Stretli sa náhodou, každý sám za seba, na jednom vystúpení. Skrsla na ňom myšlienka, že by im to možno dobre ladilo spoločne. Pavel Vítek, Marián Vojtko, Michal Bragagnolo a Jan Kříž sú od toho večera 4 Tenori, ktorých debutový album má status Zlatej platne a na ich koncerty si treba vstupenky kupovať s veľkým predstihom. Páni sú tiež piliermi českej muzikálovej scény. Ako muzikál v Česku funguje, aké je slovenské publikum a či zlatý debut bude mať pokračovanie, sme vyzvedali vo veľmi príjemnom rozhovore…
Na začiatku boli piati ľudia, spolu s Janisom Sidovským, ktorý to celé vymyslel, jeden projekt, jedna pieseň. Dnes je z toho Zlatá platňa, mimoriadny úspech v Česku, na ktorý sa momentálne snažíte nadviazať u nás na Slovensku. Bol to od začiatku plánovaný veľký projekt, alebo to tak ďaleko zašlo naozaj na základe úspechu tej jednej piesne, v tom jednom projekte?
Michal Bragagnolo: Na začiatku bol naozaj koncert, na ktorý nás pozvali každého zvlášť, ako sólových spevákov. Až vtedy vznikol nápad Janisa Sidovského, aby sme tam jednu pieseň zaspievali ako kvarteto. A ohlas bol obrovský. Či už od dirigenta , ktorý ten symfonický orchester dirigoval, čo je mimochodom Marcelo Rotta, osobný dirigent Andreu Bocelliho, alebo od divákov, ktorí to hojne zdieľali na sociálnych sieťach. A až na základe týchto reakcií nás Janis Sidovský každého oslovil, či by sme skúsili dať dohromady repertoár pre celý koncert, alebo album. Naozaj to išlo krok za krom a nebol to vopred premyslený plán. Všetko prišlo postupne, album, koncerty. A pokiaľ to bude divákov baviť, nie je dôvod s tým prestať.
Jednotlivo vás možno opísať rôzne, niekto má skúsenosti s činohrou, ďalší s operou, Národným divadlom. Môžem ale povedať, že 4 Tenori sú tiež kvartetom muzikálových spevákov, zhodneme sa v tom?
Pavel Vítek: A ešte môžeme pridať pop. Som síce vyštudovaný herec, ale po škole som nahral niekoľko veľkých šlágrov a tak moje kroky viedli skôr k popu.
Marián Vojtko: Ale je pravda, že je to koktail hlasov a žánrov. Ja sám som študoval operu, prešiel som muzikálmi, spievam žánrové veci a som aj herecky zdatný. To máme všetci spoločné. Je úžasné, že v tomto zoskupení napokon môžeme spoločne rozvíjať všetky naše talenty. A tiež je fajn, že vlastne sme každý celkom iný a môžeme prispieť presne tým, čo nám najviac sadne.
S muzikálom má skúsenosti každý jeden z vás. Poďme však na úplný začiatok, tak ako to vnímam ja. Je rok 1992 a producent Adam Novák do Prahy po prvý raz priváža kultových Bedárov (Les Miserablés). Za tri mesiace uvádzania vo Vinohradskom divadle vyvolajú totálny ošiaľ a podľa mňa spúšťajú muzikálový boom v Česku. Čo ste vy robili v lete 1992?
(výbuchy smiechu) Pavel Vítek: Ja som v roku 1992 nahral jeden zo svojich najväčších hitov Mám rád vůni tvý kůže, takže som nemal ani dva, ani sedem rokov, ako moji kolegovia, ale mal som za sebou kariéru popovej hviezdy. Ale samozrejme, v tom čase som netušil, že budem spievať so 4 tenormi (smiech). A pozor, tu v Bratislave som v tom roku vyhral pesničkovú hitparádu Triangel.
Marián Vojtko: Ja som v tom čase skončil žilinské konzervatórium a začala sa moja umelecká púť.
Pavel, vás sa opýtam špeciálne, pretože sa traduje, že vtedy ste v Bedároch skúšali jednu z hlavných postáv a tesne pred premiérou prišli majitelia práv a povedali vám, že s vami nerátajú, pretože na danú rolu ste príliš mladý a nemáte ju odžitú. Je to pravda?
Pavel Vítek: Pravdupovediac, mohlo to tak byť, možno som bol príliš mladý, ale naozaj si na to nespomínam. Možno aj preto, že ak to tak bolo, tak úloha Máriusa si ma napokon počkala neskôr.
