracuje ten-ktorý politik alebo úrad, a potom často ani netušia, koho a prečo idú voliť. Pritom mnohé médiá sa v ostatnom čase zobudili, veľmi zlepšili a odkrývajú konečne viac podvodov a korupčných afér, ktoré sa na Slovensku bežne dejú. Takže treba to trochu sledovať, lebo ak tu nebude spoločenská objednávka, tlak občanov, tak samosprávy, štátne úrady či nehybné molochy ako Slovenská pošta, železničné spoločnosti či všeobecne zdravotníctvo, z ktorého dlhodobo unikajú milióny do súkromných vreciek, tu nikdy nebudú fungovať ani na priemernej európskej úrovni. A čestní ľudia budú žiť stále ťažko a krajinu budú ďalej beztrestne ožobračovať podvodníci a špekulanti. Toto by národ už mal prestať tolerovať.
Stretávate sa aj v zahraničí s tým, že sa vás novinári pýtajú na našu Slovensko?
Áno – pýtajú sa ma často, lebo vedia, že sa k veciam verejným vyjadrujem a veci pomenúvam pravým menom. No okrem toho, že sa u nás v ostatných rokoch trochu zlepšila kontrola potravín a že sa spomedzi politikov snažia pracovať a otvárať pálčivé problémy iba dvaja-traja, pre nich nemám dobré správy… Predstavte si, že niektorí novinári v zahraničí si mysleli, že Slovensko je právny štát… (smiech) Alebo že tu štátne orgány fungujú pre občana… Takže zreálňujem a dopĺňam ich informácie, zaujímajú ich viac než formálne vyhlásenia našich politikov, pripravené ich tlačovými oddeleniami. A, mimochodom, našich politikov vonku poznajú len málo, nezanechávajú v zahraničí žiadnu výraznejšiu stopu. Myslím tú pozitívnu. Už pred 7-8-mi rokmi som dala do niekoľkých politických vyjadrení tézu, že svet potrebuje nové usporiadanie – politické, ekonomické i bezpečnostné, pretože tie jestvujúce sú dávno zastarané, neaktuálne. Dnes sa to deje. Svet sa mení a ja dúfam, že tieto zásadné zmeny sa raz prejavia aj u nás.
Nechceli by ste vstúpiť do politiky aktívne?
V súčasnosti nie. Ľudia tu ešte stále pokojne trpia súčasný stav a necítim spoločenskú objednávku na úplnú zmenu. Slovensko ju však veľmi akútne potrebuje! Je až neuveriteľné, ako štát tlačí na obyvateľov, priam z nich žmýka najrôznejšie i nezmyselné poplatky a stále nové dane, aby naplnil štátny rozpočet stále vyšším objemom a mohol tak odlievať možno tretinu štátneho rozpočtu do vreciek svojich sponzorov a kamošov z golfu či jachty. Okrem toho na nich smerujú veľkú väčšinu štátnych zákaziek, hradia za nich dlhy… Je to normálne? Ak by sa totiž toto všetko nedialo, peňazí by tu bolo dosť a aj dôchodcom – teda tým, ktorí v tejto krajine vybudovali všetko, čo nám nepadá na hlavu – by mohli výrazne zvýšiť dôchodky, aby nežili na hranici chudoby, čo je najväčšou hanbou každej politickej reprezentácie, ktorá tento štát viedla a vedie. Na naplnenie štátneho rozpočtu iba formou zdierania občanov stále novými daňami tu totiž nemusíme zamestnávať ministra financií, také niečo by zvládlo aj sedemročné dieťa. Minister by mal manažovať tak, aby do štátnej pokladnice dokázal získať financie aj inak. Len musel by byť šikovný a rozhľadený.
Ako napríklad?
Nemyslím zvýšenie zadlženosti štátu, myslím tým obnovu a výstavbu nových štátnych podnikov, efektívnych, funkčných, ktoré budú viesť konečne kompetentní manažéri, ktorí nebudú iba posedávať a čakať na štátne dotácie, ale podniky budú mať ziskové. Do štátneho rozpočtu by prišlo ešte viac peňazí a prácu by tak dostali desaťtisíce nezamestnaných ľudí. Tých metód je oveľa viac… A komplexné a nové riešenie potrebujú všetky rezorty, vlastne celý systém, ktorý je chorý, nemoderný, nefunkčný. Len na to treba rozmýšľať a mať ochotu naozaj začať pracovať pre túto krajinu.
Máte teda aj viac riešení?
Určite. Mám spracovaný Komplexný plán obnovy Slovenska, rozpracúvam si efekt z neho do piatich, desiatich i dvadsiatich rokov, no zatiaľ necítim, že by ho tu niekto mohol realizovať.
