Rozprávka, ktorá vznikla z večerného jašenia s dcérou, dnes žije vlastným životom medzi všetkými deťmi. Roman Čerňanský s nadšením hovorí o tom, ako sa z rodinného príbehu stal knižný svet plný fantázie, prečo verí v silu klasických rozprávok a čo mu dávajú stretnutia s deťmi na kreatívnych workshopoch. Rozprávali sme sa aj o krste knihy Vankúšik Hajúšik, propagácii a o tom, či má večerné čítanie v súčasnej digitálnej dobe ešte zmysel.
Kedy sa zrodila prvá myšlienka na Vankúšika Hajúšika?
Na to si pamätám celkom presne. Jašili sme sa s najstaršou dcérou v posteli. Vtedy bola ešte malá škôlkarka a na jeden vankúš zrazu úplne spontánne povedala, že je to vankúšik Hajúšik. A mne už viac nebolo treba. Bol to prvý impulz, vďaka ktorému mi napadla základná myšlienka dobrodružnej rozprávky, ktorú bude zachraňovať malé dievčatko pred zlým drakom, pričom počas toho prejde cez rôzne rozprávkové svety plné fantázie, stretne rôzne bytosti, dobré i zlé, a získa mnoho nových kamarátov.
Bol to teda príbeh, ktorý vznikol spontánne, alebo si v ňom od začiatku cítil potenciál knihy?
Úplne spontánne a na začiatku som ani nemal ambíciu ho knižne vydať. Písal som ho len pre svoje dcéry. Keďže som predtým napísal 2 knihy pre dospelých, chcel som napísať aj rozprávku len pre ne, ktorú si budeme spoločne čítať a ktorá im zostane na pamiatku. A možno ju raz aj ony budú čítať svojim deťom, mojím vnúčatám.
Pamätáš si moment, keď si si povedal, že tento príbeh má ísť medzi ľudí?
Áno, na toto si tiež veľmi dobre spomínam. Bolo to vtedy, keď sa dej začal rozrastať a košatiť. Strán pribúdalo a ja som si uvedomil, že tento príbeh má presah aj mimo moju rodinu a mohol by potešiť aj iné deti. A v ideálnom prípade im aj pomôcť na ich ceste detstvom, rovnako ako som chcel, aby pomohol tým mojim.
Čo pre teba osobne symbolizuje Hajúšik?
Dobro, múdrosť, láskavosť, odvahu a typ kamaráta, po akom túži každé dieťa a ktorého by si zaslúžilo každé dieťa.
Prečo práve čarovný vankúš a nie napríklad meč, prútik či iný typický rozprávkový predmet?
Ako som spomínal, prvý impulz mi dala dcéra. Ona vlastne vymyslela túto postavu. A prečo som pri nej zostal? Vankúš predstavuje niečo mäkké, príjemné a istým spôsobom detské v spojitosti s jeho menom Hajúšik. Je pre mňa preto doslova synonymom detského sveta a jeho hravosti a dobroty.
Má drak Krutohlav aj symbolický význam?
Dvanásťhlavý drak Krutohlav rovnako ako odvážny a dobrý rytier Artur majú inšpiráciu vo Svätom písme. Viac ale asi neprezradím, lebo to nie je ani potrebné. Pre deti je to aj tak iba dobrodružný príbeh boja dobra so zlom. A na dospelých zase záleží, aké myšlienky si tam nájdu.
Aké hodnoty si chcel prostredníctvom príbehu odovzdať deťom – a možno aj rodičom?
Aby učili deti aj v dnešnom svete láskavosti a dobru a uverili rozprávkovej myšlienke, že dobro vždy porazí zlo.
Je dnes podľa teba odvaha napísať klasickú rozprávku?
Ja si myslím, že nie. Rozprávky tu vždy boli a budú. Tie nás prežijú. A či už je to klasická rozprávka alebo moderná, nehrá úlohu. Dôležité je, aby vznikali stále dobré rozprávky, ktoré v sebe nesú správne hodnoty, ktoré deťom dokážu odovzdať nie edukačnou, ale zábavnou formou v podobe rozprávkového dobrodružstva. A to je na rozprávkach to úžasné. To je ich pravá esencia.
Ako vyzeral tvoj proces písania? Mal si presnú štruktúru alebo príbeh rástol postupne?
Ja píšem väčšinou cez víkend a zo skúseností môžem povedať, že mi to trvá približne rok napísať knihu. Príbeh rastie vždy postupne a priznám sa, že dopredu ani ja sám neviem presne, ako bude dej pokračovať a čo všetko alebo kto všetko sa v ňom objaví. V tomto mám absolútnu slobodu a nechávam, nech si príbeh proste vznikne. Často mám len tú prvú myšlienku, ktorú mi dala v prípade Hajúšika najstaršia dcéra, a predstavu o veľmi základnej kostre príbehu.
