Mladá, usmievavá, plná energie a nápadov. A s obrovským talentom! Michaela Zamari vtrhla na knižný trh s románom Šéf môjho šéfa. Chcem písať inak, hovorí suverénne a jej debut to len potvrdzuje. Miška určite nezapadne medzi armádu nezáživných príbehov, ktoré na pultoch zapadajú prachom, jej knižka má moderný náboj, a pozor, už pracuje aj na pokračovaní!
Vyšla ti prvá kniha, čo všetko pri tom cítiš? Aká bola vôbec príprava knižky, čo bolo na nej najťažšie, alebo naopak najzaujímavejšie?
Povedala by som, že najťažšie bolo zároveň najzaujímavejším. Knihu Šéf môjho šéfa som napísala viac-menej potajomky, nechcela som počúvať odhováranie od záľuby, pri ktorej je minimálna šanca, že vám zaplatí účty, no nebolo ľahké ovládnuť nutkanie povedať o tom niekomu ďalšiemu. Postupne som to prezradila najbližším a potom odštartoval kolotoč stretu s realitou slovenského spisovateľského sveta. Odhliadnuc od všetkých pokusov, nadšených drobných výhier i tvrdých pádov, najťažšie bolo nájsť vydavateľstvo, ktoré by pri mojej prvotine pocítilo rovnaké nadšenie ako ja. A to sa podarilo, za čo som veľmi vďačná.
O čom kniha je a komu by si ju odporúčala?
Je to príbeh dvoch neobyčajných ľudí, ktorých istým spôsobom spája minulosť i budúcnosť, a tvrdohlavé charaktery inteligentných postáv dokazujú, že tie najlepšie veci v živote nie sú zadarmo. Snažila som sa vložiť do deja a do rozhovorov čo najviac humoru a pozitívneho nadhľadu, pretože negatívnych vplyvov je všade navôkol dostatok. V príbehu ale nechýbajú ani všadeprítomné nedorozumenia a problémy bežných smrteľníkov. Rada by som svojou tvorbou oslovila čitateľov bez ohľadu na vek či pohlavie, ale či sa mi to podarí, to už bude hudbou budúcnosti a momentálne je to na posúdení objektívnych čitateľov a istotne aj kritikov. Zo subjektívneho hľadiska si však myslím, že môj prvý príbeh pravdepodobne viac osloví nežnejšie pohlavie.
Ide o fikciu, či ťa inšpiroval aj skutočný život?
Ide o fikciu inšpirovanú celým radom udalostí zo skutočného života. Niekedy mi stačí drobnosť, ktorá ma inšpiruje k celému dialógu, kapitole, či dokonca k podstate príbehu. Samotný charakter hlavného hrdinu je poskladaný z reálnych skúseností a mojej fantázie. Ide o muža, ktorý sa narodil v Belgicku, žije vo Švajčiarsku, ale korene má na Slovensku. Pár týždňov po tom, čo som knihu dopísala, som náhodou reálne narazila na muža, ktorý mal taktiež slovenské korene, pochádzal zo Švajčiarska a aktuálne žije v Kanade. Dokonca sa volal presne ako postava z mojej knihy. Tomas, bež dĺžňa a mäkčeňa, a bez anglického „h“. Nejedenkrát som sa presvedčila, že zázraky sa dejú a v živote je možné naozaj všetko, ale toto bolo ako to najbizarnejšie znamenie, že “na to idem správne“. O knihe som tomu zaujímavému neznámemu nehovorila, ale nemal problém ukázať mi občiansky, keď som nechcela veriť vlastným ušiam. (úsmev)
O svojom románe rozprávaš veľmi zanietene, chystáš vari aj pokračovanie príbehu?
Chcela by som písať pozitívne príbehy a riadim sa tým, že „ak sa niečo neskončilo dobre, tak sa to ešte neskončilo“. Nevravím, že každý príbeh musí skončiť láskou až za hrob, svadbou a tuctom detí, ale príbeh Tomasa a Nely sa nekončí tak rýchlo, ako sa začal.
Čo ti dáva písanie?
Bude to znieť ako klišé, ale dáva mi zmysel. Po cestovaní je to jediná činnosť, ktorá má bezkonkurenčne napĺňa. Priala by som si, asi ako každý, aby tu po mne niečo ostalo. Aspoň niečo málo. Herectvo mi však veľmi nešlo, spievaním by som tiež pravdepodobne nikoho neohúrila a z vedeckej stránky som vcelku antitalent. Možno viem filozofovať, ale do dejín by ma to nedostalo. Takže ostalo iba písanie a v tom sa konečne cítim ako doma, bez ohľadu na to, kde sa fyzicky nachádzam. A to je veľká vec. (úsmev)
Začínala si s písaním a vôbec so záľubou v knihách ako zvyčajne aj iní spisovatelia – v detstve? Kto ťa k literatúre viedol?
