Dečínska kotva viac ako dve desaťročia patrila k najvýznamnejším hudobným udalostiam v Československu, a napriek tomu sa z nej do dnešných dní zachovalo prekvapivo málo. Táto kniha je pokusom znovu pripomenúť festival almanachovým spôsobom. Tvoria ju spomienky pamätníkov, dobové súvislosti a drobné príbehy, ktoré by inak zmizli spolu s ľuďmi, ktorí ich nosia v hlave. Autori čitateľov sprevádzajú zákulisím jednotlivých ročníkov a zároveň približujú atmosféru rokov, v ktorých festival vznikal, žiaril a napokon upadol do zabudnutia.
Kniha sa vyrovnáva s mýtmi o politickom pozadí tejto hudobnej prehliadky a zasadzuje ju do širšieho kultúrneho kontextu svojej doby. Ukazuje Dečínsku kotvu ako niečo viac než súťaž populárnej hudby. Ako spoločenskú udalosť, ktorá dokázala na celé týždne zmeniť celé mesto aj celý región.
Na stránkach tejto takmer šesťsto stranovej publikácie ožívajú mená najväčších hviezd českej aj slovenskej hudobnej scény a svoje miesto tu majú aj amatérski interpreti a sprievodný program. Tak ako v divadle neexistujú malé roly, neexistujú ani pri organizovaní festivalu malí pomocníci, bez ktorých by Kotva jednoducho nebola tým, čím napokon bola.
Kniha Dečínska kotva zároveň ozrejmuje, ako málo materiálov sa z tejto kapitoly kultúrnej histórie zachovalo a koľko práce stálo dať dokopy to, čo sa podarilo zachrániť. Vznikla vďaka dlhoročnému trpezlivému pátraniu a spolupráci s pamätníkmi. Nesúdi, nehodnotí, neideologizuje. Necháva čitateľovi priestor vytvoriť si vlastný názor. Dečínska kotva je v nej opäť vytiahnutá spod hladiny histórie, aby získala ostrejšie kontúry a aby sa pripomenul jej niekdajší lesk.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o Dečínskej kotve?
Miroslav Graclík: Od detstva som fanúšikom vinylových platní, spevákov a všetkého, čo k tomu patrí. Knižku o Dečínskej kotve som nosil v hlave mnoho rokov. Mrzelo ma, ako macošsky sa správame k najväčšiemu českému pesničkovému festivalu. Zatiaľ čo na Slovensku o obdobnom festivale Bratislavská lýra vyšli dve knihy, niekoľko cédečiek a Slovenská verejnoprávna televízia nakrútila rozsiahly niekoľkodielny dokument, u nás verejnoprávna Česká televízia koncom deväťdesiatych rokov väčšinu záznamov z Dečínskych kotiev vo svojom archíve nenávratne vymazala. Doteraz nevyšla ani jedna kniha, rovnako ani fyzické CD. Vďaka Supraphonu aspoň za to, že väčšinu piesní z Kotiev vydal na virtuálnych albumoch, ktoré sú dostupné na stiahnutie na Supraphonline.cz.
Václav Nekvapil: Festival bol významnou kultúrno-spoločenskou udalosťou nielen pre dečínsky región, ale mal aj celorepublikový presah. S Mirkom Graclíkom sme napísali niekoľko desiatok biografických kníh a pri spracovávaní životopisov spevákov sme na tému Dečínskej kotvy narážali pomerne často. Dnes už názov festivalu prakticky nič neznamená a zostala po ňom len súťaž vo viazaní kvetov. Chceli sme to zmeniť a pripomenúť, že tu existoval pomerne veľký festival autorskej piesňovej tvorby, ktorý bol pre mnohých ľudí dôležitým medzníkom. Zároveň sme chceli zachovať úlomky krajiny mladosti tých, ktorí na festival chodili a aktívne ho podporovali.
Ako prebiehala príprava a zháňanie materiálov?
Miroslav Graclík: Posledné dva roky som sa všetkých spevákov, s ktorými som robil rozhovor alebo sa stretol, pýtal na Kotvu. S kolegom Vaškom Nekvapilom, vybavení fotoaparátom, skenerom a diktafónom, sme podnikali výpravy do Štátneho okresného archívu Děčín, Oblastného múzea v Děčíne alebo za tamojšími pamätníkmi.
