V minulom storočí si ľudia často skracovali čas pri práci a robotách vymýšľaním a spievaním rôznych piesní. Tieto piesne sú nezvyčajne autentické, vychádzajú z reálneho života, životných situácií a často drsno, ale verne odrážajú dobu, v ktorej vznikli. Takto vznikol aj základ piesne, ktorú Jana Krištof Lehotská vydala ako svoj nový singel s názvom Odkaz.
Základ tejto piesne je starší ako 20 rokov. Pieseň vznikla v okolí Čavoja pri Prievidzi a mňa ju naučila moja babka Jolana. Preto sme aj dlhú dobu pieseň interne volali Jolana. Pieseň mala len tri slohy, mala jemne inú melódiu a babka ma ju naučila s tým, aby som s ňou vystúpila ako malá speváčka v kultúrnom dome v Čavoji. Nastal deň D, mala som necelých 10 rokov. Vstúpila som na pódium pred plným hľadiskom. Roztriasli sa mi nohy, zovrelo mi hrdlo a nevyšiel zo mňa ani hlások. Len som tam stála a stála a sekundy trvali ako hodiny. V tichosti som sa poklonila a ušla som z pódia. Tak presne takto vyzeralo moje vystúpenie s touto piesňou. Je zvláštne, že už potom nikdy viac som nemala problém vystúpiť a spievať čokoľvek, no vtedy a práve s touto piesňou to skrátka nešlo. Asi som ešte nebola pripravená interpretovať pieseň s tak hlbokým a vážnym odkazom, spomína speváčka na jej prvé dotyky s pódiom a piesňou, ktorá tvorí základ jej nového singlu.
Pieseň Odkaz sme najskôr hrávali len na našich živých koncertoch a musím sa priznať, že ma veľmi milo prekvapili ľudia, ktorí pieseň ihneď prijali. Dokonca si ju často pýtajú, aj napriek tomu, že je v nej výpoveď zronenej matky, ktorá sa chcela postarať o svoje deti, a tie sa ju za svoju dobrotu pokúsili obrať o majetok a zavrieť na starobu do domova dôchodcov. Je to smutné, no bohužiaľ i dnes je veľa prípadov, kedy podobný osud postretne rodičov, ktorí sa celý život starajú o svoje deti a dávajú im aj to posledné, a oni sa im za ich lásku a obetu odvďačia samotou a odvrhnutím, hovorí Jana Krištof Lehotská.
Verím, že v mnohých prípadoch to nie je ani cielená snaha či zámer od detí, no dnešná doba zacielená len na výsledky, čísla a kariéru spôsobí, že deti zabudnú na to, čo je v živote skutočne dôležité. Často sa spamätajú až keď je neskoro a potom ostane len ťažko na duši a množstvo výčitiek. Prečo sme nechodili častejšie na návštevu, prečo sme častejšie aspoň nezatelefonovali, neopýtali sa, či niečo nepotrebujú, ako im môžeme pomôcť, čím ich môžeme potešiť. Často stačí len málo, prísť, venovať úsmev, pohladiť, či aspoň zavolať a povedať: mama, otec, mám vás rád, mám vás rada a ďakujem, že ste ma vychovali
Peter Dechet
