Spisovateľka Soňa Bulbeck v roku 2011 nasledovala manžela, anglického architekta, do Rijádu, hlavného mesta Saudskej Arábie, kde spoločne žili šesť rokov. Tam začala písať knihy, v ktorých zaujímavým spôsobom približuje život v arabských krajinách. V roku 2013 jej vyšiel prvý román Ženy z Rijádu. Pre veľký úspech bola potrebná jeho dotlač. Pred pár týždňami sa na trhu objavila jej jubilejná desiata kniha nazvaná Vyhorená. Novinka je inšpirovaná skutočným príbehom mladej Slovenky z Londýna, kde momentálne po manželovej smrti žije a tvorí aj samotná autorka. O živote európskej ženy v arabských krajinách, o tom, prečo v každom moslimovi nemožno hneď vidieť teroristu, o ranách osudu, ktoré ju prinútili vrátiť sa na starý kontinent, ale samozrejme tiež o jej knihách sme sa bavili v rozhovore s touto výnimočnou dámou…
Moja prvá otázka je pochopiteľne o prvom raze. Aká bola vaša prvá myšlienka, váš prvý pocit, keď ste prišli prvý raz do krajiny s absolútne odlišnou kultúrou, než tá, v ktorej ste dovtedy žili?
Predpokladám, že tou krajinou myslíte Saudskú Arábiu. Priznám sa, že pocity som mala veľmi zmiešané. Ako som sa viezla dolu pohyblivými schodmi od lietadla do haly na pasovú a vízovú kontrolu, prvé, čo som videla, bol dlhý hadiaci sa rad pakistanských a bangladéšskych robotníkov v tradičnom plátennom odeve, pozostávajúcom z voľnej dlhej tuniky a nohavíc. A vedľa neho niekoľko menších radov, v ktorých stáli v čiernych abájach kompletne zahalené Sauďanky a v bielych thóbach s červeno-bielymi arafatkami na hlavách saudskí muži. Cudzincov tam bolo minimum a ženy už vôbec nie. Mala som na sebe ružovo-červené kvietkované sako a s mojimi 185 centimetrami som bola absolútne neprehliadnuteľná. Jeden z uniformovaných úradníkov ma pokynom ruky nasmeroval k pultu pre obyvateľov GCC (krajín tzv. Gulfského spoločenstva, ktoré je niečo na spôsob našej Európskej Únie a zahŕňa Saudskú Arábiu, Kuvajt, Bahrajn, Katar, Omán a Spojené Arabské Emiráty) a tak som sa vyhla státiu v rade. Ale aj tak som mala obavy, či naozaj všetky tie doklady, ktoré mi poslala manželova firma do Londýna, budú v poriadku a či ma nechajú vstúpiť do krajiny. Moje pocity boli zmesou zvedavosti, strachu a zároveň aj očakávania nového dobrodružstva… veľmi dobre si tento moment pamätám.
Ktorá arabská krajina bola pre vás tou prvou?
Ak nerátam návštevu beduínskych osád v Izraeli a desaťdňový pobyt v Hurghade v Egypte ako turistka, prvou arabskou krajinou, v ktorej som naozaj aj chvíľu žila, bola Líbya. Bolo to ešte za Kaddáfiho čias, v roku 2009, keď manžel pôsobil ako architekt v medzinárodnej firme v Tripolise a ja som ho tam nasledovala. Kvôli Líbyi sme sa vlastne aj zosobášili, keďže je to tiež moslimská krajina a jednoducho neakceptovali, že som jeho snúbenica, musela som byť manželka. Líbyu som si mimoriadne zamilovala, ľudia tam boli milí a srdeční, obloha večne modrá, more teplé, všetko neuveriteľne lacné, okrem rozbitých ciest a toho, že nikto nehovoril po anglicky, som sa prakticky nemohla na nič sťažovať. A ani som sa nesťažovala – jednoducho som to brala ako súčasť života tam a tešila sa z toho, čo mi krajina ponúka.
Ako funguje život v týchto odlišných kultúrach, to sa čitatelia dočítajú vo vašich knihách. Zažili ste však nejaký absolútny šok?