Václav Nekvapil: Bola to mravčia práca. Je dobré si uvedomiť, že hlavné ťažisko materiálov sa vždy nachádza v regióne, kde sa udalosť odohrala, v tomto prípade teda v Děčíne. Pri našich výjazdoch na miesto a do okolia sme sa museli veľmi sústrediť na to, aby materiály, ktoré zozbierame a spracujeme, boli čo najkvalitnejšie a čo najlepšie zapadali do celku knihy.
Boli ste úspešní a našli ste zaujímavé veci a rarity?
Miroslav Graclík: Na jednej strane ma prekvapilo, na čo všetko sme v archívoch narazili, ale na druhej strane som bol sklamaný, ako málo fotografií, programov a vôbec materiálov sa zachovalo z takého veľkého festivalu, ktorý sa konal od roku 1968 až do roku 1990, vysielala ho televízia a svojím spôsobom ním žila veľká časť republiky.
Václav Nekvapil: Našu prácu by som prirovnal k baníckej expedícii. Na základe prieskumu viete, kde kopať, ale až po určitom čase svedomitej práce sa môžu dostaviť výsledky. Podobné to bolo aj v tomto prípade. Až po niekoľkých návštevách sa nám podarilo získať hrubé obrysy toho, čo sme vlastne schopní k téme na mieste vyťažiť a čo si z našich expedícií prinesieme v počítačoch.
Čo vás najviac prekvapilo?
Miroslav Graclík: Ochota ľudí pomôcť nám pri pátraní. A tým nemyslím len ľudí, ktorí sa Kotiev zúčastnili alebo patrili medzi jej organizátorov, ale aj podstatne mladších, ktorí festival poznajú len z rozprávania. Pracujú v Děčíne v archívoch, múzeách a vo všetkom nám vychádzali v ústrety. A nesmiem zabudnúť ani na miestneho patriota, pána Pavla Sinka, ktorý sa zúčastnil azda všetkých Kotiev. Bez jeho kontaktov a neuveriteľne obetavej pomoci by kniha určite nebola taká, aká je, a možno by ani nevznikla.
Václav Nekvapil: Regionálny patriotizmus. Vždy ma to zaskočí. Prvýkrát som sa s tým stretol pri príprave knihy o Janovi Slabákovi z Moravanky, kde nám vyšli v ústrety mesto Brno prostredníctvom primátorky aj Juhomoravský kraj. V prípade Dečínskej kotvy nám veľmi pomohli aj miestne samosprávne orgány. Potešilo ma tiež, ako ľudia vo svojich spomienkach reagovali na festival pozitívne, otvorene a s hrdosťou. Je to príjemná zmena oproti vlažnému češstvu, ktoré je pre našu spoločnosť príznačné.
A naopak, čo vás nepríjemne zaskočilo?
Miroslav Graclík: Negatívny postoj a neochota niektorých spevákov zaspomínať si na festival, pretože podľa nich išlo o komunistický a politický festival, čo nie je pravda. Predovšetkým im pred rokmi vôbec neprekážalo na ňom súťažiť a vystupovať. A tiež neochota nielen ústeckých politikov a podnikateľov finančne podporiť knihu. Jedinou svetlou výnimkou bolo štatutárne mesto Děčín, ktoré vydanie takejto rozsiahlej a reprezentatívnej knihy podporilo.
Václav Nekvapil: S kolegom úplne súhlasím. Postoj Ústeckého kraja prostredníctvom jeho politickej reprezentácie ma veľmi nepríjemne prekvapil. Zaskočilo ma, aký malý záujem kraj o projekt prejavil. Napriek tomu, že išlo o publikáciu mapujúcu jednu z najvýznamnejších kultúrnych udalostí regiónu, stretli sme sa s odmietavou reakciou. Ako je vôbec možné, že sa región tak striktne vymedzuje voči vlastnej kultúrnej pamäti? Toľko pasivity a alibistických výhovoriek som už dlho nezažil. V prenesenom zmysle slova to bola destilovaná esencia úradníckeho šimľa. S takýmito ľuďmi by sa karavána Dečínskej kotvy vo svojej dobe nikdy nerozbehla.
