Nórska sloboda a absolútna tolerancia

Pride opantal Oslo ešte minulý víkend. Napísať niekoľko viet o pestrofarebnom karnevale slobody a tolerancie je jednoduché, ale kým som tak urobil, hľadal som príbeh, ktorý by ozrejmil tú absolútnu toleranciu, ktorou je Nórsko povestné. A našiel som… silný príbeh!

Sú šesťdesiate roky minulého storočia a na lavičke neďaleko Národného divadla v Oslo posedáva mladá žena. Sedí tam každý deň dve hodiny, dva nekonečne dlhé roky, až pokým nenájde svoje šťastie. Volá sa Karen-Christine, čo však v tej chvíli nikto netuší. Rovnako, ako nikto netuší, že do Oslo pricestovala z Bergenu, pretože túžila nájsť ozajstnú lásku. V príliš upätom Bergene to bol problém, pretože… Karen-Christine ľúbi ženy.

A napriek tomu, že sa už v roku 1948 stala vedúcou postavou homosexuálnej organizácie Det norske Connected, uvedomuje si, že nájsť šťastie v hlavnom meste bude zrejme jednoduchšie a tak na tej lavičke sedí, obzerá sa a čaká na svoje šťastie. Ako to väčšinou býva, rozprávky mávajú dobrý koniec a šťastie sa usmialo aj na Karen-Christine. Nenecháva si ho však iba pre seba a chce sa ním podeliť so všetkými, ktorí majú podobné starosti, chce im pomôcť.

V roku 1966 sa verejne priznáva k svojej sexuálnej orientácii, predstavuje svoju partnerku a stáva sa najväčšou aktivistkou za práva homosexuálov v krajine. Angažuje sa, diskutuje, prednáša, vydáva niekoľko kníh. Svojimi neutíchajúcimi intervenciami postupne dosiahla to, po čom najviac túžila.

Jej práca a boj proti predsudkom donútili úrady k tomu, aby zmenili niekoľko zákonov, ktoré diskriminovali homosexuálov. V roku 1977 zrušili označovanie homosexuality za psychiatrickú diagnózu, v roku 1978 úrady splnili požiadavku na rovnaké práva a povinnosti pre homosexuálov v armáde, v roku 1981 prišiel zákaz nenávisti a diskriminácie menšín. V roku 1993 zaviedlo Nórsko zákon o partnerstve a Karen-Christine a jej partnerka boli prvým párom, ktorý vstúpil do partnerstva.

Dodnes je za svoje aktivity uznávaná a rešpektovaná. A to až natoľko, že v ankete nórskeho denníka VG, v ktorej odborná porota vyberala 100 najvplyvnejších ľudí Nórska sa umiestnila na 22. miestev hlasovaní čitateľov dokonca na 18. mieste. Aj na tohtoročnom Pride sa jej podobizeň s poďakovaním za slobodu, rešpekt a toleranciu hompáľala v desiatkach párov rúk ľudí, putujúcich ulicami Oslo.

Karen-Christine Kim Friele má dnes 84 rokov a v Nórsku je prvou dámou komunity gejov a lesieb a zároveň ženou, ktorú rešpektuje a obdivuje celý nórsky národ. Niekdajší premiér Jens Stoltenberg jej svojho času s hrdosťou povedal: Urobili ste z Nórska slušnejšiu spoločnosť. A táto slušnejšia spoločnosť si ju cení natoľko, že jej v Bergene odhalila sochuna jej legendárnu lavičku pripevnila plaketu, ktorá všetkým pripomína, čo táto obyčajná žena urobila.

Tohtoročný Pride bol v Oslo rekordný. Trval desať dní, počas ktorých sa uskutočnilo nespočetné množstvo besied, informačných stretnutí, umeleckých výstav, koncertov, divadelných a filmových predstavení. Vyvrcholil tradičnou veľkolepou oslavou. Alegorického sprievodu sa zúčastnilo rekordných 50 tisíc ľudí275 tisíc sledovalo trojhodinový sprievod lemujúc chodníky niekoľkokilometrovej cesty, ktorá vrcholila v parku pod kráľovským palácom. Bez jediného incidentu, s dobrou náladou a nadšením. Firmy, dopravné spoločnosti, polícia, zdravotníci, mladí, starí, rodičia s deťmi. Žiadne rozdiely. V krajine, kde sa už deti na základných školách učia, že rodina v žiadnom prípade nemusí byť iba mama a otec, ale oveľa dôležitejšie je, aby to fungovalo a dieťa bolo šťastné, vládne absolútna tolerancia, pochopenie a všestranná podpora.

O to viac nechápem, že na Slovensku máme pre označenie menšín jedno z najkrajších a najcitlivejších slov na svete – inakosť. Vystihuje absolútne všetko, veľmi citlivo a neuráža. A napriek tomu… napriek tomu sa necháme kŕmiť a osprostievať rečami tých, ktorí inakosťou zakrývajú úplne iné, oveľa väčšie problémy. Bludmi od ľudí, ktorí vedú štát a peniaze od odlišných im nesmrdia, no keď im treba pomôcť, pohadzujú si inakosť ako horúci zemiak. Ľudí, ktorí sa neštítia rozpredávať štát, kradnúť a len Boh vie, čo ešte. Ľudí, medzi ktorými je mnoho iných, no boja sa to povedať na rovinu, pretože majú dojem, že by prišli o svojich voličov, alebo stratili status sexsymbolov. O nič predsa nejde! Iba o absolútne obyčajné ľudské práva (medzi ktoré jednoznačne patrí i láska), ktoré na Slovensku, na rozdiel od Nórska, nie sú dožičené všetkým v rovnakej miere.

Pavol Božík