Áno, zažila, v Saudskej Arábii, aj keď paradoxne nešlo o arabskú komunitu, ale o pakistanskú. Bolo to asi štyri roky po našom príchode tam, mali sme už zabehaný životný štýl, pomerne rozsiahly okruh priateľov, bežne sme sa zúčastňovali rôznych kultúrnych podujatí na zahraničných ambasádach, chodili sme na výlety do púšte, manžel pracoval a ja som učila a spoznávala domácich, všetko bolo veľmi pohodové a ja som rozhodne ako žena žiadnu diskrimináciu nepociťovala. A na tomto pakistanskom večierku nás jednoducho pri vstupe do estrahy (akási záhrada s priestorom na stolovanie a s bazénom, ktorú ste si mohli prenajať a kde sa konali rôzne párty pod holým nebom) nás rozdelili a prikázali ženám ísť vľavo a mužom vpravo. Strašne ma to rozčúlilo a urazilo, cítila som sa ako občan druhej kategórie, ako sa niekedy hovorí. Bola som zvyknutá na mužskú spoločnosť, okrem môjho babinca slovenských priateliek v Rijáde som sa prakticky pohybovala medzi mužmi a všade sme chodili s manželom spolu. A tu zrazu, jeho odviedli do jednej časti estrahy, kde bol čestným hosťom Združenia pakistanských inžinierov, ktoré túto akciu organizovalo, a mňa odlifrovali na druhú stranu k bazénu, kde už asi päťdesiat pakistanských žien čvachtalo v bazéne minimálne taký istý počet jačiacich detí. Bola som vytočená na najvyššiu mieru a naozaj som to dlho rozchádzala. Hlavného organizátora, ktorý to celé spískal, som riadne zjazdila a najhoršie na tom bolo to, že aj keď som sa mu to snažila vysvetliť, on vôbec nevedel pochopiť, prečo sa ma to tak dotklo – v ich kultúre to jednoducho fungovalo tak.
A bolo niečo, kedy ste si povedali, tak toto nedám?
Nuž, priznám sa, že práve na tomto podujatí som bojovala s myšlienkou, že sa otočím na päte a odídem, ale keďže manžel tam bol čestným hosťom a mal predniesť reč, tak som sa ovládla. Ale inak som bojovala hlavne s takým tým laxným prístupom k času, ktorý je v podstate dôsledkom toho, že v arabských krajinách sa všetko riadi časom modlitby. No a tieto časy modlitieb nie sú presne stanovené, ale závisia od východu slnka a prakticky sa menia každý deň. Priznám sa, že bolo niekedy veľmi stresujúce to sledovať, keďže napríklad všetky obchody, reštaurácie, banky a úrady sa v tomto čase modlitby, čiže päťkrát denne, zavreli a vy ste museli pol hodinu čakať, kým sa znovu otvoria. A takisto aj dohodnúť sa so šoférmi na presnú hodinu bolo prakticky nemožné, vždy to bolo iba približne. Nikdy nezabudnem, ako sme prišli o dve hodiny neskôr na recepciu na Českej ambasáde pri príležitosti návštevy vtedajšieho prezidenta Václava Klausa, tiež som vtedy myslela, že to nerozchodím.
My Európania zrejme vo všeobecnosti vnímame, že život žien v arabských krajinách je iný. Ako však to iné vníma Európanka, ktorá žije priamo v centre diania?
Ja som mala to šťastie, že som nebola len Európanka, ale aj učiteľka angličtiny a ako taká som sa dostala do mnohých saudských rodín tzv. vyššej strednej vrstvy a videla život žien tam v priamom prenose. Vnímala som síce rozdiely, ale rozhodne som nezažila nič také, čo by podporovalo všeobecne zaužívaný názor o utláčaní žien. Väčšina saudských domov tejto triedy sú veľké vily stavané tak, že dom má vonkajšiu, hosťovskú časť, a vnútornú, kde sa zdržiava iba rodina a do ktorej majú okrem slúžok prístup iba ženské návštevníčky domácej panej, kým mužskí hostia mohli byť len v hosťovskej časti. Je to logické, lebo ani ženy ani dievčatá doma nechodia zahalené, zahaľujú sa len na verejnosti alebo v prítomnosti cudzích mužov. Treba si uvedomiť, že také niečo ako naše paneláky v Saudi prakticky neexistuje a mnohopočetné viac generačné rodiny žijú práve v takýchto vilách. Napríklad, v jednej rodine, kde som učila, bolo vo vile 24 izieb a keďže v rodine bolo šesť dcér, mali dokonca na prízemí vlastný tzv. beauty salón s kompletným vybavením a kaderníčka a kozmetička tam chodili, keď si ich objednali. Ale priznávam, že som nezažila žiadnu chudobnú rodinu, lebo som nemala jednoducho ako, keďže o súkromnú učiteľku angličtiny mali logicky záujem len bohatšie rodiny.
