Od doby, čo sa aj do slovenských kín uráčil film Mlčanie jahniat (1991) a stal sa mojim top filmom, sledujem kariéru Anthonyho Hopkinsa s veľkým obdivom. A od vzhliadnutia filmu Otec navyše i s nemým úžasom. Intenzívne premýšľam nad tým, či má vôbec zmysel niečo o filme písať, či nie je najlepšie ho iba vidieť a urobiť si vlastný názor.
Film bez sentimentu vykresľuje emočne intenzívny pohľad na svet očami človeka, ktorý trpí demenciou. Dramatická ilustrácia fyzických strát, ku ktorým dochádza spolu s duševnými stratami. Anthony má 80 rokov, odmieta však akúkoľvek pomoc od svojej dcéry. Snaží sa pochopiť svoje meniace sa okolnosti, pričom začína pochybovať o svojich blízkych, vlastnej mysli a dokonca aj o vnímaní vlastnej reality.
Kino ani zďaleka nie je plné a nie je to spôsobené aktuálnymi podmienkami. Skôr nezáujmom. Nepochopiteľným. Anthony Hopkins za film Otec získal Oscara® a ak do kina niekoho nepritiahne jeho meno, tak fakt získania najprestížnejšej filmovej ceny by mohol. Nič to však nemení na tom, že zatiaľ, čo pri iných filmoch sa po poslednom zábere rozsvieti svetlo (tak sedliacke správanie voči takým, ktorí by chceli ostať a dopozerať film až do konca) a ľudia odchádzajú, tento raz to neplatí.
Svetlo sa síce opäť rozsvieti, ale nikto sa nedvíha zo sedadiel. Ľudia síce nevydržia až do záverečnej, ale potrebujú čas na to, aby strávili tých 95 minút hereckého koncertu Anthonyho Hopkinsa, o ktorom nestačí napísať, že bol bravúrny, excelentný, či jedinečný, pretože ani kombinácia týchto slov jeho výkon nedokáže vystihnúť dostatočne.
Na hereckom výkone tohto filmového barda totiž všetko stojí a (ne)padá. Scenár je mierne neprehľadný a možno som v tom bol sám, ale predpokladám, že sa v ňom divák bude trochu strácať. Ibaže práve vďaka výkonu Anthonyho Hopkinsa nemá priestor na to rozmýšľať o tom, prečo sa toto odohralo takto, prečo ďalšia scéna nenadväzuje na tú predošlú ale sa vracia dopredu, kde sa vlastne príbeh odohráva, či nad akoukoľvek ďalšou otázkou, nech ich je naporúdzi hneď niekoľko. Až do finále, ktoré všetko vysvetlí v podstate jedinou scénou tak prirodzene, až je to neuveriteľné.
Anthony Hopkins na seba strháva všetku pozornosť i napriek tomu, že mu vo vedľajších úlohách asistujú rovnako skvelí herci. Otec však nie je o hereckých menách, hoci sa 41-ročný francúzsky scenárista a režisér Florian Zeller ktorý si dokáže urobiť srandu i z toho pre Francúzov tak typického, že nehovoria inak, ako francúzsky, kedy hláška, ktorú som použil v názve recenzie, zaznie vo filme niekoľkokrát, netají tým, že príbeh písal Anthonymu Hopkinsovi priamo na telo. Otec je o herectve. O tom umení, ktoré sa nedá robiť iba pre pekný ksicht a s nulovým talentom. Herectvo je práca ako každá iná, pre niekoho ľahká, pre niekoho ťažká, pre niekoho je to poslanie. Anthony Hopkins v tejto svojej životnej úlohe práve dokazuje, že herectvo je jeho poslaním.
Z filmu neuveriteľne cítiť európsku ozajstnosť. Anthony Hopkins sa neštíti mihnúť sa i v marvelovkách, ale toto je naozaj. Aspoň taký má divák pocit. Fascinujúce je, že tvorcovia tohto filmu diváka nenútia plakať, nevnucujú mu srdcervúce emócie, ale snažia sa ukázať ozajstný život. Tak presvedčivo, že si na konci želáte, aby ste toto nikdy nedožičili nikomu zo svojich blízkych. Tak trochu Pedro Almodóvar, ale jednoznačne bez toho jeho povestného čierneho humoru. Taký obyčajný život. Film, na ktorého konci si divák uvedomí, že mu absolútne podľahol, nechal sa do neho vtiahnuť, že naň pozerá s otvorenými ústami. Neplače, nesmeje sa, iba prijíma, lebo chce. A na konci ostáva sedieť v kresle napriek tomu, že nejaká baba rozsvieti.
Pavol Božík
100%
Réžia: Florian Zeller
Hrajú: Anthony Hopkins, Olivia Colman, Imogen Poots, Rufus Sewell, Olivia Williams, Mark Gatiss, Ayesha Dharker
Premiéra: 24. jún 2021
Distribuuje: ITA Film
Žáner: dráma
Verzia: 2D
Čas projekcie: 97 minút