Ktorí speváci v knihe o Děčínskej kotvě nechceli hovoriť?
Miroslav Graclík: Napríklad Jana Kratochvílová alebo Slovák Ján Lehotský, ktorý so svojou skupinou Modus získal bronzovú Děčínskú kotvu. Na druhej strane bolo množstvo spevákov, ale aj textárov a skladateľov, ktorí nám vyšli v ústrety. Spomínali, hľadali fotografie aj bulletiny z jednotlivých ročníkov a aj s ich pomocou sa nám napokon podarilo získať všetky programy, z ktorých sme mohli v knihe citovať.
Václav Nekvapil: Už samotný fakt, že sa niekto nechce vyjadriť, je svojím spôsobom postoj. Čitatelia tie mená v knihe nájdu buď v úryvkoch z dobovej tlače, alebo vo výsledkových tabuľkách. Už bude len na nich, aby sa zamysleli, prečo práve títo speváci v knihe vôbec nehovoria, hoci sú stále medzi živými.
Čo všetko sa v knihe objaví, keď má takmer šesťsto strán?
Miroslav Graclík: A pritom sa nám do nej ešte množstvo skenov a materiálov ani nezmestilo. (smiech) Almanachovým spôsobom rozprávame príbeh dvadsiatich troch ročníkov Dečínskej kotvy, ktorá bola najväčším českým pesničkovým festivalom. Kto a čo na nej spieval, kto vystúpil mimo súťaže, ako festivalom žil celý Děčín aj jeho okolie, koľko ďalších podujatí sa v rámci Kotvy v meste a kraji konalo… A, samozrejme, nechýbajú ani spomienky spevákov, história a rarity.
Václav Nekvapil: Je to akási časová kapsula Dečínskej kotvy poskladaná z fotografií, novín, dokumentov a spomienok ľudí, ktorí festival zažili. Materiály sú viac-menej usporiadané chronologicky a pomerne presne mapujú jednotlivé ročníky. Myslím si, že práve vďaka takto zhromaždeným faktom sa podarilo zachovať pomerne jasnú stopu, ktorú tento pesničkový festival zanechal v československej kultúre. Je to stopa jasná a výrazná práve vďaka obrovskému množstvu zozbieraných a starostlivo roztriedených informácií.
Na svojom konte máte desiatky kníh a festivalov bolo viac. Chystáte sa na ďalší?
Miroslav Graclík: Zatiaľ nie, pretože vznik reprezentatívnej knihy o Dečínskej kotve bol náročný. Zabral nám dva roky a množstvo návštev Děčína. Predovšetkým sme autormi memoárových kníh československých spevákov a hercov a v tomto duchu chceme pokračovať aj naďalej. Ale ako sa hovorí – nikdy nehovor nikdy. Mali sme tu Festival politickej piesne v Sokolove, Sovětskou píseň v Ostrave, vojaci mali Zlatý palcát, v Gottwaldove bol Intertalent, v Jihlave Mladá píseň… A na všetkých týchto festivaloch vystupovala väčšina populárnych spevákov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, hoci sa k tomu dnes mnohí nepriznávajú a robia zo seba takmer chartistov. Ak by sa niekto ozval, že má o knihu o niektorom z týchto festivalov záujem, a predovšetkým by mal financie na jej vydanie, určite by sme to vážne zvážili. A ak by sme v archívoch našli zaujímavé materiály, pustili by sme sa do písania. Všetky tieto festivaly sa konali pred štyridsiatimi či päťdesiatimi rokmi a každý rok odchádzajú pamätníci, organizátori aj speváci, ktorí na nich vystupovali. Preto je písanie takýchto kníh z roka na rok náročnejšie.