To bolo v naštudovaní, ktoré do Prahy v roku 2003 priviezol doktor František Janeček. Bol to splnený sen, zadosťučinenie, satisfakcia?
Pavel Vítek: Priznám sa, že to bola jedna z najmilších úloh, ktoré som mal možnosť na javisku hrať. Bol to jednoznačne splnený sen. Navyše sme sa na pódiu stretli s mojimi súčasnými kolegami a Les Miserábles je jeden z najkrajších muzikálov. Takže určite splnený sen.
Majitelia práv na muzikál Bedári veľmi dozerajú na priebeh príprav pri každom jednom naštudovaní, mali ste možnosť pri angažmáne u Janečka, vydiskutovať si s nimi to, čo sa stalo v roku 1992?
Marián Vojtko: My sme to mali trochu jednoduchšie. Pretože keď prichádza prvé naštudovanie, dbá sa na to, aby to bolo absolútne totožné s originálom. Ďalšie naštudovania sú už voľnejšie, režisér si môže dovoliť nejaké zmeny, ktoré sa dokonca vyžadujú. Takže v týchto ďalších naštudovaniach musí producent v prvom rade zabezpečiť predspievanie adeptov. Nahrávky sa následne zasielajú na schválenie do Londýna, kde rozhodujú, kto bude hrať, ale aj to, ako často bude hrať, kto bude číslom jeden a kto číslom dva. V Londýne schvaľujú všetko. Najväčšie slovo má supervízor, ktorý dohliada na skúšky a rozhoduje v podstate o všetkom. On v poslednej chvíli povie, kto áno a kto nie. Všetko je v jeho moci a dosť buzeruje (smiech). S tým rozdielom, že prvý raz na to dohliadajú zblízka, pri ďalších naštudovaniach vlastne z diaľky. V oboch prípadoch však český producent môže iba poslúchať.
Marián, vy ste v Bedároch hrali tiež a tiež až v naštudovaní, ktoré priviezol František Janeček. Vnímali ste už v roku 1992 Bedárov vo Vinohradskom divadle?
Marián Vojtko: Vôbec nie. V tom čase som ešte ani nebol v Čechách. Prišiel som sem tuším až v roku 1999 a v roku 2000 sme začali hrať Monte Crista. Ale samozrejme, niečo som o tom počul, pretože v hlavnej úlohe v Bedároch som v novom naštudovaní vystriedal naozaj veľkého umelca, ktorým bol Karel Černoch. Dokonca som po ňom zdedil kostým a topánky. A spomínam si, ako som si vtedy hovoril, že ak mám jeho topánky, musím spievať tak dobre ako on (smiech). Takže rok 1992 ešte nie, ale v roku 2003 som nastúpil na jeho etapu a myslím si, že sme sa toho zhostili veľmi dobre, aj s Pavlom Vítkom, s ktorým sme mali spoločné scény. A hoci sme sa v príbehu nemali radi, pretože mi chcel odtiahnuť dcéru, tak nakoniec som im to posvätil a zachránil som mu na javisku život (smiech).
Aká bola vaša cesta k muzikálom? Myslím, že ani jeden by ste v občianskom preukaze nemali napísané muzikálový spevák.
Marián Vojtko: Študoval som na VŠMU u pani profesorky Evy Bláhovej a asi tak rok pred skončením štúdia sme začali riešiť, čo a ako bude ďalej. A v roku 1998 prišiel do Bratislavy muzikál Drakula. V tej dobe som bol fakt rebel, dosť exot a tak ma pani profesorka poslala, aby som tam išiel predspievať, že sa hodím na muzikál. A mala pravdu. Na jej pokyn som išiel, za čo jej ďakujem, pretože na základe toho ma potom Karel Svoboda, Jozef Bednárik a Richard Hess pozvali do Prahy na predspievanie Monte Crista a odvtedy si dvadsať rokov idem muzikálovú kariéru.
Michal Bragagnolo: Môj príbeh je veľmi podobný tomu Mariánovmu. Rovnako ma moja pani profesorka poslala na konkurz, ale muzikálu Bedári, kde som sa napokon stretol s Pavlom i Mariánom a tam sa začala moja muzikálová kariéra, ktorá trvá dodnes.
Pavel Vítek: U mňa to bolo celkom jednoduché, keďže som vyštudovaný herec, ktorý sa stal spevákom populárnych piesní. Mne divadlo logicky veľmi chýbalo. A kde inde možno spojiť spievanie a hranie, než v muzikáli. Takže celkom logicky som sa vďaka Karlovi Svobodovi a Drakulovi v polovici deväťdesiatych rokov vrátil na javisko.
