Na film Nepela som bola veľmi zvedavá z viacerých dôvodov a keďže sa mi to nepodarilo v kine, využila som platformu Netflix a film si pozrela tam. Nebola som jediná, ako hlásia spravodajské agentúry, pár dní po uvedení filmu sa Nepela vyšplhal na čelo filmových rebríčkov nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. A verím, že podobne ako ja, diváci neboli sklamaní.
Prvým dôvodom, prečo som film chcela vidieť, bolo jednoduchý fakt, že milujem krasokorčuľovanie ako šport už od svojich detských liet. Svoje prvé krasky som dostala ako dvanásťročná a dovtedy si lámala nohy na kvintákoch na dedinskom potoku. Bolo to v roku 1973, teda v roku, kedy bol Ondrej Nepela už československým olympijským víťazom a riešil životnú dilemu, pred ktorú ho postavila naša vtedajšia strana a vláda – zúčastniť sa a samozrejme, aj vyhrať, Majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní v Bratislave za cenu umožnenia legálneho odchodu do vysnenej profesionálnej ľadovej revue Holiday on Ice, v ktorej napokon vystupoval rekordných 13 rokov. Vždy ma fascinoval tento šport, v ktorom sa spája šikovnosť a vytrvalosť s gracióznosťou pohybu a muzikálnosťou športovcov. Ono každé vystúpenie je také malé tanečno-divadelné predstavenie v krásnych kostýmoch s vždy zaujímavou hudbou, jednoducho také milé pohladenie pre dušu. Nepelove výkony som vtedy sledovala, prilepená na obrazovke vtedajšieho výdobytku techniky Tesla Orava a hltala každý jeho pohyb. To, čo sa v skutočnosti odohrávalo v jeho duši, mi prakticky odhalil až tento film.
Film samozrejme, odhalil aj iné veci, hlavne tému inakosti, o ktorej sa v súvislosti s Nepelom šepkalo už vtedy, ale nikdy sa to nevyslovilo nahlas. V podstate až po jeho smrti 2. februára 1989 v dôsledku choroby AIDS bola zverejnená aj jeho sexuálna orientácia. Vnímala som spracovanie tejto skutočnosti o filme ako mimoriadne citlivé a vedela si živo predstaviť mladého chalana, ktorý nevie a nechápe, čo sa s ním vlastne deje. Homosexualita ako taká bola vo vtedajšom socialistickom Československu prísnym tabu, aj vo filme zaznelo oslovenie buzerant vo význame tej najhoršej nadávky. Nie je preto ťažké predstaviť si v akom komplikovanom duševnom rozpoložení sa Nepela nachádzal. Keď sa to tak vezme, majú to mladí ľudia v dnešnej dobe oveľa jednoduchšie. Keď si s niečím nevedia rady, tak si to vygooglia alebo sa opýtajú umelej inteligencie. Nepela v tej dobe nemal k dispozícii žiadnu z týchto možností, bol jednoducho na to sám a tak nečudo, že bol so seba a svojich pocitov zmätený a rozpoltený, v podstate ako každý, kto hľadá svoju identitu.
Ďalším dôvodom, prečo som chcela film vidieť, bol Josef Trojan. Priznám sa, že som bola spočiatku trochu skeptická. Videla som ho síce v Šarlatánovi, kde hral mladšie alter ego svojho slávneho otca Ivana Trojana, ale toto bola predsa len hlavná úloha. Okrem toho som pozerala českú talkshow Všechnopárty, kde ho moderátor Karel Šíp spovedal práve v súvislosti s filmom Nepela. Pôsobil vtedy na mňa až príliš suverénne a v podstate sa chválil tým, že dostal hlavnú úlohu, aj keď nemá vyštudované herectvo ani na konzervatóriu ani na DAMU či JAMU. Prišlo mi to vtedy ako istá dehonestácia hereckého povolania, v podstate to vyzeralo, že načo školy, že hercom môže byť každý, hlavne nech má talent. Nuž, v tomto prípade bolo zrejmé, že mladý Trojan sa naozaj potatil a talent má, zvládol svoju úlohu citlivo a presvedčivo. Aj keď pol roka poctivo trénoval slovenčinu, najsilnejší bol v scénach, kde nehovoril nič a pracovala len jeho mimika a výrečné oči, ktoré spoľahlivo tlmočili každú jeho emóciu. Podobne zvládol aj krasokorčuľovanie, aj keď, samozrejme, v náročných pasážach mal ako dabléra mladého slovenského reprezentanta Adama Hagaru. Celkovo považujem stvárnenie celého priebehu krasokorčuliarskych pretekov za mimoriadne vydarené a presvedčivé.
Takisto vykreslenie celej tej náročnej doby bolo fascinujúce. Podobne ako vo filme Vlny, kde sa tvorcom podarilo verne zachytiť atmosféru rokov 1967 a 1968, aj vo filme Nepela boli aspekty vtedajšej zúriacej normalizácie až surovo prítomné v podstate v každom momente. Falošnosť, klamstvo, prekrúcanie faktov, citové i fyzické vydieranie, podlízavosť a korupcia vrcholných predstaviteľov strany tvorilo sugestívnu kulisu celému filmu. Všetko to, o čom sa vedelo, ale každý sa o tom bál hovoriť, tu bolo odhalené aj so všetkými dôsledkami práve pre Nepelov život.
Ale aby som len nechválila, jednu výčitku by som predsa len pre tvorcov mala, aj keď inú ako niektorí českí diváci. Tí totiž odhalili chybu v zábere na budovu v Prahe, ktorá za Nepelových čias ešte nestála a o čom zjavne mladému slovenskému režisérovi, pre ktorého bol tento film debutom, nikto nepovedal. Mne vadilo prehnané račkovanie inak skvelej Zuzany Mauréry v roli Hildy Múdrej. Nepelovu trénerku som počula hovoriť v televízii (vedelo sa všeobecne, že bola rodáčka z Viedne a jej prvým jazykom bola nemčina) a račkovanie som zachytila. Vo filme však Zuzana Mauréry račkovala tak, ako keď dieťaťu tlmočíte ako hovorí papagáj Arrra, Arrra. Ja sama račkujem a v bežnej reči to nie je až také výrazné, skôr mi to dáva akýsi cudzokrajný prízvuk, ale napríklad, keď hovorím na kameru či na mikrofón, je to podstatne výraznejšie. Vnímala som jej prejav ako preexponovaný a scény, kde nič nehovorila, ale všetky emócie riešila len pohľadom a mimikou, patrili podľa mňa k najsilnejším v celom filme, takisto ako tomu bolo u Jozefa Trojana. Tu musím pochváliť aj kameru, kde v prestrihu v detailoch boli zachytené aj tie najnepatrnejšie zmeny vo výraze jeho tváre a divák tak mohol prežívať danú emóciu s ním.
Osobne som vnímala, že fakt, že príbeh nášho najúspešnejšieho korčuliara sa po mnohých rokoch od jeho smrti dostáva k divákovi hneď v dvoch spracovaniach, určite nie je náhoda, ale že je to svojím spôsobom snaha splatiť Nepelovi dlh. Neviem, aký bude ten druhý film, ale tento som jednoznačne vnímala ako citlivú výpoveď o tom období jeho života, o ktorom sme my, s napätím sledujúci jeho výkony na ľadovej ploche, nemali ani tušenia. A myslím si, že tento film má čo povedať nielen našej generácii, ale aj tej dnešnej mladej, ktorej môže pomôcť zbaviť sa istých ilúzií o dobe minulej a zároveň lepšie to, čo sa deje v dobe súčasnej.
Soňa Bulbeck
