Keď Ondřej Soukup začal na svojich sociálnych sieťach postupne odhaľovať prípravu projektu s textárom Marianom Zimom, vždy mi na tvári vyčarili úsmev jeho poznámky o názve projektu, z ktorého podľa neho infarktuje celý vydavateľský svet. Z môjho pohľadu je však názov Písně, které nikdo nechce slyšet ten najlepší marketingový ťah, ktorý pritiahne i toho, kto o projekte ako takom nemá páru.
Už len zo zvedavosti by ma ťahalo k tomu, aby som po kompilácii siahol. Mňa osobne však k tomu ťahalo oveľa viac aspektov, prostredníctvom ktorých sa pokúsim priblížiť, prečo je táto netradičná kompilácia tak výnimočná.
Prvá lastovička z nej priletela dávno predtým, než vôbec obaja autori tušili, že zhruba za dva roky od ich prvej spolupráce z toho bude celý album. Hovorím o pesničke Všichni jsme herci, ktorá už pred dvoma rokmi bola súčasťou projektu textára a hudobníka Mariana Zimu na albume nazvanom Takzvaná duša. Pesničku naspievala Soukupova súčasná partnerka Lucia Šoralová a už vtedy ma napadlo, že keby táto trojica raz vydala celý album, bolo by to skvelé.
Nie je to síce v trojici, ale Marian Zima a Ondřej Soukup si začali vymieňať texty, hudobné nápady i mená interpretov, ktorí by mohli ich spoločné piesne spievať. A tu niekde sa začína príbeh jedného veľkolepého projektu, ktorého finálna bodka dnes prichádza medzi ľudí.
Isteže, Ondřej Soukup nie je iba hudobný skladateľ v bežnom ponímaní toho slova. Ondřej Soukup je mág, skladateľský i produkčný, nehrnie sa prvoplánovo za komerciou, hoci ju vie robiť geniálne a nenásilne, ale sám má rád projekty, ktoré majú dušu a hlbší zmysel. K takému projektu potrebuje autor hudby mimoriadneho textára. Toho Soukup našiel v Marianovi Zimovi.
Marian Zima veľmi dobre vie, že text piesne nemôže byť iba pozadím pre hudbu, ale musí byť jeho súčasťou. Tak ako Soukup nie je prvoplánový skladateľ, Zima nie je prvoplánový textár. Jeho texty sú hutné a myslím, že by sa ich nehanbil spievať ani taký Leonard Cohen. Mimochodom, výber interpretov na túto kompiláciu jasne naznačuje, že to vlastne tak je, hoci v rámci československých možností.
Marian Zima veľmi dobre vie, že rým nemusí byť dokonalý, môže byť otvorený, môže občas zaškrípať; dôležitá je jeho podstata, aby mal výpovednú hodnotu a aby ho interpretoval niekto, kto vie, o čom spieva a vie to. Marian Zima je pre Ondřeja Soukupa v podstate Gabrielou Osvaldovou v nohaviciach. Uznávam, Osvaldová je viac cynická ako Zima, ale Zimove texty majú rovnako hlbokú, výpovednú hodnotu, pričom niekedy sa nad zmyslom treba zamyslieť, inokedy to poslucháč uchopí na prvú dobrú.
Ak berieme do úvahy, že texty Mariana Zimu sú naozaj jedinečné, treba si uvedomiť, že Ondřej Soukup k nim ako hudobník pristupuje rovnako a dá sa predpokladať, že z ich spolupráce nevzíde obyčajný album. Navyše Soukup sa rád hrá s nástrojmi, s programovaním, s produkciou, dlhodobo zvažuje, s kým chce danú pieseň nahrať a uznávam, že to v žiadnom prípade nie je ťah na komerčného poslucháča.
Avšak je to zásah do čierneho v každom jednom prípade. Keď sa ako prvý singel objavila skladba Když hoří knihy, co děje se se slovy? a jej interpretom bol Michael Kocáb, prešla mnou vlna eufórie. Kocáb je dostatočne šialený – v tom najlepšom slova zmysle – aby ten apokalyptický text o tom, že ak sa prestaneme vzdelávať, zhoríme v pekle, respektíve, že to znamená koniec sveta, odinterpretoval ako diabol a tak to aj bolo.