Václav Nekvapil: Touto knihou sme nastavili latku, ktorú bude podľa mňa veľmi ťažké prekonať. Publikácia o akomkoľvek ďalšom pesničkovom festivale bude musieť zniesť porovnanie a vzhľadom na dlhý čas prípravy, ktorý – ako kolega spomínal – trval približne dva roky, si neviem predstaviť, že by v blízkej budúcnosti vznikla podobná kniha. Na druhej strane Dečínská kotva ukázala, ako dokázal takýto festival ovplyvniť kultúrno-spoločenské dianie minimálne na okresnej úrovni. A takýchto festivalov bolo viac. Podobná kniha by nám umožnila porovnať, ako rôzne festivaly odrážali život ľudí vtedajšieho Československa. Každý z nich bol trochu iným oknom do spoločnosti svojej doby. Keď ich postavíte vedľa seba, začnú sa objavovať zaujímavé súvislosti.
Na čom momentálne pracujete?
Miroslav Graclík: Dopisujeme knihu o spevákoch osemdesiatych rokov a pri príležitosti nedožitých osemdesiatych narodenín vyjde na jeseň rozšírené vydanie knihy Zagorka, ktorú sme pred rokmi pripravili spolu s Hanou Zagorovou.
Václav Nekvapil: Kniha je mozaika, ktorej jednotlivé kamienky sa niekedy zbierajú celé roky. Údelom spisovateľa je mať vždy niečo rozpracované a zároveň dostatok trpezlivosti, aby do obrazu nezapadol kameň, ktorý tam nepatrí. Máme ešte niekoľko rozpracovaných projektov, ale dnes by som si netrúfol povedať, ktorý z nich bude dokončený ako prvý. To ukáže až čas.
O autoroch
Miroslav Graclík a Václav Nekvapil patria k najznámejším českým autorom literatúry faktu, biografií a knižných rozhovorov. Dlhodobo spolupracujú na knihách mapujúcich životné príbehy významných osobností českej a slovenskej kultúry.
Medzi ich najznámejšie tituly patria napríklad knihy o Hane Zagorovej, Karlovi Gottovi, Jiřině Švorcovej, Josefovi Větrovcovi, Marike Gombitovej, Ivete Bartošovej, Petrovi Novákovi, Dagmar Havlovej, Karolovi Duchoňovi, Hane Hegerovej, Líde Baarovej, Marii Rottrovej, kapelníkovi Janovi Slabákovi z Moravanky, Marcele Laiferovej, ako aj publikácie o seriáloch Chalupári, Tridsať prípadov majora Zemana, Žena za pultom či legendárnom filme Tri oriešky pro Popolušku.
Ich kniha Jiřina Švorcová osobně získala v roku 2010 Medzinárodnú literárnu cenu Egona Erwina Kischa, ktorú udeľuje Klub autorov literatúry faktu za významné diela literatúry faktu. Niektoré z ich kníh zaznamenali výrazný čitateľský ohlas a dočkali sa viacerých vydaní.
Miroslav Graclík a Václav Nekvapil tvoria autorskú dvojicu zameranú na literatúru faktu, biografie a knižné rozhovory. Vo svojich publikáciách zachytávajú osudy významných osobností českej a slovenskej kultúry a prinášajú čitateľom množstvo unikátnych svedectiev, fotografií a doposiaľ nepublikovaných informácií. Ich knihy patria medzi obľúbené tituly čitateľov, ktorí sa zaujímajú o hudbu, film, televíziu a spoločenské dianie.
Miroslav Graclík pôsobí predovšetkým ako spisovateľ, publicista a autor rozhovorov so známymi osobnosťami.
Václav Nekvapil je popri autorskej práci aj fotografom a podieľa sa na obrazovej stránke ich publikácií.
Ukážky z knihy Děčínská kotva
Marcela Králová
Na Děčínskej kotvě som bola prvýkrát v roku 1981 a hneď som si odviezla zlato. Víťaznú pieseň Až se probudíš zložil mladý nádejný skladateľ Jirka Kahánek spolu s Vladimírom Čortom, matadorom českého textárstva. Jirka Kahánek ma na záverečnom večierku požiadal o tanec s tým, že waltz, ktorý práve hrala kapela, je jeho doménou. Táto hláška waltz je mojí doménou sa u nás citovala ešte dlhé roky. (smiech)
Po večierku, ovešaná víťazstvom a unavená náročným tancom v rytme valčíka, som sa pobrala do jediného použiteľného hotela v Děčíne. Bolo už dosť neskoro a deň bol náročný, lenže pred hotelom sa skupina… neviem, ako to povedať… neprispôsobivých, ale vtedy sa im jednoducho hovorilo Cigáni… rozhodla usporiadať nočnú párty. Niekoľkokrát som ich okríkla, ale nepomohlo to. Tak som do kastrólika, ktorý som si vozila na varenie kávy, napustila studenú vodu a asi liter im pristál na hlavách. Samozrejme, vynadali mi, vraj som bosorka, ale bol pokoj. Na druhý deň som tým označením bosorka pobavila celý štáb Dečínskej kotvy aj kolegov.
