Keď siahnete po ktoromkoľvek diele renomovanej českej autorskej dvojice Miroslav Graclík – Václav Nekvapil, máte v rukách knihu s pridanou hodnotou. O každej osobnosti, ktorej život analyzovali, sa v nej dozviete podstatne viac ako z filmov či časopisov. Tak je to aj v ich horúcej novinke Karči o živote a kariére slovenskej speváckej legendy Karola Duchoňa. Táto výpravná celofarebná publikácia zhŕňa a opisuje životný príbeh speváka Karola Duchoňa, a to na základe overených faktov, dobových súvislostí a autentických výpovedí kamarátov, kolegov i členov rodiny. Je to pozoruhodný príbeh mladíka z mesta 
Galanta, ktorý prišiel na svet s hlasom, aký sa rodí skutočne len raz za dlhý čas. Hlasom, ktorý dokázal prehlušiť orchester, zamotať hlavu poslucháčom a aj skúsených kritikov prinútiť k veľkolepému uznaniu. Ako bonus v knihe autori zachytávajú aj zlaté časy československej populárnej hudby i jej odvrátenú tvár. Miroslav Graclík nám exkluzívne prezradil viac.
Po knihách s top umelcami ako Dádou Patrasovou, Jiřinou Švorcovou, Marií Rottrovou, Hnou Hegerovou, Dagmar Havlovou, Karlom Gottom, Hanou Zagorovou Ivetou Bartošovou alebo o slovenskej speváčke Marike Gombitovej ste siahli po ďalšom ťažkom kalibre – Karolovi Duchoňovi. Výnimočný umelec. Prečo ste si ho vybrali? Prečo si vôbec vyberie český spisovateľ a novinár slovenskú osobnosť?
Som Čechoslovák. Chlapec z Valašska, ktorý vyrastal kúsok od slovenských hraníc a do Makova som to mal z Beskýd, ako sa vraví, čo by kameňom dohodil. Odmalička som doma pozeral slovenskú televíziu a aj som počúval slovenských spevákov. Vo svojich prvých knihách Slavičí osudy som mal tiež portréty slovenských spevákov – v jednotke to boli Eva Kostolányiová, Helena Vrtichová, Darina Rolincová a Valéria Čižmárová, vo dvojke Júlia Hečková a práve Karol Duchoň. O Karčim, ako mu hovorili jeho priatelia a blízki, som písal už pred štvrťstoročím, čiže v časoch, keď bol na Slovensku tak trochu zabudnutým spevákom. Vlna veľkého záujmu oňho sa zdvihla až v ostatnej dekáde.
Ako prebiehala príprava knihy Karči? Strávili ste veľa času na Slovensku? Kto vás najviac inšpiroval, kto vám pomohol vo faktografii či s exkluzívnymi fotografiami?
Spolu s kolegom Václavom Nekvapilom si vždy robíme maximálny možný rešerš o každej osobnosti, o ktorej sa rozhodneme napísať knižku, čo zaberie určitý čas. Keď si všetko nazhromaždené prečítam, napíšem krátku synopsiu, ako sa vyvíjal umelecký i súkromný život dotyčného a čo všetko sa musí v diele objaviť. Potom začnem písať a zároveň kontaktovať príbuzných, kolegov, spolupracovníkov a pripravovať s nimi rozhovory, Vašek fotí a skenuje fotografie a ďalšie podkladové materiály… Je to dlhý a časovo náročný proces, pretože sa snažíme obsiahnuť maximum informácií a priniesť čitateľovi dovtedy neznáme skutočnosti. U Karčiho nám výrazne pomohol Marcel Majšík, ktorý je dlhé roky Duchoňovým veľkým fanúšikom a jeho život má v malíčku, takže nám množstvo informácií a dát spresnil.
Kde všade ste sa pohybovali po spevákových stopách?
