Tina Diosi: Od Nórov by sme sa mali čo učiť

Mladá,  sympatická  režisérka  a producentka  Tina  Diosi  má  na  svojom  konte  takmer neuveriteľnú stovku dokumentov. Niektoré ako režisérka, a desiatky ďalších ako producentka. Ten najnovší mal premiéru koncom minulého roka a zmapovala v ňom 400-člennú komunitu Slovákov žijúcich a pracujúcich na severe Nórska. Do vynikajúceho hodinového dokumentu sa však ani zďaleka nevošlo všetko, čo počas troch rokov intenzívnych príprav nakrútila. To, ale i celková výnimočnosť dokumentu a jeho skvelé spracovanie boli dôvodom, aby sme sa stretli a porozprávali sa viac o Slovákoch v Nórsku, o tom, čo všetko tam prežívajú, ako sa integrujú, ale i o krajine samotnej. A počas veľmi intenzívnej debaty o mieste, ktoré ako som zistil,  nás  oboch  zaujíma  a istým  spôsobom  fascinuje,  sme  nazreli  i do  ďalších  plánov režisérky a poodhalili jej ďalšie aktivity, ktorých kroky ju zavedú do ďalekej Papue-Novej Guinei…

Vo svojom najnovšom dokumente Nový život ste spracovali tému Slovákov pracujúcich a žijúcich v Nórsku. Prečo ste sa vybrali za Slovákmi práve tam? Mnoho ich pracuje aj v iných, menej vzdialených krajinách…
Určite by  sa  podobných  tém  našlo veľa, keďže je smutnou realitou, že Slováci v húfoch opúšťajú   Slovensko   a   zvyšky   nášho   vlastenectva   ustupujú   v prospech   existenčných záležitostí. Z tém, ktoré sa ku mne dostávali, nás tento príbeh oslovil jednak exotikou severného Nórska a jednak drsným životom, kedy okrem exilu a všetkého s tým spojeného je tam aj nutnosť vyrovnať sa s ťažkými prírodnými podmienkami. Tému priniesol jeden náš známy, ktorý v Nórsku pracoval. Mal nejaké problémy, odišiel tam a sám na sebe prekonával všetky depky, takže sme to mali z prvej ruky.

Ako dlho ste mapovali ich životy, ako dlho dokument vznikal?
Dokument sme dávali dohromady časozberne zhruba tri roky. Viem si však predstaviť stráviť v Nórsku ešte viac času a keby to bolo možné, ideálne by bolo stráviť tam aspoň dva mesiace v kuse. Mohli sme si však dovoliť také dvoj – trojtýždňové výjazdy. Snažili sme sa byť tam v čase sviatkov, keď mali čas a zároveň to pre nich bolo také najintenzívnejšie obdobie, kedy potrebovali i podporu, pretože odlúčenie vnímali najintenzívnejšie.

Ako reagovali našinci, keď ste ich oslovili, aby účinkovali v dokumente?
Pre   mňa,   ktorá   žijem   v Bratislave,   alebo   v Prahe,   teda   v mestskom   prostredí,   bolo neuveriteľným zážitkom ľudského tepla sledovať, ako Slováci medzi sebou držia spolu, aké majú pekné vzťahy, navzájom sa podporujú, organizujú si narodeniny, kapustnice, grilovačky. Určite sú ovplyvnení životným štýlom, ktorý je v Nórsku bežný, kedy ľudia nie sú absolútni workoholici, ale viac žijú, viac sa stretávajú, žijú viac rodinným a priateľským životom. Aj nás  tam  Slováci  prijali  veľmi  pekne,  naozaj  som  mala  iba  samé  pekné  zážitky. Vlastne mi bolo až smutno, že mnohí z nich tam vlastne nechceli byť, neplánovali to, ani to neurobili s tým, že idem si to vyskúšať, ale bola to nutnosť, pretože prišli na Slovensku o robotu a zo dňa na deň boli postavení do situácie, že majú rodinu a nemajú ju z čoho uživiť a museli zo dňa na deň odísť.