Za pesničkou Doba je divná je ďalší silný príbeh, hoci ani autori, ani interpret ho neplánovali, jednoducho im ho priniesol život. Ondřej Soukup sa rozhodol pieseň o tom, že svet (v globálnom ponímaní toho slova) stojí na počte lajkov, zveriť 80-ročnému Richardovi Tesaříkovi. Paradox ako sviňa, geniálna kombinácia a to sa nebavíme len o texte a hudbe, ktoré sú skvelé, pretože to platí pre celý album. Osud však tomu dal nečakanú bodku. Dva týždne po premiére piesne Richard Tesařík nečakane odišiel do umeleckého neba a toto bola jeho posledná pieseň. Noblesnejšiu bodku si umelec hádam ani nemôže želať. Nad tým je už iba smrť na pódiu počas predstavenia, čo sa deje iba vyvoleným.
Marketingové uvedenie albumu nasledoval už spomínaný singel Lucie Šoralovej Všichni jsme herci. Na kompilácii následne ostáva šesť zatiaľ neodtajnených skladieb. Mal som možnosť počúvať ich dva týždne vopred a hoci opakujem, že to nie je komerčný album, tie pesničky už poznám naspamäť a som z nich unesený. Ondřej Soukup ten album (možno neplánovane) poňal ako polhodinové cirkusové predstavenie, možno trochu v štýle Najväčšieho šoumena. Kombinácia hostí je odvážna, ale ako celok funguje dokonale.
Martin Hofmann ako interpret. WTF? Geniálne! Text piesne Monte Carlo 1913 akoby mu Zima písal priamo na telo. Ibaže ono to tak pôsobí na celom albume. Nie že Marian Zima napísal texty a následne Ondřej Soukup zhudobňoval a hľadal interpretov. Ten album je výnimočný tým, že každý jeden interpret dostal pesničku, akoby písanú priamo pre neho. Je to neskutočná súhra. Bez obsiahlych ovácií, rovnaká rovnica platí i pre fenomenálneho Noida (Pes a lev).
Zuzana Kronerová v pesničke Okno pôsobí ako Édith Piaf a pri počúvaní tej piesne mrazí. Mimochodom, najlepšia pieseň na albume! Lucia Šoralová v ďalšej piesni Pravda je ve víně dokazuje, ako jej tento hutný repertoár silných textov a divokých melódií sedí a je v ňom ako doma. Daniel Landa vôbec nie je prekvapením na tomto projekte. Ondřej Soukup svojho času produkoval Landov prvý sólový album Valčík a vytvorili spolu nadčasový materiál, ktorý je dodnes zmysluplný. V tomto prípade to platí rovnako, navyše nové slovo sochejte z textu piesne si dám nejakým spôsobom vytepať na náhrobný kameň, tak som sa do neho zamiloval.
Pre poslednú pieseň som si nechal samostatný odstavec. V půli cesty je veľká vec nielen hudobne, textovo či interpretačne, ale myslím, že je to pre Ondřeja Soukupa i veľmi osobná vec. A vlastne, aj pre mňa. K jej nahraniu totiž Soukup prizval femme fatale svojej kariéry, svoju múzu, dračicu a úprimne ženu, ktorá, hoci to nerada priznáva, by bez neho zrejme dnes v Otvoviciach fúkala v sklárni do skla. Jasné, Lucie Bílá. Opätovné stretnutie kráľovnej a kráľa. Ich spolupráca je jednoducho synonymom úspechu, dokonalého ladenia, súznenia, jednoducho blízke stretnutie tretieho umeleckého druhu. A pesnička, ktorá súčasnú kompiláciu uzatvára, je jasným dôkazom toho, že tak ako to Soukupovi a Bílej fungovalo pred rokmi, tak im to rovnako dokonale funguje aj v súčasnosti. V půli cesty je neodškriepiteľným dôkazom toho, že Lucie Bílá je stále speváckou bohyňou a patrí na piedestál, ale tiež dôkazom toho, ako zúfalo potrebuje autorov, ako sú Soukup a Zima, aby nemusela spievať jalové popevky o svojrej káve, sebe samej a o svojom milom, pretože takého gýča nie je hodná.
Ak ešte máte náhodou pocit, že ide o piesne, ktoré nikto nechce počuť, poviem na plnú hubu: Nerobte to, vypočujte si ich! Predpokladal som, že Ondřej Soukup s Marianom Zimom urobia niečo veľké a niekoľkokrát som použil výraz album roka. Som rád, že som sa nemýlil a ďakujem vydavateľstvu Supraphon i obom autorom, že som si to mohol užívať o pár týždňov dlhšie než ostatní, pre ktorých je album dostupný oddnes.
Pavol Božík
100%