Počiatky písania by sa u mňa našli vo forme denníka z čias dospievania, ale väčšinu času po základnej škole som trávila pri koňoch a na písanie nebol čas ani energia. Paradoxne neoficiálnu prvotinu som napísala o zážitkoch práve z tohto úžasného prostredia, ale nevidelo ju veľa očí. Potom som si na dlhšie obdobie nevedela nájsť čas na písanie či čítanie, veľa času som trávila na brigádach a s bývalým priateľom. Až nastal čas, kedy sa môj život otriasol v základoch a veľa vecí sa zmenilo. Najmä vo mne. A k písaniu som sa konečne vrátila.
To je skvelé, lebo podľa tvojej prvotiny máš veľký talent! Čo rada čítaš ty sama? Máš obľúbeného autora?
Nemám jeden obľúbený žáner, ani jedného jediného autora. Ešte tri roky dozadu som si málokedy našla čas na čítanie niečoho iného ako skrípt, ale odkedy som v sebe oživila vášeň pre písanie, uvedomila som si, že to ide ruka v ruke s čítaním. Nemám však vyhranený žáner. Čítam všetko, čo ma osloví, či už so zárukou duchaplného oddychu, nových informácií alebo naštrbenia pohľadu na svet. Akurát som dočítala Moslimské dievča (len v cz – Muslimská dívka) a začítala sa do jedného z knižných pokladov od Moniky Wurm. Po nej mám na čakačke ďalšie beletrie, ale i Elona Muska, nejaké cestopisy, knihy o neverbálnej komunikácii či ďalší skvost od Neila Straussa, Pravda.
Je nejaká knižka, ktorá zásadne ovplyvnila teba a tvoj život? Taká, ku ktorej sa napríklad stále vraciaš?
V živote som mala dočinenia len s dvomi knihami, ktoré mi výrazne ovplyvnili život. Veľa kníh ma oslovilo, ku niektorým sa plánujem aj vrátiť, ale len dve zanechali tak silný dojem. Po obsahovej stránke – Netrápte sa pre maličkosti, lebo všetko sú len maličkosti od Richarda Carlsona, po nedefinovateľnej stránke – Jamaica Lane od Samanthy Young. Práve druhá kniha ma nakopla k písaniu. Pri nej som si povedala – Prečo nie? Mohla to byť hocijaká iná kniha, beletria podobná žánru, v ktorom som sa našla, ale z nejakého dôvodu to bola práve táto.
Okrem písania máš však aj ďalšie hobby – cestovanie. Prešla si kus sveta, naposledy si strávila mesiac cestami po USA. V čom je iný americký život od toho nášho? Vedela by si tam žiť? Čo ťa tam najviac zaujalo, šokovalo?
Mojou srdcovkou bola až do tohto leta výlučne Ázia, ale už na základnej škole sa na mňa jedna z vtedajších najbližších priateliek pozrela so sebaistým pohľadom – ty si sa mala narodiť v Amerike. Ubehlo však zopár rokov, kým som si jej tvrdenie overila. Áno, vedela by som tam žiť, je to predsa krajina blízka európskemu životu a má mnoho, čo ponúknuť, no vedela by som si predstaviť život aj v Ázii, a nie je vylúčené, že aj niekde inde. Myslím si však, že na patričné porovnávanie som v Amerike strávila málo času. Život za veľkou mlákou je v mnohom podobný nášmu, zároveň je vo viacerých oblastiach iný. Šokovalo ma viac vecí, aj v negatívnom, aj v pozitívnom smere, to najhlavnejšie som zhrnula vo svojom článku na stránke vydavateľstva, ktoré mi vydáva prvú knihu. Dalo by sa o tom písať celé state, aj tak by som ale všetkým odporúčala ísť sa tam radšej pozrieť osobne.
Môžeme sa teda tešiť aj na tvoje ďalšie blogy z tohto amerického putovania, alebo svoje zážitky a dojmy vložíš do niektorej z tvojich kníh?
Chcem písať inak… Snažím sa vždy si dôkladne naštudovať fakty, ktoré do príbehu zakomponujem, či ide o drobnosť ako parametre auta, o zdravotné problémy alebo o vlastnosti konkrétnej destinácie. Zavádzanie radšej prenechám politickej scéne. (úsmev) Nejedenkrát som o vlastnom webe či blogu uvažovala v reálnych súvislostiach, ale pri všetkých koníčkoch, ktoré mám, som si musela určiť priority. Čo bude nasledovať po prvom blogu nechávam zatiaľ otvorené, ale už dávno som pevne rozhodnutá, že zo svojich cestovateľských zážitkov chcem čerpať najmä pri písaní kníh.