Môžeme povedať, že ženy v arabských krajinách žijú horšie, sú povedzme utláčané, ponižované, je im ubližované? Priznám sa, že veľmi ťažko hľadám slová, pretože s touto kultúrou mám skúsenosti iba zo stránok rôznych kníh, v ktorých sa so ženami väčšinou zaobchádzalo ako s niečím menejcenným.
V mojej knihe Tajomstvo závoja spomínam saudský film WADJDA. Ide o výnimočný počin saudskej režisérky Haify Al Mansour, ktorá tento film natáčala priamo v uliciach Rijádu počas môjho pobytu tam. Film sa dá vidieť na YouTube s anglickými titulkami a podľa mňa je to mimoriadne vydarený pohľad na skutočný života arabskej rodiny, sprostredkovaný cez prizmu dospievajúceho dievčaťa a jeho matky. Mala som to šťastie zažiť premiéru tohto filmu v prítomnosti samotnej režisérky v priestoroch nemeckej ambasády v Rijáde a bol to úžasný zážitok. Aj keď chápem, že pre mňa, čo som tam žila, má ten film možno trochu inú výpovednú hodnotu, odporúčam ho ale všetkým, čo majú záujem pochopiť život a postavenia arabských žien. Ja osobne som veľkým odporcom tzv. arabského klišé, čiže všetkých tých románov a filmov o utláčaných a bitých ženách niekde v háremoch alebo za múrmi palácov, ktoré nemôžu ísť bez manželovho povolenia snáď ani na záchod. Viem z vlastnej skúsenosti, že to tak nie je. Samozrejme, pokiaľ je to prezentované ako román, je to v poriadku, aj ja si vo svojich knihách občas vymýšľam, ale pokiaľ to niekto vydáva za skutočný príbeh, ľudia tomu veria a automaticky to zovšeobecňujú ako skutočný model života tam, tak to ma vie dobre vytočiť.
Za roky, ktoré ste prežili v arabskom svete ste sa museli prispôsobiť tamojšiemu spôsobu života, s čím ste sa stotožnili najjednoduchšie a s čím ste sa pasovali najdlhší čas?
Nuž, ja som od prírody veľmi temperamentná, netrpezlivá a spoločenská. Som typický Blíženec, ktorý potrebuje stále nové podnety a nové výzvy, aby sa mohol posunúť ďalej. Život v Saudi a neskôr aj v Kuvajte, kde sme sa presťahovali z Rijádu v marci 2017, mi toto všetko dokázal ponúknuť a bola som tam spokojná a šťastná. Bývali sme v compounde (uzavreté sídliská pre zahraničných expertov s bytovými jednotkami rôznych veľkostí, bazénom, reštauráciou a inými), mali sme množstvo priateľov, navštevovali kultúrne podujatia, chodili na dovolenky do zahraničia niekoľkokrát do roka, bavilo ma učenie angličtiny a písanie, a samozrejme, bolo tu slnko a teplo, čo ja, narodená na Letný Slnovrat, naozaj k životu potrebujem. Naučila som sa tu byť oveľa viacej tolerantná a akceptovať, že všetko bolo Bukra, bukra, Insallah! – Zajtra, zajtra, ak Allah dá! Nehovorím, že som netrpela, napríklad aj v snahe prežiť miestnu byrokraciu, o ktorej som si myslela, že je najhoršia na svete – až kým som nezažila tú anglickú.