Konzultoval si jednotlivé kapitoly so svojimi dcérami?
Áno, a nielen s nimi. Mojimi beta čitateľmi boli deti v materskej škole v Topoľčanoch, kde moja mama vyučuje. Ona im čítavala pôvodný text. A okrem toho si z času na čas čítala text aj moja manželka.
Boli momenty pochybností, keď si si nebol istý, či knihu dokončiť?
To nie. Ako som spomínal, písal som ju pôvodne pre svoje deti, a teda takáto otázka neprichádzala vôbec do úvahy. A akonáhle som videl, že to má význam a môže kniha spraviť okrem mojich dcér radosť aj iným deťom, snažil som sa ju dokončiť o to viac.
Čo bolo pri tvorbe najťažšie, napísať príbeh alebo ho pustiť do sveta?
Každé má svoje. Napísať príbeh znamená skutočne veľkú disciplínu, pretože človek si musí vedieť nájsť čas aj popri všetkých povinnostiach. Ďalšia časť nastáva pri tvorbe knihy. Ja som sa rozhodol po dvoch knihách pre dospelých, ktoré mi vyšli v klasických vydavateľstvách a tá druhá dokonca aj v českom preklade, že túto knihu si vydám sám. Nakoniec som ju robil opäť s vydavateľom, ale bol som už spoluvydavateľ a aktívne som ovplyvňoval a zúčastňoval sa na celom procese výroby knihy. A tretiu kapitolu žijeme teraz, tou je propagácia. A osobne sa mi zdá zo všetkých troch úplne najťažšia. Možno je to len tým, že s ňou mám najmenej skúseností, keďže predošlé dve knihy som takmer vôbec nepropagoval.
Uvedenie knihy do života je pre autora výnimočný moment. Ako si prežíval krst Vankúšika Hajúšika?
Máš absolútnu pravdu. Uvedenie knihy do života bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Bol to neopísateľný večer, kde sa zišli skvelí ľudia. Bola taká dobrá atmosféra, že môžem povedať, že sa nikomu nechcelo ísť domov. Večerom nás previedol skvelý moderátor Slovenského rozhlasu Roman Bomboš a krstnou mamou bola šarmantná herečka pani Janka Majeská. Podujatie sa uskutočnilo v krásnych priestoroch Ružinovskej knižnice v Bratislave, ktorá má úžasný personál na čele s pani riaditeľkou. Už teraz viem, že to bol jeden z tých zážitkov, ku ktorému sa budem rád vracať celý život.
Čo pre teba symbolizoval tento moment? Uzavretie jednej kapitoly alebo začiatok novej?
Presne ako si povedal. Uzavretie jednej, tvorivého písania a začatie novej, snahy priviesť knižku k čo najviac detským čitateľom, keďže verím, že Hajúšik má na to mať veľmi veľa kamarátov.
Spomenieš si na emóciu, ktorá ti počas uvedenia knihy do života najviac utkvela v pamäti?
Úžasná energia, ktorú vytvorili všetci, čo tam boli, vrátane hostí a najmä detí.
Okrem písania sa venuješ aj kreatívnym workshopom s deťmi. Ako tieto stretnutia vyzerajú?
Toto je ďalšia oblasť, ktorá mi robí veľkú radosť a o ktorej som dopredu ani nevedel, že mi bude prinášať toľko radosti. Mám veľmi rád deti. Aj s tými svojimi sa od mala jaším a hrám. U nás doma som ten šašo a aj keď ma mnohí poznajú skôr ako vážneho človeka, pri deťoch sa mením na veľmi veselého a bláznivého. Workshopy sú zamerané na podporu kreativity, ktorú budú deti potrebovať, nech sa v živote stanú čímkoľvek. Všetko je formou hry. Na začiatku si s deťmi čítame alebo rozprávame o knižke, následne si vymyslíme rozprávkové postavy, ktoré jedna skupina nakreslí a druhá zatiaľ vymyslí o nich rozprávku, ktorú si nakoniec všetci spolu zahráme. Nosím medzi deti aj rôzne rekvizity ako meč, korunu, čelenku pre hradné dámy a podobne. Samozrejme, nie vždy toto všetko aj stihneme. Keď sú menšie deti, tak sa skôr len rozprávame o knižke a vymaľovávame si dopredu pripravené postavy a krajiny z Hajúšika.
Čo ťa na práci s deťmi najviac prekvapilo?
Múdrosť. Deti sú veľmi vnímavé a chápavé a rady sa učia formou hry. Majú rady zábavu. Myslím si, že toto by sme sa mohli my dospelí od nich naučiť alebo znovu v sebe objaviť to dieťa, ktoré sa pozerá na svet s obrovskou zvedavosťou a láskavosťou.