Boli sme v Galante, kde žil niekoľko rokov ako dieťa, navštívili sme stálu výstavu, ktorú tam má a odfotili aj bustu pred domom, v ktorom prežil časť detstva. A potom sme už cestovali len do Bratislavy, kde sme sa stretli s jeho prvou ženou Elenou, dcérou Dankou, kolegami a spolupracovníkmi ako napríklad speváčka Marcela Laiferová, režisér Karol Strážnický. Zašli sme odfotiť aj jeho hrob. V Prahe som sa o ňom rozprával trebárs s Lídou Nopovou a Helenou Viktorinovou, ktoré pôsobili v Bezinkách a koncertovali spoločne s ním, alebo s Milanom Drobnými i ďalšími. Vskutku bolo veľa tých, ktorí nám prispeli do knižky svojimi spomienkami a mnohí aj nejakou fotografiou, ktorú našli vo svojich archívoch.
Kniha mapuje celú jeho kariéru, no je aj širokospektrálna, zaoberáte sa aj inými hudobnými hviezdami etapy, v ktorej pôsobil Karol Duchoň, menujete tam mnohé osobnosti, ktoré ovplyvňovali to obdobie i život Karola Duchoňa. Čo bolo pri zbere informácií najnáročnejšie?
Všetko to pozbierať, roztriediť a dať dokopy, aby to na seba nadväzovalo (smiech). Písanie takýchto knižiek je ako skladanie puzzle. Ja však mám rád, keď sa mimo príbehu hlavného hrdinu dozvedám aj perličky, ktoré sa stali ľuďom, pohybujúcim sa okolo neho, a preto ich zaraďujem do kníh. Pomáha to lepšie definovať a pochopiť obdobie, v ktorom sa jednotlivé udalosti odohrávajú, a súčasne to spresňuje obraz hlavného protagonistu.
Je niečo, čo vás pri analýze jeho života a získavaní faktov šokovalo?
Najviac zrejme zistenie, že aj keď bol v nemocnici a jeho stav bol veľmi vážny, aj tak si nechával pašovať do izby alkohol. Bol niekoľko mesiacov druhý raz ženatý, dcéra mala trinásť rokov a on bol napriek tomu tak neskutočne ľahkomyseľný, že namiesto toho, aby sa snažil vyliečiť a žiť pre svojich najbližších, myslel predovšetkým na chľast. Toto poznanie mnou celkom otriaslo. Ide o dôkaz definitívneho zlomu duše človeka, ktorý prestal veriť sám v seba. Nech na tej nemocničnej posteli vyhlasoval čokoľvek o svojom návrate, túžbe spievať, o nahrávaní platne a tak ďalej, všetko to úplne jasne a vedome popieral svojím správaním.
Boli ste alebo ste fanúšikom jeho pesničiek?
Ako dieťa alebo tínedžer som zo slovenských interpretov počúval Petra Nagya, Mariku Gombitovú, Banket, Beátu Dubasovú, mal som elpéčko Mekyho Žbirku alebo piesne z filmu Fontána pre Zuzanu. A mama mala zopár singlov Jany Kocianovej a Marcely Laiferovej, ktorej vtedajší hit Zvony už ôsmu bijú som z hlavy dodnes nevymazal (smiech). Karola Duchoňa som vtedy nepoznal. Možno aj preto, že v tom čase už nebol medzi nami a súdruhovia nám mŕtvych umelcov príliš často nepripomínali. To sa zmenilo až v posledných tridsiatich rokoch, keď som ho ako speváka objavil aj ja. Mám doma niekoľko jeho cédečiek a elpéčok.
Po tom, ako ste vďaka tvorbe knihy získali podrobný prehľad o jeho živote, o ľuďoch okolo neho, ako by ste ho charakterizovali ako človeka? A čo myslíte, prečo pozíciu hviezdy nezvládol?