Jaromír Mayer
Jeden rok som sa Dečínskej kotvy zúčastnil s piesňou Deštivé ráno, pôvodne nahranou v zostave Černoch, Gondolán a Mayer. Z nejakého dôvodu sa však Antonín Gondolán nemohol festivalu zúčastniť, a tak sme na poslednú chvíľu namiesto neho vzali krásnu Hanku Buštíkovou, ktorá ho úspešne nahradila. Na ocenenie porotou to však nestačilo.
Navyše, keď som prišiel domov, moja malá dcéra Lucie, ktorá sledovala súťaž v televízii, mi vyčítala, že som sa pozeral na tú blond speváčku viac než na publikum. A mala pravdu!
Milan Drobný
Po súťaži sa pilo. Na izbách alebo niekde v hoteli a vždy to bolo veľmi priateľské. Pamätám si, keď Věruška Špinarová začala chodiť s Vávrom, mali problém dostať sa do izby, pretože sa nedokázali navzájom podoprieť. (smiech)
Aj ja som sa opil a opäť som vošiel do cudzej izby. Také veci sa stávali. Keď som chodil s Janou Švandovou, raz som za ňou v Třeboni išiel na hotelovú izbu. Odpočítal som si balkóny, ešte vonku som sa vyzliekol, aby som to nezdržiaval, vliezol som do postele a zrazu sa hlbokým hlasom ozvalo:
Čo blbneš!
A bol to Ota Jirák! Zle som si to spočítal a cez balkón som vliezol do jeho izby.
Marcela Laiferová
Na Dečínskú kotvu si spomínam. Práve pre tento festival mi napísal pesničku Petr Hapka. Bolo to niekedy koncom šesťdesiatych rokov, keď som veľa vystupovala v Čechách. Zavolali mi, že pre mňa majú pieseň. Nikde som sa nevnucovala. Pesničku mi ponúkol Hapka a spievala som po česky. Už si nepamätám, ako som dopadla, ale tá pieseň bola celkom pekná.
Myslím si, že som na Dečínskej kotve bola dvakrát, ale nie som si istá. Na tieto festivaly, veľké televízne nakrúcania či spoločné koncerty som sa vždy tešila. Viete, naša generácia nežila vo vzájomných sporoch. To, čo sa deje dnes, že sa speváci navzájom neuznávajú, nemajú sa radi a nemajú si čo povedať, za našich čias neexistovalo. Vždy sme sa tešili na také veľké podujatia, že sa všetci uvidíme. Bol to obrovský zážitok. Napríklad Dni kultúry vo Varšave alebo v Berlíne. Tešili sme sa, že budeme spolu, porozprávame sa a vypočujeme si, čo a ako kolegovia spievajú.
Naďa Urbánková
Prvé, na čo som si spomenula, keď som neskôr spievala pesničku Svítá nad velkou louží, bolo to, čo som mala vtedy na sebe – krátku čiernu zamatovú minisukňu, nádhernú bielu blúzku s čiernymi bodkami a k tomu biele čižmičky. Keď som sa popoludní pred vystúpením pozrela do zrkadla, zistila som, že to nie je dokonalé. Išla som teda v Děčíne do miestnej drogérie, kúpila som si čierny latex a na biele topánky som si namaľovala rovnaké bodky, aké som mala na blúzke. A vtedy som určite aj vďaka tým čiernym bodkám získala Zlatú Dečínsku kotvu.