Mali ste príležitosť, prípadne pokúsili ste sa preniesť niečo európske do života tamojších žien?
Neviem, či by som povedala, že len žien, tým, že som učila v rodinách, učila som aj deti a pre mnohé som bola vôbec prvou kresťankou, ktorú stretli. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo naozaj dovtedy vedeli iba to, že každý, kto nie je moslim, musí byť zlý a zrazu som prišla ja, bola som k nim dobrá, na hodinách sme si veľa kreslili, rozprávali sa, hrali, smiali, jednoducho ma mali radi a furt nechápali, kde mám schovaný ten diabolský chvost a rožky. A samozrejme, mnohé, hlavne tie staršie, boli zvedavé na život v Európe, predovšetkým v Anglicku a veľa sme sa rozprávali a porovnávali napríklad, módu, hudbu, správanie sa chlapcov a dievčat či etiketu všeobecne. Arabské rodiny sú mimoriadne súdržné a ženy aj po vydaji si denne telefonujú s matkou a setrami a prakticky všetky domáce problémy riešia s nimi, s manželom riešia len tie závažné, ako napríklad finančné, dovolenky či výber školy pre deti. Pre mňa to bola mimoriadne zaujímavá skúsenosť, keďže u nás to predsa len funguje trochu inak.
Dovolili vám tamojšie ženy vstúpiť naplno do ich životov, do ich sveta? Mali ste o to záujem?
Áno, dovolili, mala som bežne hodiny konverzácie s mamičkami aj s dospelými dcérami a v rámci nich sme preberali naozaj všetko. Samozrejme, nešli sme do intímnych detailov rodinného života, ale napríklad, keď manžel jednej z nich si našiel druhú ženu a oženil sa s ňou (v arabských krajinách je protizákonné mať milenku, nemanželský sex je tu zakázaný a trestaný, ale muži môžu mať druhú ženu, resp. môžu ich mať až štyri), tak sa mi s tým dotyčná priznala a ja som si vďačne nechala celý tento systém vysvetliť. Takisto ďalšia riešila so mnou svojich nápadníkov a iná zase chcela poradiť pri výbere vysokej školy. Bola som hrdá, že mi dôverujú a že môžem byť aj ja takýmto spôsobom užitočná. Možno keby som nemala tú príležitosť učiť v saudských rodinách a nazrieť im takrečeno, až do kuchyne, tak by som nikdy nezačala písať. Takto som mala pocit, že sa mám s mojimi čitateľmi o čo podeliť a chcela som, aby aj oni mali tú možnosť zažiť iný arabský svet ako z tých spomínaných klišé príbehov.
Ako na vás reagovali arabskí muži?
Arabskí muži na mňa reagovali úplne v pohode, aj do rodín si ma vyberali väčšinou práve otcovia, ktorí predtým študovali v zahraničí a chceli, aby ich deti učila cudzinka. Mala som aj niekoľko arabských študentov, napríklad môjho obľúbenca Abdula, ktorý bol mojím prvým saudským študentom a stal sa dlhoročným priateľom, ale ja niekoľko egyptských, sýrskych či palestínskych. Keď som bola minulého roku na Vianoce v Saudi – už na turistické víza užiť si všetky tie zmeny, čo sa od môjho odchodu v krajine udiali – tak jeden z nich sa dokonca ulial z roboty a prišiel ma čakať na letisko, keďže priateľke nečakane zmenili službu v nemocnici a nemohla prísť. Aj v Líbyi som mala arabských študentov, dospelých mužov a tiež boli veľmi príjemní. Môj taxikár tam mal dokonca dve manželky, ale vždy, keď ma viezol zo školy domov, tak sa zastavil na trhu, kúpil dve ruže pre manželky a tretiu pre mňa. Takisto na oficiálnych akciách ambasád som mala možnosť stretnúť sa s mnohými, aj pomerne vysokopostavenými šejkami a všetci boli veľmi zdvorilí a priateľskí.
Ako na vás vplýva Sýria? Dovolím si pod to jedno slovo zovšeobecniť všetko – vojnu, Islamský štát, konvertovanie nemálo Európanov k tamojšej viere… Možno je to zovšeobecnenie široké, ale snáď sa zhodneme v tom, že mu môžeme dať jednotné pomenovanie.