On si splnil taký svoj americký sen. Napriek výraznému nesúhlasu otca sa stal spevákom a už prvá pesnička, ktorú nahral v štúdiu, Nálady, sa stala hitom. Mal veľké šťastie, skvelý hlas i rozsah. Bohužiaľ, nedokázal si okolo seba vytvoriť dobrý tím ako to u nás spravili napríklad Karel Gott alebo neskôr na Slovensku Žbirka, Elán, Nagy či Gombitová. Duchoňovi citeľne chýbal dobrý manažment a autori, ktorí by mu skladali moderné pesničky na telo. A jeho veľkým problémom bol, samozrejme, alkohol, ktorý spôsoboval, že jeho dochvíľnosť, výkony i profesionálne správanie sa čoraz viac vytrácalo. V posledných rokoch svojho živote v podstate kvôli tomu ako spevák živoril na okraji záujmu. Svojím spôsobom ma fascinuje, ako veľa toho prepásol. Keby mal poriadnu vnútornú disciplínu, keby sa dokázal obmedziť a vedel by rozoznať, kto to s ním myslí dobre a kto nie, mohol dokázal naozaj parádne veci. Lenže… Bol by to potom ešte Karči?
V čom vidíte jeho najväčšiu silu, v čom jeho najväčšiu slabosť? Bol podľa vás bohém, slaboch či kamikadze?
Jednoznačne hlas a talent od Boha. Dostal nadelené, povedal by som. Koľko mužských spevákov má taký dar? Že prídu, zaspievajú a všetkým sa podlomia kolená. Ženy znežnejú a chlapi od rešpektu stíchnu. Hlas bol jeho silou, ale ruku na srdce… to nebola jeho voľba, s tým sa narodil. Jeho najväčšou slabosťou podľa mňa bola absencia pevnej vôle a ochoty pracovať na sebe aj za cenu vlastného nepohodlia. Predstavte si, že sa rozhodnete stať spevákom, máte hlas, napĺňa vás to, rozdávate ľuďom radosť, všetci vás chvália a dokonca si to napokon obhájite aj pred despotickým otcom. No aj keď sa pre túto dráhu rozhodnete, nedokážete sa prinútiť naučiť sa noty. Karol Duchoň nedokázal čítať a spievať z partitúry. Tým si obrazne povedané strieľate do nohy, nie je to prosto profesionálny prístup. Absencia pokory pred vlastnými nedostatkami ho viedla uličkou veľkohubosti až do krčiem, hostincov a barov, kde na dne pohárika pochoval nielen svoje sny, ale aj zdravie a nakoniec i život. Bohémstvo bolo pre Karola Duchoňa iba pózou, aby nemusel čeliť problémom vlastnej nedokonalosti a neschopnosti niečo s tým urobiť.
A prínos pre československú hudobnú scénu, pre ľudí?
Svojimi piesňami rozdával radosť a potešil milióny ľudí, a to nie je málo. A vzhľadom na comeback, aký v týchto rokoch prežívajú jeho pesničky, rozdáva tú radosť aj štyridsať rokov po svojom odchode, čo sa podarí málokomu. Aj to svedčí o jeho výnimočnosti i veľkom prínose pre slovenskú kultúru. Na Slovensku je dnes oveľa populárnejší ako bol v čase svojej najväčšej slávy. Myslím si, že niečo také sa zatiaľ žiadnemu inému slovenskému alebo českému nežijúcemu interpretovi nepodarilo.
Je pre vás zaujímavejší jeho hudobný príbeh či ten osobný?
Vždy to vnímam globálne ako celok a zaujímajú ma obe roviny, ktoré sa snažím spojiť do jedinečného príbehu dotyčného umelca. Často je to prepojené a kariéra so súkromím sa vzájomne ovplyvňujú.
Zomrel vo veku 35 rokov a významnú úlohu pri jeho chorobách zohral alkohol, ale podľa všetkého aj nedostatok opory a efektívnej podpory od tých, ktorí sa pohybovali okolo neho. Mohol mu podľa vás niekto z pazúrov alkoholu, ale aj z pocitu osamelosti a nedocenenia pomôcť?