Zaznamenali ste aj odmietavý postoj, nechcel niekto účinkovať?
Sme rôzni, máme rôzne charaktery, niekto je viac introvert, niekto extrovert. Nie každý je celkom zdieľny. Ale to sú bežné veci pri príprave dokumentu. Takže samozrejme, boli aj rozpaky, niektorí sa bránili, iní to však vítali a chceli dať na Slovensko správu o tom, čo sa tam deje a podporovali nás v tom, že je potrebné o tom hovoriť.

Takže Slováci v Nórsku tvoria združenú komunitu? Nekope každý sám za seba?
Bolo  až  neuveriteľné,  ako  sa  podporujú.  Príde  nový  človek  a všemožne  mu  pomáhajú, vysvetlia mu, ako to tam chodí, pomôžu mu s ubytovaním, nejakým spôsobom ho pripravia na to, na čo si má dávať pozor. Tým, že tam na vidieku je pôvodných Nórov veľmi málo, tak 400 členná  komunita  Slovákov  tam  drží  veľmi  spolu.  Ale  samozrejme,  dochádza  tam  aj k nejakému napätiu, keďže komunita je taká veľká. Boli i nejaké problémy, ktoré zatriasli pokojným nórskym životom. Občas, keď prišli mladí ľudia. A povesť Slovákov sa odvíja od toho, že ich vnímajú ako celok. Samozrejme väčšinou sú to veľmi slušní ľudia, ktorí sú tam viac  ako  desať  rokov  a nemali  žiaden  problém.  A potom  prišli  ľudia,  ktorí  mali  nejaké problémy už aj na Slovensku, objavili sa krádeže a ono to potom celkovo ovplyvňuje to, ako sú tam Slováci ako celok vnímaní. A nórske vnímanie je úplne iné, ako to naše. Nóri sú veľmi prísni, majú  svoje  pravidlá  a sú  veľmi  zodpovední. Je pre nich nepredstaviteľné pravidlá porušovať. Je tam nulová kriminalita, dodržiavajú slovo, majú tvrdé zákony, ktorým sa dobrovoľne podriaďujú. To, čo je tam verejne proklamované, to sa aj naozaj dodržuje. Podľa Štúdie  národných  hodnôt  je  na  Slovensku  90  percentná  nedôvera  človeka  voči  človeka, v Nórsku  je  to  presne  naopak,  je  tam  90  percentná dôvera človeka voči človeku. Veľký rešpekt spoločnosti, veľká tolerancia jedného voči druhému, úplne iné spoločenské štandardy, ako u nás.

A dokáže tam takýto neprispôsobiví človek prežiť, alebo sa ho komunita snaží zbaviť? Krajania sa samozrejme snažia dištancovať od vecí, s ktorými nesúhlasia. Ale tým, že väčšina z nich  veľmi málo hovorí po nórsky, tak tá komunikácia medzi Slovákmi a Nórmi nie je dostatočná na to, aby to pochopenie nastalo. Jazyková bariéra jednoznačne sťažuje integráciu Slovákov do ich spoločnosti. Ale tým, že ich je tam tak veľa, tak ich to nenúti sa učiť jazyk, pretože si vystačia. Ani to dištancovanie sa už nepomáha, pretože stále sú hodnotení ako celok, ako ľudia z inej krajiny. A aj keď je medzi nimi 90 percent slušných ľudí, tak tých 10 percent sa jednoznačne odrazí na celkovom vnímaní.

