Bezmocnosť má meno Utøya

Nórsky režisér Erik Poppe sa pustil do spracovania témy, ktorú sa Nóri ešte stále snažia vytesniť. Aj preto sa o jeho filme Utøya, 22. júla na domácej nórskej pôvode najčastejšie hovorí, že prichádza príliš skoro. Myslím si však, že pre Nórov, ktorými táto tragédia masívne otriasla, nebude (pochopiteľne) vhodný čas nikdy. A pre všetkých ostatných… aby už nebolo neskoro.

Na ten deň si pamätám celkom presne. Bol piatok. Prechádzal som sa dánskou Kodaňou a na druhý deň som mal nasadnúť na výletnú loď a plaviť sa nórskymi fjordami. Dovolenka snov. Kdesi pri soche Hansa Christiana Andersena v centre Kodane sa môj mobil zbláznil. Aspoň to tak vyzeralo. Zvuk prichádzajúcich SMS správ nabral hrozivý rozmer, bolo jasné, že sa niečo deje.

Otázky kde som, či som v poriadku a im podobné nebrali konca. V Oslo mala výletná loď zakotviť až o týždeň. O tom, čo sa dialo cez kopec som sa dozvedal z prichádzajúcich správ. Najskôr boli o bombe vo vládnej štvrti a osmičke mŕtvych. Chvíľu pokoj a to ostatné už som sa dozvedal v kodaňskej kaviarni, kde hlavné správy bežali na televíznej obrazovke a v tej chvíli bolo zrejme úplne jedno, kde by som bol sedel, tie správy by boli zapnuté všade.

Útok na ostrove Utøya, kde mala stretnutie mládež Sociálno-demokratickej strany Nórska bol šokujúci v tom, že každým vstupom moderátorov sa zvyšoval počet obetí. Desivé! Predpokladal som (a bol by som to pochopil), že výletná loď ani nevypláva (napokon sa zmenila iba posledná zastávka, ktorou bolo práve Oslo). Vyplávala, no bolesť v srdciach Nórov bola hmatateľná na každom mieste, ktoré sme navštívili.

Erik Poppe sa k téme vracia po siedmich rokoch. Jeho film nie je kontroverzný, takou je jeho téma. Nórsko sa k tragédii postavilo svojsky, snaží sa ju vstrebať. Nehovoriť o nej v tomto prípade neznamená zabudnúť, iba ju stráviť. Vzhľadom na množstvo obetí to nie je také jednoduché a zrejme to ani nebude možné.

Prvou odvážnou bola pred piatimi rokmi nórska novinárka Åsne Seierstad, ktorá sa v knihe Jeden z nás: Príbeh o Nórsku pustila do genézy života útočníka. Cez jeho detstvo sa prepitvala až k udalosti, ktorá otriasla svetom. Tú knihu zhltnete napriek takmer 600 stranám za tri dni. Útočníkovým detstvom, dospievaním i dospelosťou sa preplavíte. Keď však dôjde na 22. júla, čítate, sedíte, ležíte, vzlykáte, cítite bezmocnosť z toho, že napriek niekoľkým rokom odstupu, máte silné nutkanie pomôcť, no už nie je ako.

Presne tieto emócie prináša i Poppeho film. Postavy v ňom sú fiktívne, príbeh je však vyskladaný z dlhých rozhovorov s tými, ktorí prežili. Režisér príbeh rozpráva prostredníctvom hlavnej hrdinky Kaji, ktorá bola jednou z mnohých, ktorí sa na ostrove ocitli. Snívala dostať sa do parlamentu, možno byť premiérkou. V piatok 22. júla však pretekala s časom a unikala Smrti. Na ostrove, z ktorého nebolo úniku.

Správa o útoku v Oslo všetkých prekvapila a akoby ich paralyzovala. Nikoho ani len nenapadlo, že útočník využije chaos v hlavnom meste k tomu, aby sa bez problémov dostal na ostrov a spustil masaker, na ktorý nikto nebol pripravený. Ani záchranné zložky, ani tie deti. A to je na tom zdrvujúce, útočník zabíjal na ostrove deti, nevinné, bezbranné, ktoré mali život pred sebou.

Kaja je jednou z tých, ktorí sa snažia prežiť. Na ostrove má sestru, s ktorou sa chvíľu pred útokom nepohodla a nechala ju v stane. Keď začne útok, snaží sa ju nájsť, no zároveň zachrániť si (nielen) svoj život.

Chvíľu to vyzerá ako Blairwitch, to vďaka spôsobu nakrúcania, kedy kamera sprevádza hlavnú hrdinku počas celého filmu, je jej v podstate neustále za chrbtom, čo navodzuje mimoriadne silné emócie a zvyšuje skutočnosť. Toto však nie je fantázia horory milujúcich maniakov, to je realita, ktorej sa Poppe aj napriek fiktívnosti hlavných postáv, snažil priblížiť čo najviac.

S emóciami to doslova odpálil hneď v úvode filmu, keď na priblíženie začiatku udalosti, teda výbuchu v Oslo použil zábery kamier z ulice, či miestnych obchodov. Desivé! Práve na tých vidieť, ako útočník odstavil dodávku naloženú výbušninami pred vládnou budovou a odchádza v policajnej uniforme preč. Tá skutočnosť vyráža dych. Divák vidí skutočného útočníka, samozrejme rozmazane. Poppe mu napokon však takmer vôbec nedáva priestor v celom filme. Iba dvakrát na ostrove vidieť siluetu muža, ktorým je on (jeho meno zámerne nespomínam). Jeho prítomnosť si divák musí predstaviť na základe neutíchajúcich výstrelov, ktoré sú súčasťou celého filmu.

Poppeho film Utøya, 22. júla nepochybne rozjatrí niekoľko ešte stále slabo zacelených rán. Netuším, aká bola návštevnosť filmu v Nórsku, kde mal premiéru už v marci, ale pravdupovediac by som sa nečudoval, keby ho Nóri odignorovali. Aspoň zatiaľ. Pre všetkých ostatných by mal byť varovným prstom, výstrahou! Treba ho vidieť, samozrejme, bez pukancov, na tie počas projekcie (ku ktorej sa vôbec nehodia), nebudete mať chuť.

Bol to smutný júl. Moje milované Nórsko dostalo zásah priamo do srdca. Mnohé prežitky z toho piatku sa zintenzívnili až po prečítaní knihy, či aktuálne po vzhliadnutí filmu. Až dodatočne chápem, prečo Nóri o tom nechcú nehovoriť. Hovorí sa o tom totiž veľmi ťažko. Vyhaslo tam príliš mnoho mladých životov. Na ostrove ich bolo 77, v podstate každú minútu vyhasol život jedného mladého človeka (útok trval 72 minút, potom sa útočník dobrovoľne vzdal polícii). Bolí to aj po siedmich rokoch. Mimochodom, na druhý deň sa predávkovala Amy Winehouse. Bol to smutný júl.

Pavol Božík
90%

Réžia: Erik Poppe
Scenár: Anna Bache-Wiig, Siv Rajendram Eliassen
Hrajú: Andrea Berntzen, Aleksander Holmen, Brede Fristad, Elli Rhiannon Müller Osbourne, Sorosh Sadat

Žáner: Dráma nakrútená podľa skutočnej udalosti
Rok výroby: 2018
Distribuuje: Film Europe
Jazyková verzia: Nórska s českými titulkami
Celkový čas: 91 minút
Premiéra: 6. september 2018