Načo je cesta z lesa, keď po nej nikto nejde? Okrem smrti má každý problém riešenie a Karol Duchoň sa vedome rozhodol neriešiť svoje problémy. Mohol mu niekto pomôcť alebo ho dokonca zachrániť? To vedia iba tí, ktorí s ním žili a blízko sa s ním priatelili alebo spolupracovali. Siahnuť do svedomia by si mali všetci, ktorí sa s ním opíjali. Na druhej strane ani neviem, či je vôbec možné pomôcť človeku, ktorý dostane od lekárov veľmi prísny zákaz piť, v nemocnici leží na smrteľnej posteli, no aj tak si necháva tajne pašovať alkohol, aby sa napil. Azda mu mohlo pomôcť okamžité zbavenie svojprávnosti a dlhodobá hospitalizácia v protialkoholickej liečebni. Bolo by však niečo také v socialistickom Slovensku v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia vôbec možné?
Kedy kniha uzrie svetlo sveta?
Česká verzia vychádza 13. augusta a bude v predaji aj na Slovensku.
Chystáte i slovenské vydanie?
To záleží na záujme zo Slovenska, ale trochu s tým počítam. Aj obe moje knihy o Marike Gombitovej vyšli v českom jazyku, až vzápätí v slovenčine, pretože píšem po česky. U Karčiho vzniká aj slovenský preklad, ktorý vytvára spisovateľka Jana Benková, ktorej štýl písania i jazyk sa mi veľmi páčia a som poctený, že si našla čas práve na preloženie mojej knižky.
Vychádza vám hodnotné dielo o jednom z českých národných festivalových pokladov – o Děčínskej kotve. Ako ste sa dostali k tejto téme?
Děčínská kotva ma zaujíma už dlhé roky. Vždy som si vravel, že by stála za knihu rovnako ako Bratislavská 
lýra. Myslím, že o Lýre vzniká už druhá kniha a o Kotve, ktorá bola najväčším českým festivalom, stále nič. Pritom interpreti, ktorí na nej vystupovali, zomierajú a s nimi miznú z tohto sveta aj ich vzácne spomienky. A tak sme sa do toho s kolegom Nekvapilom napokon pustili. Absolvovali sme viacero výletov do Děčína, kde nám pomohol odborný radca, vedúci archívu Mgr. Jan Němec zo Štátneho okresného archívu Děčín, riaditeľ Oblastného múzea v Děčíne Ing. Vlastimil Pažourek, správca zbierky Historický dokument v Oblastnom múzeu v Děčíne Alois Bělota, Kamil Navrátil, Jaroslav Foldyna a neskutočný pán Pavel Sinko, ktorý väčšinu Kotiev zažil a zmobilizoval azda polovicu Děčína, aby nám vyšla v ústrety. Dnes mám asi najväčšiu zbierku materiálov k Děčínskej kotve, ktorú pretavujem na obsiahlu a výpravnú knihu, ktorá by mala vyjsť pred Vianocami.
Aké ďalšie diela chystáte a máte už vo výhľade aj ďalšiu slovenskú osobnosť, ktorá by si podľa vás zaslúžila životopisnú knihu z vášho pera?
Pomaly zbieram rozhovory do ďalšej rozhovorovej knižky. A pred chvíľou som spomínal pieseň Zvony už ôsmu bijú od Marcely Laiferovej. Mám dojem, že jej životný aj umelecký príbeh je plný vzletov, pádov i tragédií, akoby ho písali v Hollywoode. V tomto období kraľuje kinám film Duchoň a byť tak slovenským režisérom, začal by som sa zaujímať o príbeh Marcely Laiferovej… A navyše ona v tomto roku oslavuje dve veľké okrúhle výročia, ale to som už prezradil viac ako som chcel (smiech).
– red –
Foto: Václav Nekvapil, archív Miroslava Graclíka