Mohlo by to časom zájsť až tak ďaleko, že si Nóri na základe týchto skúsenosti povedia, že Slovákov stačilo?
Zrejme  nie.  Oni  si  uvedomujú,  že  majú  nedostatok  kvalifikovaných  ľudí.  Slováci,  ktorí pracujú v druhom najväčšom nórskom mäsozávode sú tam už viac ako desať rokov a urobili si veľmi dobré meno. Počula som, že majiteľ tam pôvodne zamestnával Kurdov, s ktorými nebol spokojný a tak hneď po revolúcii prišiel robiť nábor na Slovensko a odišli tam naozaj profesionálni mäsiari. Samozrejme, hneď na začiatku to bolo ešte lepšie, rástli zisky, vládla spokojnosť. Dnes, aj keď sa udeje nejaký konflikt, tak si majiteľ uvedomuje, že jeden odíde, druhý príde, vždy sa nájde kamarát, bratanec, ktokoľvek, koho zavolajú.

A ako sa začleňujú do Nórskej komunity? Stoja o to, majú medzi Nórmi priateľov, alebo sú tam iba kvôli práci a po zarobení potrebných peňazí odchádzajú?
To je faktor, ktorý sme vo filme sledovali. Snažili sme sa zistiť, do akej miery sa integrujú. Sú tam  ľudia,  ktorí  už  žili vo  viacerých  krajinách,  mäsiari,  ktorí  pracovali  vo  Francúzsku, v Nemecku, a dokážu oceniť veľkorysosť nórskeho prostredia, čo sa týka ľudského faktoru i zárobkov. Oni už vedia, že ak tam chcú žiť, musia sa naučiť jazyk a musia sa integrovať. To sú ľudia, ktorí okamžite hľadajú cesty, ako sa začleniť. Či už cez spevácky zbor, alebo cez iné aktivity sa snažia prepojiť s nórskou komunitou. A podľa nich to Nóri vítajú a chceli by, aby sa  to  premiešavalo,  aby  sa  naši  ľudia  s nimi  viac kontaktovali, pretože žijú spoločne na jednom území a pre Nórov je to prirodzené. Ale tí ľudia, ktorí to pochopili sú vo veľkej menšine oproti tým, ktorí to neriešia a sú tam viac-menej za zárobkom. Nórsko je veľmi veľkorysá krajina s úžasným sociálnym programom. Naozaj sa tam dá so sebou veľa urobiť. Mnoho z tých, ktorí v Nórsku sú, sú tam však z nutnosti, aby zachránili svoje rodiny, aby im umožnili  prežiť  a nemajú  dôvod  integrovať  sa.  Žiaľ,  je  smutné,  že  našim  ľuďom  u nás nedokážeme  vytvoriť  dôstojné  podmienky,  ktoré  by  ich  k takýmto  odchodom  nenútili. Smutné  sú  rozdiely v životnej úrovni. Pár ľudí u nás žije na úrovni Nemcov, väčšina ale akoby žila v dobe pred pätnástimi rokmi. V tom sú Nóri celkom iní a zrejme by sme sa mali od nich čo učiť. Páčilo sa mi, že tam každý žije dôstojne a nemajú obrovské nároky. Žijú skromne, ekologicky, veľmi rozumne hospodária, sú naozaj skromní. Kedysi to bolo aj u nás a základné veci, ako slušná práca a strecha nad hlavou boli samozrejmosťou. Tam to stále platí.  Aj  preto  sa  tam ľudia cítia bezpečne a dôverujú si a to je pre kvalitu života veľmi dôležité. Slováci sa podľa štúdií boja o budúcnosť a to je hrozné.

Je  v Nórsku  viac  tých,  ktorí  tam  prišli  iba  za prácou, zarobiť peniaze a vracajú sa domov, alebo sú aj takí, ktorí tam od začiatku plánujú ostať?
Sú tam ľudia, ktorí sa aklimatizovali, sú spokojní a plánujú tam ostať. Ľudia, ktorí sú tam z vedomého  rozhodnutia,  sú  tam  šťastní  a pracujú  na  sebe.  V prvom  rade  študujú  jazyk, pretože vedia, že to je najdôležitejšie. Pre mnoho osamelých mužov, ktorí sa napríklad počas pobytu v Nórsku rozviedli, je práve jazyk veľká bariéra. Zaujímalo ma, či by nechceli nadviazať kontakt s miestnymi ženami. A možno by aj chceli, pretože samota je pre nich veľká frustrácia, ale jazyk je pre nich veľkou prekážkou.

