Najnovší singel najúspešnejšej českej speváčky s hlasom bohyne nadväzuje na niekoľkoročné pokusy umelkyne presvedčiť svoje publikum, že momentálne je v prvom rade Hana Zaňáková, ktorá rada háčkuje, zliepa anjelikov a popri tom si spieva. Tým, že pesnička Dobrý kafe nie je vlastne ničím iným než prvoplánovým reklamným popevkom na ďalší zo Zaňákovej marketingových produktov, matka národa vlastne nadobro pochovala Luciu Bílú, minimálne v tej podobe, v ktorej ju mnohí milovali najviac.
Dobrý kafe by bol v prapodstate dobrý song, keby speváčka v portfóliu produktov vo svojom e-shope nemala v ponuke praženú kávu i šálky s logom, z ktorých lahodný mok popíja i v aktuálnom videoklipe. Takže v podstate trojminútová reklama zadarmo, ktorú si iba na youtube v priebehu dvoch týždňov pozrelo trištvrte milióna divákov. Ako som spomínal, Dobrý kafe je vo svojej prapodstate dobrý song, ktorý sa navyše vyníma profesionálnou produkciou, ktorá pôsobí veľmi osviežujúco a súčasne. To je ale tak všetko. Pokáč (zrejme na želanie samotnej umelkyne) iba plynulo nadviazal na Ztraceného songy Mám ráda život a Protože, ktoré na youtube videlo zhruba päť miliónov divákov. Na domáce pomery, megaúspech.
Z informácií, ktoré speváčka pravidelne zverejňuje na svojich sociálnych sieťach, nahráva momentálne niekde na liberecku nové piesne. Tím spolupracovníkov zatiaľ nie je jasný, ale práve Dobrý kafe celkom priamo definuje, že najúspešnejšia česká speváčka sa bude snažiť hudobne nadviazať na svoj ostatný album Ta o mně. A navyše s jasným posolstvom: Už nechci řvát, chci radši zpívat. V poriadku, jasná správa, i keď trochu odvážna od speváčky, ktorá len počas tohto leta (podľa webu kapely) odohrala nemálo koncertov s rockovou legendou Arakain a minimálne jedno vystúpenie s nimi má naplánované i na jeseň a na týchto koncertoch určite nespieva Pie Jesu.
Od albumu Hana sa Hana Zaňáková snaží svojich poslucháčov presvedčiť, že Lucie Bílá je pre ňu vlastne bremeno. Problém však pravdepodobne nastal už s albumom Modi, ktorý mal naznačiť šansónové smerovanie speváčky, ktoré však jej poslucháči, odkojení na piesňach dvojice Soukup – Osvaldová neprijali. A tak nastalo obdobie hľadania sa, noblesné obalené do bremena zvaného Lucie Bílá. Tá zatiaľ hľadá samú seba v uliciach hlavného mesta krajiny zvanej Hudba a jej hlavného mesta Pop. Ibaže žiaľ, jej ostatné skladby tak trochu pripomínajú pop, ktorým nás v osemdesiatych rokoch presviedčala, že jenom tím to holky vyhrajem, lenže samozrejme v krajších šatočkách, ktoré im sama ušila prostredníctvom predstáv, ktoré autorom nových piesní predložila. Svedčí o tom najmä fakt, že po rozchode so Soukupom a Osvaldovou na každom albume Lucie Bílej pracuje iný tím ľudí. Možno to niekomu takto vyhovuje, ale toto už nie je Lucie Bílá a neverím, že sama speváčka to nevníma rovnako. Áno, viem, je to jej slobodná vôľa, tiež sa tomu hovorí vývoj a všetko to v sto percentách rešpektujem. Ibaže Bílá hrkajúca náramkami a kričiaca na kole Ukrajina zaberala oveľa viac.