Richard Bergman
Dečínská kotva, československý festival populárnych piesní, bola pre nás autorov akýmsi hudobným sviatkom. Každý rok, tesne pred polnocou, keď sa končila lehota na odoslanie demonahrávok súťažných piesní, sa na Hlavnej pošte v Jindřišskej ulici vytvoril dlhý rad. Až po niekoľkotýždňovom čakaní hudobná komisia rozhodla, kto z nás bude ten šťastný a pôjde si do Děčína užiť svojich pätnásť minút slávy a bujarých večierkov. A že ich nebolo málo!
Väčšinou sa odohrávali na hotelovej izbe niektorého z nás. Často sa začínali už popoludní, zrejme preto, aby sme sa cez deň nenudili. Nebudem tajiť, že účasť bola vždy stopercentná. V povznesenej nálade nám narástli krídla, takže sme sa vznášali nad zemou – nech už to bolo akokoľvek.
Niekedy sa naše priateľské stretnutia dostali až do extrému. Napríklad keď z rúk už vtedy slávneho hudobného skladateľa vyletel z okna na štvrtom poschodí rozhlasový prijímač, z ktorého sa ozývalo čosi, čo v tej chvíli odporovalo našim predstavám o kvalitnej hudbe.
Nebola núdza ani o rýchle náhodné zoznámenia. Zamilovať sa na tri dni nebol až taký problém. Niekedy sa takýmto milým spôsobom nadviazali aj tvorivé kontakty. Niektoré z nich pretrvali dlhé roky a na ich základe vznikol celý rad úspešných piesní.
Škoda. Táto krásna doba je nenávratne preč. Preto som rád a vďačný, že táto kniha uzrela svetlo sveta. Pre nás autorov bude navždy nádhernou spomienkou na šťastné mladé tvorivé roky.
Mirek Hajšman (skupina Aréna)
V roku 1990 bol na Kotve aj Karel Vágner, myslím, že sedel aj v porote. Po finále, keď sme odohrali skladbu Mít a nemít, ktorú napísal Richard Bergman a otextoval Jaroslav Machek, prišiel za mnou a ponúkol mi vydanie CD.
Poznal som ho ešte z čias, keď študoval konzervatórium v Plzni a ja som ako pätnásťročný začal obchádzať rôzne spevácke súťaže. Z albumu však napokon nič nebolo, pretože som nemal dosť materiálu a Karel zasa nemal čas, aby mi zložil ďalšie piesne, takže to vyšumelo.
Vtedy tam súťažila aj Věra Špinarová, s ktorou prišiel Víťa Vávra. Keď sme odprezentovali našu pesničku – kapela Aréna hranie len predstierala, pretože hudobný podklad išiel z pásu a ja som spieval naživo – zišiel som z pódia a hneď vedľa stánku stál Víťa so Špinarkou, ktorá už mala po svojom vystúpení. S Víťom sme sa poznali z pražského Kriváňa, kam sme chodievali na pivo, tak do mňa hneď nalial poldecák Fernetu. Pripili sme si, ale Špinarová vôbec nič nehovorila, len si ma prezerala. Tak neviem, už boli asi trochu pod parou.
Odišiel som za Richardom Bergmanom a ten do mňa kopol druhého Ferneta. A zrazu sa pri tom panákovaní objavil akýsi starší pán, taký zavalitejší chlapík, a hovorí: Aréna na scénu!
Povedal mi, že máme ísť na pódium spievať. Vravel som mu, že sme už boli, a on sa zastavil a oznámil mi, že sme vyhrali a víťazná pieseň sa spieva ešte raz. Tak som s dvoma panákmi v sebe utekal s chalanmi na pódium a nejako som to zvládol odspievať. Tým, že kapela len predstierala hranie a ja som spieval naživo na podklad, bolo to ťažšie, než keby normálne hrala.
Autori piesne mali z víťazstva takú radosť, že rozpútali hotovú panákovú smršť. Machýno bol nakoniec od radosti taký opitý, že ho musel Bergman v hoteli tlačiť do schodov, inak by ich asi ani nevyšiel. (smiech)
Petra Černocká
Spomínam si na Kotvu asi v roku 1980, keď som získala striebro za pieseň Letní louka. Bolo to jedno z najkrajších a najpohodovejších období, pretože Zdeněk Merta bol veľmi šikovný a schopný človek, ktorý dohliadal na to, čo a ako budem spievať. Všetko prebiehalo bez problémov. Môj manžel bol manažérom mojej skupiny Kardinálové, takže som si žila ako v bavlnke.
