Začnite si spytovať svedomie, páni

Na plátne bežia záverečné titulky. V do posledného miesta zaplnenej sále sa nikto ani nepohne. Po definitívnom skončení projekcie nastáva niekoľko sekundové ticho a po ňom zborový výdych. Takéto emócie vyvolala Mariana Čengelová-Solčanská filmom Únos.

Lepší čas na premiéru takéhoto filmu by jednoducho nenašla. Práve v čase, keď sa súčasný Premiér so svojim cirkusom presúva po republike a v najväčších halách, s pozvážaným publikom oslavuje sviatok žien, začína Únos temer totožne. Naplnená hala, pani Blažena spieva tak oduševnene a presvedčivo, že divákovi behá mráz po tele. Tretia minúta filmu a už mám nutkanie sa vulgárne prejaviť. Je neuveriteľné, za akú krátku dobu dokáže Solčanská diváka presvedčiť, že to bolo skutočné, že sa to dialo a že smrad toho zverstva tu ostal dodnes. Iba Premiér bol iný…

Únos navyše prichádza v období, keď sa veľmi hlasno hovorí o zrušení amnestií, ktoré vtedajší Premiér na tento prípad udelil. Patrilo by sa, po dvadsiatich rokoch, aby Premiér i jeho Chalanisko mali aspoň trochu nepokojný spánok. Zaujímavé je, že súčasný Premiér a jeho Kapitánisko sa tomu bránia silami čerstvých brancov. Boja sa, koľko skeletov by im z tej otvorenej skrine vypadlo, alebo sú tým vtedajším diletantom ešte stále niečo dlžní?

Kauza, ktorou sa Solčanská nechala vo svojom novom filme inšpirovať je síce viac ako dvadsať rokov stará, ale má nedozierne následky a jej chápadla sú rovnako nezničiteľné, ako chápadlá chobotnice, ktorá mala na celom prípade rovnaký podiel, ako vtedajšie politické špičky. Vraj! Všetko je vraj! Pretože hoci Solčanskej nový film hovorí o veciach, o ktorých všetci vedia skoro všetko, ostáva celá kauza iba výsmechom rovno do tváre celému slovenskému národu. A Únos nie je spracovaním kauzy ako takej. Únos sa celým prípadom nechal iba inšpirovať. Takže isté nezrovnalosti, ktoré sa vo filme objavujú a všetci ich z rozprávania poznáme trošku inak, filmu samotnému nijako neubližujú.

Podstata Solčasnskej diela tkvie v niečom úplne inom. Režisérka a scenáristka sa totiž nestavia na nikoho stranu, iba ak na stranu pravdy. Solčanská ani z Prezidentovsho syna nerobí nevinného anjela, hoci sa mnohí báli, že by sa touto cestou mohla uberať (je ale neuveriteľné, koľko konšpiračný teórií na jeho adresu sa vyrojilo práve v čase premiéry filmu). Solčanská veľmi dobre vie, že by to nebola správna cesta. Ona sa však vôbec nesnaží určovať, kto je dobrý a kto zlý. To ani nemusí, ten úsudok si divák urobí sám. A vlastne si ho ani robiť nemusí, pretože to vie už dvadsať rokov. Mariana skôr poukazuje na veci, ktoré našu krajinu svojho času postavili do izolácie voči celému svetu. Chce, keďže nie je vôľa na najvyšších miestach, aby národ nezabudol a nerobí to iba z ohľadu na dodnes nevyriešenú a nepotrestanú vraždu Roberta, či jeho stále žialiacu matku.

Mariana Čengelová-Solčanská už svojim prvým veľkým filmom Legenda o lietajúcom Cypriánovi dokázala, že z nej bude na slovenské pomery nadpriemerný tvorca. Únos je jej najsilnejší a zároveň najťažší film. Pre moju (a vlastne i jej) generáciu nepochybne preto, že sme toho boli súčasťou. Pretože sme stáli na námestiach a túžili po (úplne inej) slobode. To, že sa zo Slovenska v deväťdesiatych rokoch stal mafiánsky štát riadený samotnými politikmi vedia všetci, no verejne sa s tým budú zrejme pasovať až ďalšie generácie. Aj preto patrí Solčanskej obdiv za odvahu.

Ale nie iba kvôli tomu, o čom natočila svoj najnovší film, ale i preto, ako ho natočila. To, čo som spomínal hneď v úvode svedčí o tom, že dokázala poriadne zamiešať diváckymi emóciami. Únos otrasie každým, kto si tú dobu prežil na vlastnej koži, ale i tým, kto o tom počul iba z rozprávania. Samozrejme, inak do bude vnímať dnešný mladý divák, inak naša generácia a inak naši rodičia, ktorí by mimochodom ten film mali dostávať povinne na DVD aj s prehrávačom, spolu s vianočným dôchodkom od pána Premiéra.