Lucie Bílá sa vraj nerada vracia. Zrejme preto doteraz ani len digitálne nevyšiel jej úplne prvý album, ktorý vznikol vďaka Petrovi Hannigovi, ani single, s ktorými jej, v pre ňu nie veľmi šťastnom umeleckom období, pomáhal otec Lucie a brat Heleny Vondráčkových, Jiří Vondráček, s ktorým účinkovala v zoskupeniach Lego, či Galapetr. Po albume, ktorý dnes vlastne akoby ani neexistoval, mal Bílej dvojku a miesto na výslní zabezpečiť Michal Penk. Ten však na konci osemdesiatych rokov mal už úplne iné starosti a k vzniku nahrávky nikdy nedošlo. Lucie Bílá prežila šesť najťažších rokov svojej kariéry, kedy reálne hrozilo, že sa vráti žehliť goliere. Napriek tomu, že sa nerada vracia, dodnes ostala verná kapele Arakain, ktorá ju vtedy držala nad vodou speváckeho rybníka, ako to sama hovorí. A to i napriek tomu, že už nechce řvát.
Zrejme preto, že sa Lucie Bílá nerada vracia, sa v posledných mesiacoch rozpútala kauza medzi ňou a autorskou dvojicou, ktorá či už spolu, alebo oddelene pre ňu urobila šesť albumov, ktorým sa dnes hovorí kultové, či napísala muzikál priamo na telo (Johanka z Arku). Vráťme sa však na úplný začiatok. Na konci osemdesiatych rokov si niektorí matne spomínali na meno Lucie Bílá, ktoré bolo synonymom speváčky pre vojakov s katastrofálnym hitom Neposlušné tenisky. Tak akosi ju vnímal aj Ondřej Soukup, ktorý pre český časopis Téma nedávno uviedol, že z jej vtedajšieho materiálu nemohol nikto vycítiť, čo sa skrýva v jej hrdle.
Jeden večer však s manželkou Gabrielou Osvaldovou sedeli pri televíznej obrazovke, kde Bílá zaspievala cover verziu piesne nemeckej speváčky Niny Hagen a Soukupovi spadla sánka. Snažil sa na speváčku nájsť kontakt, no každý ho vraj odrádzal od spolupráce s ňou. Dôvody boli rôzne. Soukup však bol ochotný podstúpiť komplikácie (na ktoré podľa jeho slov nikdy nedošlo), pretože v Bílej okamžite objavil potenciál hviezdy. Najskôr to s ňou skúsil na neprávom opomínanom projekte Šach Mat, neskôr v piesni pre Renčov film Requiem pro panenku a keď rovnomenný song zaznel prvý raz v rádiu, s Bílou mali v mihu sekundy na stole zmluvy zo všetkých československých vydavateľstiev.
Vtedy zvíťazil Monitor, vydavateľstvo, ktoré založil hudobník, producent i spevák Vladimír Kočandrle s veľkými ambíciami, ktoré v rámci tunajších možností premenil (z môjho pohľadu) najlepšie ako sa dalo a činí tak dodnes. Častokrát išiel do rizika, ktoré sa snáď hádam vždy vyplatilo. V roku 1992 vychádza album Missariel a dovolím si tvrdiť, že je to najlepší porevolučný československý album vôbec. Ondřej Soukup v Lucii Bílej objavil absolútne všetko, čo v nej potláčali predošlí spolupracovníci, producenti a manažéri a dostal to von. Missariel je nahrávka, ktorá je výsledkom doby slobody, pretlaku materiálu, ktorý by komunisti nikdy nedovolili a hlavne troch najdôležitejších elementov. Ondřej Soukup – famózny autor a producent, Lucie Bílá – speváčka s hlasom a talentom bohyne a Gabriela Osvaldová – textárka, ktorá pri tejto spolupráci objavila istotu v tom, využiť svoj cynický zmysel pre humor naplno v textoch, ktoré by žiadna zo speváčok nenaspievala tak presvedčivo, ako Lucie Bílá, i keď, ako niekoľkokrát spomenul Ondřej Soukup – častokrát netušila, o čom spieva.