Až neskôr som prišla na to, že speváčka by mala občas robiť aj scény a vyvádzať. Ja taká nie som. Keď sa niečo nepodarilo, mávla som rukou s tým, že moji chalani to nejako vyriešia.
Stalo sa mi to aj pri treťom albume Monitor, keď si Merta vymyslel, že urobí niečo nové a odlišné. Od obalu až po obsah bol Monitor niečo ako technopop, ktorý však nikoho nezaujímal. Bol to obrovský prepadák. Súťažili sme s touto piesňou aj na Děčínskej kotvě a nedostali sme ani cenu útechy. (smiech) Od začiatku som Mertovi hovorila, že to odo mňa ľudia neprijmú, ale podľahla som mu. Bola to veľká chyba. Album sa nepredával a ja som začala chápať, že som možno už pár rokov za zenitom.
Eva Pilarová
Môj vtedajší manažér Pepík Mára prišiel s nápadom, aby som išla súťažiť na festival Dečínská kotva. Nechcela som. Hádali sme sa. Nakoniec ma ukecal. Išla som a vyhrala som. Okrem Zlatej Dečínskej kotvy 1976 mám ešte cenu za najlepšiu interpretáciu.
Keď sme potom všetci ocenení stáli v zákulisí a mali sme si chodiť po ceny, dostali sme od režiséra Ivo Paukerta pokyn, že jednou stranou máme vchádzať a druhou vychádzať. Stál tam so mnou aj môj biely stredný pudlík Aris, ktorého som v tom čase mala už rok. Najprv som si mala ísť po cenu za interpretáciu a potom sa začali odovzdávať hlavné ceny od tretej po prvú.
Skôr než som odišla na javisko, povedala som Ariskovi, aby tam počkal s dievčatami, a ukázala som mu trio Zelenková, Kahovcová, Gerlová. Arísek, šikovný psík, pochopil, že kým sa vráti panička, bude dočasne s paničkami rovno tromi. A keď si dámy išli po druhú cenu, Arísek išiel tiež.
Kým dievčatá preberali brúsenú vázu, pozrel sa do publika, to ho veľmi nezaujalo. Potom sa rozhliadol po javisku a k svojej radosti uvidel stĺpik. Tak k nemu prišiel a podpísal sa. Zožal veľký úspech. Tým stĺpikom bola harfa pani Pavlínky z orchestra Václava Hybše.
Keď som sa ja vrátila do zákulisia s brúsenou vázou, stál tam pán režisér znova a, pravdupovediac, veľmi ma nepochválil. (smiech)
Pieseň, s ktorou som vyhrala Kotvu, sa volala Ráj bílých čápů. Že ju nepoznáte? To bude asi tým, že sa veľmi nehrala, pretože autor hudby pán Rukavička krátko nato emigroval. Netrvalo dlho a emigroval aj manažér Josef Mára.
Miluška Voborníková
Naďa Urbánková bola úžasná kamarátka. Dokonca mi navrhla kostým na Dečínsku kotvu. Slamený klobúk, vysoké slamené čižmy šnurované šnúrkou, samozrejme zelenú minisukňu a kvetovanú blúzku. Sama mi to navrhla, ja som ju poslúchla a dala som si to podľa toho vyrobiť.
Naďa hovorila: Musia si ťa tam všimnúť. A naozaj si ma v tom klobúku asi všimli, čo bolo dobré. Už si to presne nepamätám, ale v roku 1970 alebo 1971 som tam dostala cenu publika a v Sopotoch tiež. Ja som bola na tie ceny publika, sympatie a podobne. Bolo to skvelé.
Potom sme do Poľska jazdili s Petrom Spáleným a s kapelou. Mali ma tam radi – asi sa im páčilo moje meno Miluška, ktoré je také šušlavé… (smiech)
– red –