Máte predstavu, koľko Slovákov pracuje v Nórsku, mapovali ste to aj všeobecne, alebo iba v konkrétnej oblasti, kde Slováci pracujú v mäsokombináte?
Od veľvyslanca viem, že ešte v Oslo je jedna veľká komunita Slovákov zamestnaných v hromadnej  doprave,  teda  vodiči  autobusov  a električiek.  To  znamená  odliv  vodičov  zo Slovenska. Robia to isté, čo na Slovensku a majú za to troj-štvornásobok.

Na prvý pohľad to môže pôsobiť ideálne, človek príde do Nórska, nájde si prácu, zarobí troj až štvornásobok toho, čo na Slovensku, dokáže prežiť, dokáže ušetriť, ale ono to nie je také jednoduché. Ak tam chce človek pracovať oficiálne, zrejme sa musí na začiatku popasovať s mnohými nórskymi podmienkami. Spomínali Slováci aj toto?
Áno, pre tých, ktorí tam chcú ostať je dôležité prejsť z brigádnickej na trvalú zmluvu, čo je určitý proces. A keď ju už majú, tak nechcú o ňu prísť, pretože si vážia, že ju majú a necítia istotu, že keby sa museli vrátiť na Slovensko, že by si tu našli rovnako dobre ohodnotenú prácu. Tam som si vlastne uvedomila, ako sa my tu na Slovensku staviame k migrácii a migrantom  a v podstate  k nej  sami  prispievame,  pretože  máme  po  svete  tisíce  Slovákov. Vyrábame  množstvo  ekonomických  migrantov.  Ale  keď  k nám  prichádzajú  ekonomickí migranti, tak sa im bránime. Minule mi jedna mladá žena, pracujúca v médiách povedala, že je dnes predsa úplne normálne, že ľudia odchádzajú za prácou. Mne to normálne nepríde, je to skôr alarmujúce, že ľudia opúšťajú nedobrovoľne svoju krajinu nie preto, že by chceli, ale preto, že sú na ekonomickom úteku.

Ako Nórsko zapôsobilo na Vás?
Pre mňa to bolo v mnohom inšpiratívne. Disciplína ľudí, pokoj, v ktorom žijú, dôstojnosť, ústretovosť. Je to evanjelická krajina, teda protestantská a je tam iný základ ako v slovenskej spoločnosti, ktorá je prevažne katolícka. Protestantský základ tvorí iné pravidlá. Ľudia sú tam pravdovravní a sú dôslední v dodržiavaní zákonov. Zaujímalo ma napríklad, či im nevadí, že majú  kvalitné diaľnice a znížili na nich povolenú rýchlosť. Bola 130, ale kvôli množstvu smrteľných nehôd ju znížili na 110. Pozerali na mňa veľmi nechápavo, pretože to ušetrilo ľudské  životy, takže to podľa nich bolo dobré rozhodnutie. Jednoducho, všetko robia pre človeka, pre komunitu, aby bol ľudský život ochránený. Určite sa je v Nórsku čím inšpirovať, pretože  tam  sú  ľudia  v kľude  a je  to  všade  cítiť. My  máme  tendenciu  stále sa na niečo sťažovať  a pritom  sa  vôbec nemáme zle. Sme malá, bezpečná krajina, máme veľmi veľa benefitov, ktoré nie sú samozrejmé. Ale máme zároveň taký zvláštny hlad po luxuse, po moci. Nóri  toto  nemajú,  sú  spokojní  a nie  sú  v strese.  A sú  absolútne  vlasteneckí,  majú  svoje šampóny,  svoje  jogurty,  do  ktorých  pridávajú  svoje  ovocie,  nič  nedovážajú.  To  je ďalší fenomén.