Zábery bojov v Sýrii plnili saudské správy prakticky celú dobu, čo sme tam boli – od jari 2011 do jari 2017 a nedalo sa tomu vyhnúť. Sunitsko – šiitská problematika bola na pretrase aj v Saudi, aj keď, samozrejme, tam je Šiitov naozaj minimum, ale občas prenikli na verejnosť správy o nepokojoch v šiitskej provincii Qasim. Takisto bolo ťažko pochopiť, proti čomu sa bojuje alebo za čo, kto je povstalec a kto je bojovník za spravodlivosť, keďže každý považoval za spravodlivosť niečo iné. Sýria bola považovaná za tzv. arabskú záhradu a väčšina ovocia a zeleniny bolo do Saudskej Arábie dovážané práve zo Sýrie, keďže v Saudi naozaj okrem tých datlí – aj keď tých tam majú celkom dosť – nič nerastie. A postupne bolo vidno v supermarketoch, ako sú tieto produkty nahrádzané importovaným tovarom z Egypta alebo z Libanonu. A bohužiaľ, v roku 2018 som práve v Libanone zažila ďalšiu stránku tohto konfliktu a síce zúbožené žobrajúce sýrske ženy s deťmi pred bránami kostolov či nemocníc, čo bolo naozaj srdcervúce.
Aký máte názor na islám a na náboženstvo vôbec.
Nuž, začnem tým, že ono je veľmi ťažké vyjadriť sa jednoznačne. V roku 2012 som robila s Karolom Sudorom rozhovor, ktorý vyšiel pod názvom Islam nemá v sebe zlé posolstvo. Bol to podobný rozhovor, ako tento, prevažne o živote v Saudskej Arábii, o postavení žien tam, a aj o mojich skúsenostiach s islamom. A ja som povedala popravde, že nevidím nič zlé na piatich pilieroch Islamu, a že jednoducho nemôžem potvrdiť, že všetci moslimovia sú teroristi, lebo som nikoho takého nestretla, ale som zažila práve opak, distingvované rodiny, vychované deti, zdvorilých mužov a starostlivé matky a že ma nikto nenútil, aby som konvertovala na Islam, ale že ma rešpektovali takú, aká som. A ešte som povedala, že áno, že určite je to podobne ako v kresťanstve, kde počas histórie dochádza k dezinterpretácii vďaka rôznym výkladom a že podobne tomu môže byť aj v islame. Nechcite vedieť, aká vlna kritiky sa zniesla na moju hlavu, koľko urážok a osočovania som si musela vypočuť. Niektorí sa do mňa ešte aj obuli, vediac, že môj ocko bol evanjelický farár, a že teda ako môžem niečo také povedať. Možno práve preto, že môj ocko bol farár, bola som vychovávaná síce vo viere, ale aj k tolerancii a myslím si, že je to práve tolerancia, ktorá mnohým tým, ktorí rozdúchavajú náboženské vášne, chýba – stačí si uvedomiť súčasnú situáciu na Slovensku v súvislosti s nedeľným predajom či interrupciami.
Vaša knižná novinka dostala názov Vyhorená. O čom je?
Kniha je presne o tom, o čom je aj názov – o dievčine, ktorá trpí tzv. syndrómom vyhorenia a jednoducho je vyhorená. Inšpiráciou pre tento román bol skutočný príbeh mojej slovenskej priateľky, ktorá tu v Londýne pracovala vo významnej finančnej inštitúcii a práve kvôli situácii tam skončila s touto diagnózou. Samozrejme, mnohé časti príbehu som si už dotvorila podľa toho, ako mi to vyhovovalo, predsa len je to román a mohla som si to dovoliť, aj keď reálie života v Saudskej Arábii, Kuvajte a v Anglicku sú samozrejme, skutočné.
Ak sa nemýlim, je to vaša jubilejná desiata kniha. Ako to oslávite?
