Film producentov Zuzany Mistríkovej, Radovana Gereka a Davida Blümela o niekdajšom bossovi slovenského podsvetia Mikulášovi Černákovi autenticky zachytáva Slovensko deväťdesiatych rokov. Nerozpráva iba príbeh jedného človeka, ale ukazuje obraz celej doby, hovorí režisér Jakub Kroner.
Scenár oceňovaného Mira Šifru je inšpirovaný skutočnými udalosťami a na obdobie po rozpade Československa poukazuje z pohľadu mafiánov. Filmový štáb nakrúcal na takmer 50 lokáciách a spolu s hercom Milanom Ondríkom, ktorý stvárňuje hlavnú postavu Mikiho, sa ocitol na patológii aj v známom bratislavskom erotickom salóne Kotva, v Kúpeľoch Sliač, šamorínskom kultúrnom dome, starej nemocnici v Podunajských Biskupiciach, na cintoríne v Telgárte, v kostole v Győri, vo väzení v Znojme či dokonca v Justičnom paláci.
Pre režiséra to bola prvá práca na filme, ktorého dej sa neodohráva v súčasnosti. Vytvoriť uveriteľný svet deväťdesiatych rokov pomocou masiek, kostýmov a lokácií, a zároveň používať súčasné obrazové rozprávanie, bolo pre mňa čosi nové a veľmi motivujúce. Mali sme aj obrovské množstvo postáv, ktoré som potreboval kvalitne obsadiť a herecky udržať v atmosfére filmu. Celkovo bola rozsiahlosť tohto projektu pre mňa veľkou výzvou. Aj preto som cítil, že je veľmi dôležité ako tento film urobíme. Nakrúcali sme rok a podmienky boli veľmi náročné, ale som v kreatívnom tíme skvelých ľudí a aj vďaka nim mám radosť z toho, ako sa nám to nakoniec podarilo, prezrádza Jakub Kroner uvedomujúc si, že téma filmu vzbudzuje veľký záujem a už teraz je podrobovaná rôznym hodnoteniam.
Počas nakrúcania bolo použitých viac ako 200 dobových áut a 800 kostýmov. Vo filme účinkuje 107 hercov a vyše 1 300 komparzistov. Milan Ondrík je podľa Jakuba Kronera skvelý herec, ktorý sa do hlavnej postavy dokázal prevteliť nielen vonkajším, ale aj silným vnútorným uchopením charakteru.
Z môjho pohľadu bolo dôležité, že mal možnosť osobne sa s Mikulášom Černákom stretnúť. Nie preto, aby ho nejakým spôsobom imitoval, ale aby vytvoril postavu, ktorej charakteru rozumie a ktorá má svoju hĺbku a ukotvenie v čase. Náš film nerozpráva iba príbeh jedného človeka, ale ukazuje obraz celej doby. Veľmi ma bavilo každý deň na pľaci sledovať, ako vznikali jednotlivé scény a bol to pre mňa zážitok pracovať s takým koncentrovaným a sústredeným hercom. Verím, že to ocenia aj diváci, dodáva režisér.
Nová pracovná skúsenosť to bola aj pre držiteľa mnohých významných cien Milana Ondríka – ešte nikdy vo filme nestvárňoval osobu, ktorá žije. Nechcel som vytvoriť kópiu, pretože to nebude dokumentárny film, ale umelecké dielo. Musel som si vytvoriť svoj vlastný vnútorný príbeh postavy, ktorú stvárňujem. A myslím, že som našiel kľúč, ktorý bol aj pre mňa a aj pre tvorcov uspokojivý, hovorí herec. Musel som na nej tvrdo pracovať a udržiavať ju počas celého nakrúcania. Mám pocit, že som sa na tú postavu začal podobať aj v domácnosti. To by o tom mohla rozprávať moja Zuzka, ako som si to neuvedomoval, ale tá postava vstupovala veľmi silno do mojej osobnosti, dodáva Milan Ondrík s úsmevom.
Radomír Brhlík
Fotografie: Joseph Marčinský, Pavol Gašpar / spoločnosť PubRes