Dávajú ti deti spätnú väzbu, ktorá ťa inšpiruje k ďalšiemu písaniu?
Áno, a veľmi veľa. Predsa len tvorím pre nich a sú to moji malí kamaráti. Veľmi rád medzi ne chodím a myslím si, že môžem povedať, že nám je spolu dobre. Vždy sa skamarátime. Neraz sa stane, že mi po besede, ako odchádzajú, kričia ako dobrému kamošovi: Ahoj, Roman. Vnímam to ako požehnanie, že môžem pre ne tvoriť.
Je pre teba silnejší moment čítať deťom príbeh alebo sledovať, ako ho samy dotvárajú?
Oboje. A úplne najsilnejší moment je, keď mi čítajú príbeh ony a môj príbeh sa stal vlastne už ich príbehom. Prekvapili ma takto na jednej besede prváci v Petržalke, keďže som ani netušil, že už vedia čítať. Rovnako krásne prekvapenie mi pripravili škôlkari z Cirkevnej MŠ bl. Tarzície v Trenčíne, kde deti už poznali príbeh i jednotlivé postavy, keďže pani riaditeľka a rehoľné sestry im ho pravidelne čítajú.
Čo sa podľa teba deje v detskej fantázii, keď im dáme priestor tvoriť?
Detská fantázia je úžasná spolu so svojou čistou mysľou a veľkou vnímavosťou. Detská fantázia je kreatívna továreň plná zábavy a očakávaní. Nie je zaťažená predsudkami a strachom z neúspechu. Pre deti je všetko jedna veľká hra a rady sa ňou učia, aj keď o tom ani nevedia.
Myslíš si, že dnešné deti čítajú menej než kedysi, alebo len čítajú inak?
Odpoviem ti otázkou. A čo my dospelí? Nečítame tiež menej ako naši rodičia a starí rodičia? Čítame. A prečo si teda myslíme, že u detí to bude inak? Jednoducho doba sa neustále mení a prináša nové médiá. To, čo zostáva, je láska ľudí k dobrým príbehom. Mení sa len forma ich rozprávania a spracovania. Kedysi mali ľudia len knihy a divadlo a tak je jasné, že sa čítalo vo veľkom. Dnes majú jednoducho knihy konkurenciu v iných médiách a tej konkurencie je stále viac. K filmu pribudli YouTube kanály rôznych influencerov, ktorých dnešné deti pozerajú niekedy ešte radšej ako spomenutú televíziu a film.
Ako motivovať deti, aby si vybrali knihu namiesto obrazovky?
Ja verím, že láska k čítaniu začína už práve pri spoločnom čítaní rodičov s deťmi, keď sú ešte malé a kedy si deti budujú lásku ku knihám. A práve toto sa snažím okrem spomenutej kreativity budovať a propagovať, aby rodičia čo najviac s deťmi čítali a nedali si dnešnou dobou ukradnúť tento požehnaný čas. Následne je na nás rodičoch, aby sme ich motivovali rôznymi spôsobmi k čítaniu. Pokojne aj komiksom, ktorý môže rovnako vzbudiť čitateľskú vášeň a zážitok z čítania a deti neskôr rady siahnu aj po normálnej knihe.
Má teda večerné čítanie v dnešnej dobe ešte zmysel?
Určite áno a ja by som povedal, že ešte väčší ako v minulosti. Pretože keď som bol ja malý, tak sme si ako rodina vedeli v sobotu večer sadnúť všetci k dobrému filmu a byť spolu. Dnes, keď má každý svoje vlastné zariadenie, kde si vie spraviť svoj vlastný individuálny program, sa deje to, že často nepozerá rodina spoločne už ani ten film. Otec pozerá v obývačke na televízore futbal, mama v kuchyni na mobile počúva podcast popritom, ako večer ešte upratuje, a deti na tablete alebo počítači sledujú každé zvlášť svojho youtubera. Rodina tak stratila možnosť tráviť čas spolu. A práve spoločné čítanie v detstve môže tento návyk u všetkých vybudovať a poskytnúť rodine s ničím neporovnateľné chvíle vzájomnej prítomnosti a zdieľania sa.
Čo tebe osobne priniesol Hajúšik, ako autorovi aj ako otcovi?
Veľa nových kamarátov, tak ako aj rozprávkovej Katke. Vďaka knihe som stretol veľa zaujímavých ľudí, ktorých by som inak nestretol, a na workshopoch zase spoznal veľa úžasných detí.
Môžeme sa tešiť na pokračovanie?
Ja si myslím, že áno, ale predtým by som rád dal šancu ďalším rozprávkovým hrdinom a fantazijným svetom.
Pavol Božík
Foto: archív Romana Čerňanského
Video z krstu: Televízia TVR