Ach, pre mňa je oslavou už len to, že vôbec vyšla. Bola vydaná v polovici apríla, v čase, keď na Slovensku a prakticky v celej Európe vrcholilo koranavírusové šialenstvo, ako to ja s obľubou nazývam, a už to, že sa vôbec v takomto období vydávajú knihy, považujem za malý zázrak. A takisto, množstvo pozitívnych ohlasov, ktoré som sa za túto pomerne krátku dobu od svojich čitateľov, dostala, bolo pre mňa úžasným povzbudením. Ale určite, keď sa mi podarí priletieť na Slovensko, zorganizujem aj nejaké autogramiády ako doteraz vždy a pripijem si niečím dobrým s mojim tradičným želaním Do roka a do dna…
Momentálne žijete v Londýne, úplne iná kultúra, než tá arabská, ale predsa len v niečom špecifickejšia, než napríklad kultúra Slovákov. Ako sa vám žije v Londýne?
Nuž, čestne sa priznám, že sa mi v Londýne nežije dobre. Nie je to, samozrejme, Londýnom samotným, je to mojím vzťahom k nemu. Nevrátila som sa sem dobrovoľne, ale bola som donútená opustiť Kuvajt a prísť sem, keď v septembri 2018 manželovi diagnostikovali zhubný nádor na mozgu. Prežila som tu najhorší rok môjho života, keď mi manžel prakticky odchádzal pred očami a ja som nemohla nič. Zomrel minulého roku v auguste a ja som tu musela ostať, aby som doriešila pozostalosť – preto tá predchádzajúca zmienka o anglickej byrokracii. Celá táto nešťastná koronakríza celú moju situáciu ešte zhoršila, lebo som odkázaná prakticky len na virtuálnu komunikáciu s rodinou a priateľmi a cítim sa veľmi osamelá. Oproti predchádzajúcim rokom, kedy sme boli s manželom v neustálom styku s ľuďmi a prakticky furt niekde, je to obrovský rozdiel v životnom štýle a veľmi ťažko celú túto situáciu znášam.
Budú vaše ďalšie knihy londýnske, alebo ste si z arabských krajín priniesli dostatok zážitkov – materiálu na minimálne ďalšiu desiatku?
Pred pár dňami som poslala vydavateľovi rukopis ďalšej knihy pod názvom Unesená. Ide o príbeh kuvajtskej princeznej, snúbenice saudského korunného princa, ktorá zmizne za záhadných okolností práve pri ceste z Kuvajtu do Londýna. Dej knihy sa odohráva aj v Saudskej Arábii, aj v Kuvajte, aj v Londýne a samozrejme, trochu aj na Slovensku, odkiaľ je hlavná hrdinka Lessley, ktorá celý prípad vyšetruje a s ktorou sa mohli čitatelia zoznámiť v mojom predchádzajúcom románe s detektívnou zápletkou Vraždy v Arábii. Takže áno, som presvedčená, že materiál z arabských krajín, uložený v moje hlave, určite ešte využijem aj v ďalších knihách. Netuším, či ich bude desať, ale pevne verím, že keď skončím toto byrokratické obdobie svojho života, budem mať na písanie viacej času.
Dá sa o vás povedať, že ste svetobežníčka. Kde sa cítite najlepšie?
Dali ste mi na záver tú najťažšiu otázku – jednoducho, neviem. Momentálne naozaj neviem, kde by som chcela žiť. Milujem slnko a more a vždy som hovorila, že chcem bývať na staré kolená niekde v domčeku na pláži. Bohužiaľ, vždy som si automaticky myslela, že tam budem aj s manželom a nejako si neviem predstaviť, žeby som tam mala byť sama. Rozmýšľali sme o Cypre alebo o Malte, poprípade o Španielsku, aj keď musím priznať, že pri mojej, už spomínanej decembrovej návšteve Saudi a Kuvajtu, som mala pocit, že som doma tam. Momentálne ale žiadne cestovanie nie je reálne a ja sa veľmi pravdepodobne, keď mi to situácia s koronavírusom umožní, presťahujem z Londýna do Brna, kde žije môj starší syn a budem si chvíľu užívať vnúčence. A verím, že keď príde čas, že nájdem to správne miesto, kde sa usadím a budem spokojná a šťastná… Insallah!
Pavol Božík
Foto: Archív Soni Bulbeck