Jan Kříž: U mňa to bola veľká náhoda. Vyrastal som medzi činohrou a operou. Matka hrala v činohre a otec bol v opere. Muzikál som teda ako dieťa vôbec nepoznal. A keď mi rodičia zatrhli, aby som išiel na herectvo, skúsil som iný odbor, ale tým, že som niekoľko rokov súťažne tancoval, tak v momente, keď som prešiel do Prahy, myslím si, že si muzikál našiel mňa. V istom momente sa ten kontakt s činohrou, spievaním a tancom spojili pri jednom predspievaní, na ktoré som sa náhodou dostal. Následne prišla prvá muzikálová úloha a postupne som ho presunul na svoju hlavnú profesiu.
Ostatní traja mi verím odpustia, ale vás, Pavle si s muzikálom spájam najdlhšie. Jednoznačne od čias legendárneho Drakulu, ale… V jednom zábavnom socialistickom televíznom programe, ste vy a vaši tanečníci, už v tej dobe vystupovali v kostýmoch mačiek. Na pesničku si žiaľ nepamätám, ale vizuálna spomienka ostala dodnes. Bola už tam inšpirácia muzikálom Cats?
Pavel Vítek: Ale to by ste si mali pamätať (smiech). To bola pesnička Víš jak se mi líbíš a je to dodnes jedna z najhranejších piesní v českých rádiách, vychádza na všetkých kompiláciách, ktoré mapujú tú dobu a bola to spolupráca s tanečnou skupinou UNO, ktorá bola v tom čase na absolútnom vrchole v celom Československu. Rovnako ako tá pieseň. Súťaž Triangel sme mimochodom vyhrali s ňou (úsmev). Spomínam si na to veľmi dobre, pretože to bola pre mňa úžasná skúsenosť. Musel som totiž tancovať, ale nikto sa so mnou nemaznal. Musel som robiť presne to, čo po mne chceli a musel som vtedy na sebe poriadne zamakať. A inšpirácia muzikálom Cats? Asi nie! Alebo trošku. Tá pesnička bola jednoduchá – mám ťa rád, nemám ťa rád – tak sme si vymysleli vlastný príbeh, v ktorom si to hovorí kocúr s mačkou (smiech). Ale vďaka tým kostýmom to bolo také rozprávkové a lepšie sa na to dívalo.
Stretli ste sa niekedy spoločne na jednom muzikálovom pódiu? Je mi jasné, že inde ako v Troch mušketieroch by to zrejme nebolo možné, ale možno sa mýlim…
Marián Vojtko: Na jednom pódiu sme sa spolu nestretli, ale všetci sme robili Ples upírov a Bedárov, ale na iných scénach. Honza Kříž dokonca Ples upírov, obrovskú svetovú produkciu, v Nemecku.
Stačí si letmo preletieť zoznam muzikálov, v ktorých ste účinkovali a je jasné, že v tých najväčších produkciách sa objavujú vaše mená. Existuje ešte produkcia, domáca, či svetová, v ktorej by ste si chceli zahrať, prípadne sa do nej ešte vrátiť, napríklad pri ďalšom uvedení?
Marián Vojtko: Aktuálne sa vracia Fantóm opery, čo je podľa mňa muzikál všetkých muzikálov. Už sme v ňom raz hrali, štyri roky, teraz sa vracia opäť a my sa tam stretneme spoločne, na čo veľmi teším, pretože ich tam všetkých pozabíjam (smiech).
Michal Bragagnolo: Keby sa dalo, ešte raz by som si veľmi rád zahral vo West Side Story.
Jan Kříž: Nechcem sa rúhať, pretože mám na úlohy obrovské šťastie a nemám žiadnu vysnívanú úlohu.
Pavel Vítek: Keď sa nad tým zamyslím, tak tie najväčšie úlohy ma už stretli a 4 Tenori sú projekt, kde si môžem zaspievať všetko to najlepšie z najlepšieho. Uvidíme, čo mi osud ešte prinesie do cesty.
Všetci máte skúsenosti s domácimi muzikálmi, i českými uvedeniami svetových muzikálov. Sú veľké rozdiely pri príprave, podmienkach, či výške honorárov pri domácej a svetovej produkcii?