Spoločne urobili šesť albumov. Polovicu na kompletku spoločne, druhá polovica vznikla výberom piesní zo zahraničných databáz, ktoré svojským spôsobom textovala Gabriela Osvaldová, Ondřej Soukup sa pridával aspoň ako producent. Pomedzi to vydávala speváčka i iné nahrávky, boli však odlišné, či už žánrovo, produkčne, či slovníkom v textoch. Lucie Bílá v nich ani zďaleka nevyužila svoj hlasový potenciál. I napriek tomu, že po vydaní Missariel tvrdila, že ju baví, keď ju to pri spievaní bolí. Dnes už nechce řvát. To je zrejme veta, ktorá ma v novej piesni Lucie Bílej irituje najviac. Pretože synonymom Lucie Bílej bolo řvaní (slovenský ekvivalent krik v tomto prípade dostatočne nevystihuje to, čo dokáže Lucie Bílá robiť so svojim hlasom). Tým ju každý identifikoval, to bolo jej poznávacie znamenie. Absolútne bravúrne, s humorom sebe vlastným to v jednej zo svojich skvelých piesní vystihol bard Jaromír Nohavica, keď spieva: Z radia mi zpívá Bílá, to vám povim, to je síla, řve, jak by ju mordovali, kde tu manekynu vzali. Nie, to nebola urážka, či výsmech, to je Nohavicov inteligentný humor, ktorým v podstate Bílej vzdal hold, pretože jej hlas je značkou, je jej poznávacím znamením. Hlas! Nie množstvo predanej kávy.
Ale späť ku kauze. Keď sa v niekdajšom Monitore (dnes Warner Music Czech Republic) rozhodli pri príležitosti 70-tych narodenín Ondřeja Soukupa vydať kompiláciu najlepších skladieb, ktoré trojica Soukup / Bílá / Osvaldová vytvorili (Ondřej Soukup ju osobne precízne zostavil), a nielen na CD, ale rovno na vinyle (pričom do konca života budem tvrdiť, že komplet albumy tejto trojice by mali vyjsť na vinylových platniach, pretože sú to skvosty), nastal problém. Pretože Lucie Bílá sa nerada vracia. A vydanie kompilácie jej bolo tak proti srsti, že sa (podľa českých bulvárnych médií) snažila urobiť všetko preto, aby, mimochodom mimoriadne vydarená skladačka vôbec nevyšla. Čím zrejme najviac zaskočila človeka, bez ktorého by dnes Lucie Bílá pravdepodobne neexistovala. A tak namiesto narodeninovej gratulácie Ondřej Soukup dostal odkaz: Nie som zvyknutá, že keď poviem nie, niekto urobí opak. Toto je skôr správanie Judáša a nie mesiáša, ktorému sa Bílá svojim súčasným správaním voči verejnosti snaží priblížiť.
To, že je Lucie Bílá momentálne najpopulárnejšou českou speváčkou je jedna vec. Ako opäť spomenul Ondřej Soukup v rozhovore pre časopis Téma, cesta na hor je najkrajšia. Tam hore už začína iba nervozita z toho, aby človek odtiaľ nespadol. Lucie Bílá je podľa mňa nielen najpopulárnejšia, ale i najlepšia česká speváčka a je natoľko etablovaná, že hoci by sme medzi jej mladšími kolegyňami našli prinajmenšom rovnako skvelé interpretky, i s rovnako skvelými hlasmi, Bílá sa o svoj post báť nemusí. Ešte dlho nepríde nikto, kto by ju z trónu zosadil, ak vôbec. Osobne mi je ľúto, že už nechce řvát, hoci na každom projekte so Soukupom a Osvaldovou řvala a boli to vždy dokonalé zážitky. Tie mne osobne pri jej posledných piesňach chýbajú a pri tej poslednej sa nemôžem zbaviť pocitu, že sa Zaňákovej konečne podarilo pochovať Bílú, k čomu už niekoľko rokov systematicky smerovala. Je to však iba môj subjektívny názor. Milujem totiž Bílú, ktorá dá zo seba všetko. Tá súčasná akoby bola už iba napodobeninou tej pôvodnej. Ale možno to jej súčasnému publiku, ktoré dokáže uspokojiť srdiečkami a anjelikmi, stačí.
Pavol Božík
