Aj keď väčšina z vás ma má zafixovanú ako spisovateľku, ktorá aj tu na kukninato.sk poskytla niekoľko rozhovorov o svojich knihách, menej sa už vie, že som počas svojho pôsobenia v Banskej Štiavnici napísala aj stovky scenárov, predovšetkým rozprávkových. V rokoch 1993 až 2007 som tam viedla amatérsky divadelný súbor a tiež niekoľko rokov pôsobila ako učiteľka LDO na miestnej ZUŠ a mala tak pod palcom detský divadelný súbor Stromáčik. Tento súbor bol začiatkom pre mnohé zaujímavé umelecké osobnosti ako napríklad, muzikálová herečka Vika Matušovová, stand-up komik Jakub Lužina či vedúci divadla Dúhadlo Erik Forgáč.
Ale poďme k rozprávkam. Dospelí aj detskí divadelníci spolu hrávali pod mojím vedením práve v Rozprávkových lesoch. Tie sa konali v parku kaštieľa vo Svätom Antone či na Starom zámku alebo aj inde v okolí mesta a každý rok prinášali tucet rozprávok pre potešenie veľkých i malých divákov. Boli to rozprávky slovenské i svetové, ale vždy mali jednu vec spoločnú – herci ich hrali s nadšením, dej bol dynamický a zaujímavý, bolo v nich veľa akcie a málo slov a rozhodne v nich nechýbal humor. Bohužiaľ, ani jeden z týchto dôležitých atribútov dobrej rozprávky som v novej vianočnej rozprávke Čáry máry (v Česku uvedenej pod názvom Největší zázrak) nenašla…
Obec Štiavnické Bane, nachádzajúca sa len kúsok od Banskej Štiavnice, sa už niekoľko rokov hrdí tým, že miestna základná škola ako jediná u nás vyučuje starostlivosť o dravé vtáky. Riaditeľ školy Pavel Michal kedysi ešte ako nadšený sokoliar amatér svojím programom obohacoval práve vyššie spomínané Rozprávkové lesy. Neskôr pôsobil v Škole v prírode na Počúvadle a tu zase svojimi vystúpeniami spestroval pobyt na detských letných táboroch, áno, aj na tých mojich Stromáčikovských. Nielen deti, ale aj my dospelí sme boli nadšení excelentnými a elegantnými výkonmi sokolov či jastrabov (najznámejšieho orla prekrásneho Nixona vtedy ešte nemal). Nemal ani Ruda, orla, ktorý bol podľa mňa najväčšou hviezdou celej vianočnej rozprávky. Zato na Počúvadle mali a stále majú chatu Lasicovci a možno práve tam skrsla Hane v hlave myšlienka napísať scenár rozprávky, v ktorej by sa tieto nádherné vtáky využili. Bohužiaľ, nie vždy účel svätí prostriedky a aj keď áno, pohľad na vznešene plachtiaceho orla bol naozaj úchvatný, o zvyšku rozprávky sa to dá povedať ťažko…
Dobrá rozprávka, aj keď pracuje s magičnom a vymyslenými či fantastickými bytosťami, si musí zachovať punc uveriteľnosti. Dosiahnuť ho si vyžaduje isté umenie, scenáristickú i režisérsku zručnosť a aj keď by sa mohlo zdať, že v dnešnej dobe moderných technológií je možné vykúzliť hocičo, nemusí sa to vždy podariť. Iba tak je asi možné, že v mnohých scénach filmu divák tápal a pýtal sa, ako je to možné . Chápem snahu zmeniť klasickú výstavbu rozprávky o krásnej princeznej a silnom mládencovi nízkeho pôvodu, ktorý je ale smelý a zachráni ju. Tu bol hlavný hrdina slabý, neschopný, pochybujúci o všetkom, ale hlavne o sebe a už vôbec nebolo na ňom nič, čo by sme mohli obdivovať (veď vďaka covidu vedia piecť chlieb dnes už prakticky všetci). Aj silná princezná mala svoje medzery. Odhliadnuc od veľmi slabo predvedeného šermu, kde sa to nedalo tak kamuflovať ako záberom na kušu a potom na šíp v strede terča. Ako si máme vysvetliť, že ju aj dotyčného pekára dokážu premôcť akési dve kreatúry, ktoré ani pri najlepšej vôli nie je možné inak nazvať? A ešte ich k tomu zviazať a vyložiť poležiačky na kone, krížom cez sedlo, keď jeden z nich bol také akési nedôchodča nielen rozumovo, ale aj telesne!
Podobne aj postava kráľa Ludvíka bola absolútne neuveriteľná, dal sa premôcť bratom a viesť ako krava na bitúnok, búrajúc všetky mýty o tom, že kráľ má byť silný a odvážny, aby si jeho poddaní mohli byť istí, že ich ochráni. Vôbec dotyčného herca nepoznám, ale teda rozhodne ma svojím herectvom nepresvedčil, takisto ako známe komické tipy Lukáš Latinák či Petra Polnišová, ktoré som čakala, že tam boli obsadené za účelom oživenia a pobavenia diváka. Nič také sa neudialo, pôsobili len ako nevýrazný komparz a ničím dej rozprávky neposunuli. Ešte snáď najviac ma zaujala postava čarodejníka Láb, ktorý napriek tomu, že bol čarodejník a teda nadprirodzená bytosť, pôsobil výnimočne ľudsky a vývoj charakteru jeho postavy bol aspoň zaujímavý a trochu uveriteľný, čo sa o zvyšku rozprávky naozaj nedá povedať.
A ešte jedna poznámka na záver… na prvý sviatok popoludní dávala štátna slovenská televízia rozprávku Šialene smutná princezná. Táto vyslovene rozkošná hudobná komédia bola natočená v roku 1968, kedy naozaj boli filmové triky ešte vyslovene v plienkach. Napriek tomu vzniklo toto nádherné svieže dielko so všetkými atribútmi klasickej rozprávky – romantickým príbehom i komplikovanými intrigami, humorom a šťastným koncom, v ktorom bolo zlo potrestané a spravodlivosti bolo učinené zadosť. Rozprávka začínala záberom na malebné veže Bojnického zámku a takmer tým istým záberom začínala aj rozprávka Čáry máry. Tu však akákoľvek podobnosť s touto krásnou rozprávkou končí. Napriek tomu, že za tých skoro 60 rokov filmová technológia neuveriteľne posunula, zjavne len to na vytvorenie dobrej rozprávky nestačí. Čáry máry by som medzi klenoty slovenskej a českej kinematografie určite nezaradila.
Soňa Bulbeck
Videli ste tohtoročnú vianočnú rozprávku? Nie? Ak si chcete urobiť svoj vlastný názor a rozprávku si pozrieť, využite archív služby Lepšia.TV, prostredníctvom ktorej môžete sledovať televízny program kdekoľvek v Európe.
