Gratulerer med dagen si želajú Nóri navzájom k svojmu najväčšiemu štátnemu sviatku 17. mája. Ten sa stal významným v roku 1814, keď bola prijatá nórska ústava a Christian Frederik bol zvolený nórskym kráľom. Nóri na celom svete si každoročne pripomínajú Deň ústavy (Grunnlovsdagen) spontánnymi sprievodmi, mávaním vlajkami a spevom.
Bergen, druhé najväčšie mesto Nórska nebolo žiadnou výnimkou. Kým presadnem na autobus, presúvam sa cez Knarvik smerom na Bergen. Cesty sú prázdne a okrem môjho na nich nie je žiadne iné auto. Prípravy na štátny sviatok sú teda v plnom prúde.
Deti mieria do školy, ako v bežný deň. Samozrejme, neučia sa. V priebehu dňa sa zúčastnia sprievodu, alebo majú v škole iný program. Rodičia si nenechajú ujsť svoje ratolesti v sprievode, prídu im fandiť a spoločne tak oslavujú najväčší nórsky sviatok.
Celé Nórsko 17. mája zdobia vlajky. Školy, mosty, budovy, autobusy… Vlajky sú všade. Všetko je spontánne. Nóri sú neuveriteľne hrdí na svoju krajinu, jej históiu a 17. máj oslavujú s nadšením, radosťou, úsmevom na tvári. Väčšina je oblečených v krojoch, u žien to platí takmer na 100 percent, muži, ak už nemajú kroj, sú nahodení v oblekoch. Ochotne pózujú pred objektívom a hrdosť z nich priam sála a veľmi rýchlo nadšením nakazia i cudzincov. Pre mnohých sú tak obrovské oslavy veľkým prekvapením.
Centrum Bergenu je od predpoludnia plné ľudí rôzneho vierovyznania, kultúry, farieb pleti. Vlajky sú v každej ruke, dievčatá majú vo vlasoch stuhy v národných farbách, chlapcom sa na krkoch usadili motýliky rovnakých odtieňov. Aj pouličný umelec si dnes do svojho kufra zastrčil nórsku vlajku.
Nóri sa tešia a s radosťou dávajú najavo svoju národnú hrdosť. Toto, okrem mnohého iného by sme sa od nich mali čo najskôr naučiť. Rýchle foto a po krátkej póze už bežia ďalej uličkami tohto nádherného mesta.
Sviatočný 17. máj je i veľký flám. Teda, noc pred ním je najväčším flámom pre maturujúcu mládež. Spoznáte ich podľa červených a modrých nohavíc a oslovenia Russ. Samozrejme s evokujúcou krajinou to nemá nič spoločné. Končiaci stredoškoláci celú noc flámujú a zavčasu ráno nastupujú do sviatočného sprievodu. S únavou v očiach, no nadšením v srdci. Spánok odkladajú na neskôr. Kým sa uložia, stihnú ich ešte poobháňať malí školáci, ktorí od nich drankajú vizitky a súťažia, kto ich zozbiera viac.
Sedím na námestí a na kolene mi pristane holub, odvážne si obzerajúc, čo si vkladám do úst. Podelím sa a rozmýšľam, prečo sa na slovenský Deň ústavy tešíme iba preto, že budeme mať deň voľna navyše a prečo sa nedokážem rovnako radovať? Žeby chýbal dôvod?
Miro Hrubjak