Michal Bragagnolo: Okrem tých honorárov tam veľké rozdiely nie sú (smiech). Keď sa robí svetový muzikál v českej produkcii, tak tam naozaj nie sú žiadne zásadné rozdiely. Ale keď sa rodí úplne nový muzikál, človek je pri celom procese. Dostane do ruky scenár a hudbu, ktoré nikdy neboli overené na ľuďoch, vecí sa menia počas príprav, scenár sa dopisuje, alebo prepisuje. To sú veľké momenty. A zároveň ten najväčší rozdiel oproti svetovým produkciám, pri ktorých sú veci jasne dané a viac-menej sa nemenia.
Váš debutový album je plný kultových muzikálových a filmových melódií. Tá nahrávka, za ktorú ste získali ocenenie Zlatá platňa, však prišla v šialenom období covidu, v čase neistoty a strachu. Nielen koncepcia, ale i na prvé počutie, ten album upokojuje, dáva nádej. Myslíte, že v rámci hesla všetko zlé je na niečo dobré, mu covidová doba pomohla k úspechu, pretože mohol byť pre ľudí istou formou terapie?
Jan Kříž: To je veľmi pekná otázka.
Marián Vojtko: Myslíme si, že je to tak a svedčia o tom správy od našich fanúšikov, ktorí nám píšu, že v týchto ťažkých chvíľach neistoty, alebo keď prišli o niekoho blízkeho, je naša tvorba s nimi a uľahčuje im toto ťažké obdobie prekonať. Častokrát sú to veľmi silné príbehy, čo je pre nás obrovská satisfakcia za našu prácu, ktorá v tomto období ani pre nás nebola ľahká, ale malo to zmysel. Keby sa nič nedialo a žili by sme bežné životy, možno by to nemalo takú silu.
Pavel Vítek: Hudba má v ľuďoch prebúdzať dobré pocity a ak to naše CD spĺňa, tak som veľmi šťastný. Pretože pre nás ako interpretov nie je nič cennejšie, ako ohlas publika.
Videl som na vašich stránkach, že ste sa vo veľkom vrátili na pódiá a väčšina vašich koncertov je vypredaných. Sedia v hľadisku ľudia v oblekoch, ktorí prišli do divadla, alebo ležérne – športovo oblečení, ktorí prišli na muzikálové predstavenie, kde je etiketa oblečenia predsa len trochu voľnejšia?
Michal Bragagnolo: Toto naozaj neriešime a už to nerieši nikto na svete. Na Broadway prichádzajú turisti v kraťasoch, alebo v tom, čo majú práve oblečené. Ale my sme na scéne oblečení pekne (smiech). Je však pravda, že cez svietiace reflektory nevidíme ďalej ako do druhej rady, ale ak v nich sedia slušne oblečení ľudia, tak máme pocit, že ten koncert má väčšiu vážnosť.
Jedno z mála slovenských vystúpení ste mali nedávno v Poprade, pod Tatrami, ako vás prijalo slovenské publikum?
Všetci sa zhodneme v tom, že sme na Slovensko prichádzali mierne nervózni z toho, ako nás Slováci príjmu. U nás si to už vieme ako tak predstaviť, pretože poznáme svoje publikum. A rovnako sa všetci zhodneme v tom, že sme boli nadšení z toho, ako nás slovenské publikum prijalo. Ľudia boli bezprostrední, srdečnejší, veľmi sme si to vďaka divákom užili.
Mám totiž dojem, že Slováci milujú muzikál rovnako, ako bratia Česi, len o vás žiaľ nevedia. Plánujete viac aktivít na Slovensku?
Marián Vojtko: Chceli by sme samozrejme nadviazať na úspech v Poprade novoročnými koncertmi od 14. do 16. januára, ktoré budú v Košiciach, Lučenci a Ružomberku. Budú trochu špecifické, ešte vianočné. A veľmi dôležitý koncert máme následne 16. júna na Bratislavskom hrade a na ten sa veľmi tešíme. Tam bude zas úplne iná atmosféra, než na tých vianočných.
A čo ďalší album? Prípadne vydanie úspešného debute na vinylovej platni? Tá vaša je predsa muzika, ku ktorej sa praskanie vinylovej platne neopísateľne hodí…
Pavel Vítek: Pracujeme na nových piesňach, ale nechceme ešte o tom hovoriť, pretože sa primárne venujeme našej prvej platni, ktorá sa vďaka dobe, ktorú žijeme, dostáva k poslucháčom v koncertnej podobe s miernym oneskorením. Ale na cestách už samozrejme počúvame materiál na nový album, máme veľa nápadov a veríme, že sa pri nich zhodneme rovnako, ako pri prvej platni.
Pavol Božík
