Kika je obyčajné dievča z obyčajnej školy, ktoré miluje zvieratá, má super veľkého a otravného malého brata a hlavne tie najlepšie kamošky na svete. A píše si denník, ktorý zabáva deti po celom Slovensku. Teda, píše ho obľúbená slovenská autorka Zuzana Štelbaská, ktorej po knihách Nech už mám desať! a Nech už mám jedenásť! teraz vychádza vo vydavateľstve Albatros Media tretie a posledné pokračovanie bláznivej série Nech už mám dvanásť!
Kiku v predošlých dvoch dieloch najväčšie katastrofy vždy tesne obišli, na rozdiel od jej kamošiek. Samozrejme, prežívala to s nimi veľmi intenzívne, no ona sama zatiaľ nemusela ničomu priamo čeliť. A tak sa naskytá otázka, či to tak ostane aj v tretej časti?
Čo presne sa udeje, to neprezradím, aby som čitateľky a čitateľov neobrala o zážitok, hovorí Zuzana Štelbaská, no prezradila aspoň to, že okrem Bobina a Pani Cukríkovej sa v Kikinom živote úplne nečakane zjavia ďalšie zvieratá, ktoré poprehadzujú domáce pravidlá hore nohami. Do deja vstúpia nové postavy, iné z neho nadobro zmiznú a niektoré sa nečakane zmenia. A veľká zmena čaká aj Kiku – bude mať dvanásť a s týmto vekom prichádzajú do života mladých podivnosti ako chlpy pod pazuchami – a na iných miestach -, vyrážky, mastné vlasy, čudný telesný puch a podobné radosti obdobia zvaného puberta! – smeje sa autorka.
Rovnako sa na historkách z denníka smejú aj tisícky detí. Odkiaľ ich Zuzana má? Niečo som zažila ja, niečo deti z môjho blízkeho okolia, plno udalostí je úplne vymyslených alebo je realita všelijako skombinovaná s výmyslami. Sama som sa na mnohých situáciách zabávala, pretože ak boli inšpirované skutočnosťou, často boli spojené s výbuchmi smiechu, na ktoré sa nedá zabudnúť. Aj ťažké situácie, ktoré sa v knihe dejú, sú veľakrát opísané podľa reality. Dobre viem, ako si s nimi ani dospelí nevedeli poradiť, nie to ešte deti, preto sa mi v tomto zmysle písalo ľahko, keďže ich v knihách nijako nezľahčujem, dopĺňa autorka.
Zuzana Štelbaská však dodáva, že písanie tejto série ju primälo k precíznej príprave. Aby mala dostatok nápadov a podkladov, pomedzi písanie kníh si robila množstvo poznámok a keď išla po ulici, poctivo počúvala deti a zapisovala si ich aktuálny slang či útržky rozhovorov. Bolo ich toľko, že som mala z čoho selektovať a nakoniec sa do textu dostala asi iba tretina. Samostatnú kapitolu tvoria Ďuriho hlášky, sú to všetko hlášky môjho syna Filipa z jeho raného detstva. Filip mal neuveriteľné poznámky a promptné, mimoriadne vtipné reakcie na hocičo. Už keď som si ich začala spisovať, vedela som, že ich raz niekde použijem, len som netušila, kde. Až prišla Kika. V tretej časti série je však Ďuri už príliš veľký na takéto detské hlášky, a to je vlastne dôvod, prečo so sériou končíme, hovorí.
Denníkovou formou písané knihy sú obľúbené nielen u dospelého publika, ale v ostatnom čase po nich s veľkou radosťou siahajú aj deti. Je to pre nich jednoduché, lákavé a zaujímavé. Zuzana vie, prečo: Denník má kratučké kapitoly. Niekedy jeden deň rovná sa jeden riadok textu. Občas sa toho stane veľa naraz, čo je zase príjemná zmena, keď si po krátkych úsekoch môžeme prečítať dlhší text. Denník je aj ten najúprimnejší priestor na svete. Kde inde ideme až na dreň, kde inde sme úprimne nekorektní, kde inde sa vyjadríme bez autocenzúry? No denníky iných ľudí sú pre nás tabu, aj keby sme veľmi chceli do nich nahliadnuť, je tu červená čiara. Denník je nedotknuteľný priestor, v ktorom nik cudzí nemá čo pohľadávať. Práve preto môže byť knižný denník lákadlom. Prekračujeme zakázanú hranicu a hľadíme do života iných, sledujeme, čo zažívajú, aké majú vzťahy a hlavne, čo si o všetkom myslia a čo pri tom cítia. A to býva veľmi lákavé.
Prvé dve knihy o Kike a jej kamarátoch s podarenými ilustráciami špičkového českého umelca Tomáša Kopeckého mali na Slovensku veľký úspech, mnohé deti sa už nevedia dočkať tretieho dielu. Priazeň čitateliek a čitateľov ma veľmi teší, som rada, že ich moje príbehy bavia a zaujímajú, dodáva Zuzana Štelbaská.
Janka Tománek / Albatros Media Slovakia