Solčanská totiž nedá divákovi vydýchnuť. Tým, že vo filme inšpirovanom skutočnou udalosťou nepoužíva pravé mená, ale iba označenie ako Premiér, Prezident, či krstné mená (Oskar, Robo), alebo iba prezývky (Chalanisko), divákov vnem pracuje ešte aj po druhej línii, pretože sa snaží dosadiť si kto je kto. Neviem, či to tak bude fungovať u všetkých, ale ja som to pomyselné pexeso s filmovými postavami hral počas celého filmu. Ten mimochodom nemá hluché miesto, neustále sa v ňom čosi deje a Solčanská nedá divákovi vydýchnuť. Aj preto na konci projekcie nastal ten hromadný výdych, pretože keby bol film o štvrťhodinu dlhší, niektorých by zrejme postihol kolaps privodený toľkými emóciami. Mozog totiž pracuje na plné obrátky.

Solčasnkej sa však podaril ešte jeden husársky kúsok. Donútila slovenských hercov hrať. V podstate sa ospravedlňujem Milanovi Ondríkovi, pretože som mal pri jeho výkone pocit, že paroduje a nehrá. Ospravedlňujem sa preto, lebo si na správanie originálu jeho Riaditeľa tajnej služby spomínam iba matne a neviem to adekvátne zhodnotiť. Až postupne mi dochádzalo, aká nadutá sviňa bol zrejme Chalanko v reále a že ho Ondrík dal výborne a ešte si to aj užíval. Ani postupne som sa však nedokázal stotožniť s Danom Heribanom, aj keď sa snažil maximálne, to áno. Nedokázal som sa však zbaviť pocitu, že ak niekto hrá v Hornej Dolnej, nemal by hrať mafiána z deväťdesiatych rokov rovnako ako svojskú postavičku z myjavských Kopaníc (Dano, sorry!). Zrejme som tie dve časti kopaničiarskej frašky nemal nikdy vidieť, nemal by som predsudky. Ale ten zvyšok…

Ingrid Timková sa na obraze objavuje sporadicky, ale divák na ňu nezabudne. Jednak hneď z kraja filmu, kde začína svoju spoveď a je to v piatej minúte filmu už druhý moment so zimomriavkami. Ján Greššo v úlohe prezidenta bol pre mňa asi najväčším prekvapením. Keď americký herec ide hrať úlohu blázna, zavrie sa do blázinca, aby bol následne vo filme autentický. Keď ide hrať prezidenta, sleduje videá, aby bol autentický. Keď ide hrať prezidenta Greššo, robí zrejme to isté. Bol neskutočný. Gestikulácia, hlasový prejav, dokonca ešte aj prehadzovanie slov voči pravidlám slovenského pravopisu, ako to robil Prezident. Rebeka Poláková svojim výkonom konečne zotrela fľak svojej hereckej kariéry zvaný Búrlivé víno, Eva Pavklíková si vo filme iba štekne, no v úlohe manželky Prezidenta je neprehliadnuteľná, Juraj Hrčka ako Prezidentov syn, nuž akoby tam stál originál. A Maroš Kramár ako Premiér? Vôbec vám nebude vadiť, že je blondiak. Každý vedel čo má robiť a ako to má robiť. Áno, slovenskí herci vedia hrať.

Film Únos je inšpirovaný udalosťami, ktoré sa skutočne stali, ktoré sú čiernym fľakom našej histórie, ktoré by niektorí najradšej vymazali z našich hláv. Vďaka Solčanskej sa bude o nich ešte dlho (aspoň) diskutovať. Vďaka za to! Aj keď niektorí z tých, čo odišli do (politického) dôchodku a radujú sa z vnúčat, by už nemali ani sedieť, ale rovno visieť. Zdrvujúci príbeh. Vyšiel som z kinosály, prešiel som do auta, zavrel za sebou dvere a nastal… výbuch. Výbuch emócií. Musel som sa vykričať z toho, čo Solčanská vo mne svojim filmom zanechala. A to som nezažil pri žiadnom inom, a už vôbec nie slovenskom filme.

Pavol Božík
100%

Réžia a scenár: Mariana Čengelová-Solčanská
Hrajú: Rebeka Poláková, Milan Mikulčík, David Hartl, Vladislav Plevčík, Ján Greššo, Juraj Hrčka, Maroš Kramár, Ady Hajdu, Milan Ondrík, Dano Heriban, Ingrid Timková

Distribuuje: Continental Film
Dĺžka: 95 minút
Premiéra: 2. marec 2017