… bál som sa, posledné dva roky často, posledné mesiace oveľa viac a posledné týždne neopísateľne. Toto je jediný sľub, ktorý si za štvrť storočia nášho priateľstva nedodržala. Paradoxne, všetky tie splnené by som ti teraz najradšej vrátil a vymenil ich za splnenie tohto jediného.
Spomínam si celkom presne, ako som prišiel do redakcie na Prievozskej, noblesne si sa tam niesla a riadila všetko v podstate bez slov. Už v prvý deň som pochopil, že si doďaleka prekonala toho pána, ktorý tomu akože šéfoval. Mala si okolo seba ľudí, ktorým si mohla veriť, ktorí verili tebe, vzhliadali k tebe a vedeli, že im chceš iba dobre. Mala si okolo seba tak skvelých ľudí, že hoci sa naše cesty veľmi rýchlo rozišli, priateľmi sme dodnes.
Potom to už išlo veľkým spádom. Nikdy som neveril tomu, že tri mesiace, čo sme spolu pracovali na jednom mieste, môžu byť spúšťačom priateľstva až do smrti. Bohužiaľ, doslova. Nepracovali sme síce spolu, ale boli sme v kontakte. Stretávali sme sa, volali sme si, písali správy a maily, vedela si o každom mojom profesijnom i osobnom kroku a vždy si ma podporovala.
Keď sme sa sporadicky stretli niekde v kaviarni či v reštaurácii, dokázali sme tam presedieť celé hodiny a smiať sa tak nahlas, že sa všetci po nás obzerali. Mala si ten dar, dívať sa na veci s nadhľadom a tie ťažké premeniť na zábavu, mávnuť nad nimi rukou v presvedčení, že už na druhý deň bude lepšie.
Neverím, že by si niekedy niekomu ublížila, ani omylom, nieto zámerne. Naopak, všetkých tých duševných chudákov, ktorí sa snažili ublížiť tebe si hádzala za hlavu a mnohokrát si ich hlúposť využila vo svojich jedinečných príbehoch. Obyčajná, veselá, štebotavá. Taká si bola. A pritom kráľovná, jedinečná a jediná svojho druhu.
Keď sme raz sedeli v kaviarni v Podunajských Biskupiciach a spomenul som ti, že by som chcel mať vlastnú internetovú stránku, ale trápim sa s jej názvom, z ľahkosťou ako pierka púpavy, z ktorej limonádu sme tam pili a hľadali v nej „rozfúkance“, si povedala Kukni na to! A tak sa stalo. Kukni na to! je už osem rokov aj tvoje dieťa a bez teba by nebolo.
Alebo môj Cudzinec, moja jediná kniha. Nebola by. Ty si do mňa neustále húdla, že na to mám a dokážem to! Tak som sa zaťal a napísal ju a poslal ti ju ako vianočné prekvapenie. Tvoje nadšenie nebralo konca. A dovtedy si do mňa húdla, aby som ju poslal do vydavateľstiev, až som to urobil. Vždy, keď sa na ňu pozriem v poličke, spomeniem si na teba – predtým, teraz, potom, navždy. A vedľa nej je jej česká verzie, iba vďaka tebe.
Keď si sa mi pred dvoma rokmi prvý raz dlhšie neozvala, nevenoval som tomu špeciálnu pozornosť. Vedel som, že si v jednom kole a myslel som, že nemáš čas. Keď si mi potom napísala, čo sa stalo, zamrzol som, neveril som. Následne však prichádzali pozitívne správy a zdalo sa, že všetko speje k lepšiemu.
Bolo to tak dobré, že sme sa na začiatku leta dokonca stretli, zašli sme na obed v Trnave. Nikdy na to nezabudnem. Keby si nebola chudšia ešte viac než zvyčajne, nepovedal by som, že sa niečo deje. A práve tam si mi priznala, že sa opäť niečo deje. Bola si tam, usmiata, pozitívne naladená, plná nádeje. Mala si na hlave šatku. Spomínaš, čo som ti povedal? Že vyzeráš ako Matka Tereza, žena, ku ktorej celý život vzhliadam pre jej presvedčenie v dobro. Tak som vzhliadal a budem vzhliadať i k tebe, drahá Janka.
Potom už to nabralo rýchly spád. Napriek všetkému si bola tak tolerantná, že keď si mi písala, veľmi rýchlo som pochopil, že mi nepíšeš ani polovicu z toho, čo je pravda, pretože si vedela ako sa trápim, taká si bola a taká navždy zostaneš v mojom srdci, ktoré by som si pokojne vytrhol a dal ti ho, keby ťa to vrátilo späť.
Bola si mojou kolegyňou, priateľkou, výbornou priateľkou, najlepšou priateľkou, môj mentor, môj tútor, moja vŕba, môj tmel, kedykoľvek pri mne, v dobrom i zlom. Ďakujem za všetko, už nedokážem viac písať, nevidím, plačem, moje srdce puklo. Nikdy som neveril, že za to, ako si ma viedla k písaniu a presviedčala ma, že na to mám, budem musieť zaplatiť tak krutú daň a písať tieto vety. Pravdupovediac, celých 25 rokov som bol presvedčený, že keď si raz pre mňa príde, mám niekoho, kto o mne napíše pár pekných slov.
Budem sa snažiť nesklamať ťa. Ty jediná vieš o veciach, na ktorých som pracoval, ty jediná si mohla do mňa „kopať“, aby som s nimi niečo robil. Sľubujem, že to posledné, čo som ti posielal dokončím a skúsim to.
Skúsim aj vyspovedať toho Francúza, s ktorým som chcel robiť rozhovor a ty si mi s tým bez mihnutia oka chcela pomôcť. Takže, ty si sa mala pýtať a ja som mal žmurkať.
A skúsim nejako vymyslieť i to, aby sme spolu dokončili tvoju jubilejnú päťdesiatu knihu. Celý čas si mi hovorila: Nezomriem, neboj sa, musím ju napísať. Tak, ako si mi často hovorila, že sa ti príbeh novej knihy prisnil, verím, že si tam hore nájdeš spôsob, ako mi nocou šepkať, aké to tam je. A napíšeme o tom! Určite tam bude už teraz veselo, pretože ty si aj slzy dokázala premeniť na smiech. Len teraz sa to akosi nedarí.
Nikdy som neveril v to, že sa raz všetci stretneme tam niekde hore, budeme sedieť na obláčku obklopení ľuďmi, ktorých sme tu dole mali radi, hompáľať nohami a smiať sa nad tým, ako si tu dolu nevedia rady. Pravdupovediac, neverím tomu ani teraz, ale je to prvý raz čo si želám, aby to tak bolo.
Maj tam hore krásne dni, Jani! Pretože to si mi vždy priala na konci svojich správ! Krásne dni! Všetky, ktoré prídu! Asi to bude chvíľu trvať, kým si ich začnem uvedomovať, ale sľubujem, že to dám! Lebo tak by si to chcela!
Maj krásne dni, Jani!
Tvoj Pali