Viete si predstaviť žiť tam?
Keby sa človek dokázal integrovať, zvládol by jazyk a dokázal by robiť, čo ho baví a čo vie, dokázal by žiť kdekoľvek. Momentálne žijem v Bratislave a v Prahe a netúžim po emigrácii. Baví ma cestovať, aj na dlhšie, ale odísť a nechať všetko za sebou, tak to necítim. Možno keby som tam išla pracovne, kvôli filmu, tak by som bola ochotná odísť na pol roka.

Odchod  Slovákov  z rodnej  krajiny  je  momentálne  na  šokujúco  vysokom  stupni. Odchádzajú jednak ľudia, ktorí idú za zárobkom do akejkoľvek pracovnej oblasti, ako napríklad Slováci pracujúci s mäsom v Nórsku, ale i vysokoškoláci, výskumníci, proste kapacity, čím samozrejme nechcem mäsiarov nijako dehonestovať… Pre mňa je to skôr šokujúce. Dokedy to ešte potrvá a zmení sa to vôbec niekedy?
Kladiem  si  rovnakú  otázku,  ale  neviem  si  na  ňu  odpovedať.  Myslím,  že  by bolo dobre preladiť kurz tejto krajiny, aby bol viac komunitný. Zrejme by sme vedeli žiť skromnejšie, dôležité je však žiť dôstojne.

Dokument  Nový  život  odvysielala  RTVS.  Nemali  s tým  problém,  nezasahovali  do konečnej podoby? Slováci v Nórsku o Slovensku síce hovorili ako o krásnej krajine, no zhodli sa na tom, že slušne (myslené po mnohých stránkach) sa v nej žiť nedá…
Nie, RTVS nijako neovplyvňoval obsah dokumentu okrem bežných dramaturgických pripomienok, ale to bolo v rámci diskusie a normálneho pracovného dialógu.

Podľa čoho si vyberáte témy svojich dokumentov, čo je vám najbližšie? Váš záber je veľmi široký, od spolupráce na projekte Československo po 20 rokoch až po dokument o básnikovi Jožovi Urbanovi…
Dlhodobo   ma   zaujíma  sociológia  spoločnosti,  ale  vždy  som  inklinovala  i k literatúre a portrétovaniu osobností. Projekt ma musí chytiť, musí to byť pre mňa zmysluplné. A musí v tom byť nejaká hodnota, čo mi napokon dáva aj silu vytrvať v tom až do konca. Mám za sebou nejakú stovku dokumentov a najdôležitejšie je ten projekt dotiahnuť vždy do konca, čo stojí dosť síl. A tak si veľmi precízne vyberám, do čoho pôjdem. Vyberám si témy, ktoré z môjho pohľadu nejako rozvíjajú spoločnosť. A do toho sa zmestí veľmi veľa ☺ .

Kam sa teda za okom kamery vyberiete najbližšie, na čo sa môžeme tešiť?
Produkujem projekt, ktorý sa odohráva na Papue-Novej Guinei, šesťdielny seriál, ktorý sa dotýka  ekológie  pralesa  a života  domorodcov,  ktorí  sa  už  tak  isto  posúvajú  „z  doby kamennej“  do  doby  počítačov  a smartfónov.  Z nášho  pohľadu  sa  môže  zdať,  že  žijú  na rozhraní primitívneho života so životom hi-tech technológií, ktoré dostali priamo k životu. Žijú  v kmeňoch,  ale  zároveň  už  majú  telefóny  a sú  na  facebooku. To je téma, ktorá ma zaujíma  z globálneho  pohľadu.  Zaoberáme  sa  v nej  miestnymi  osobnosťami  vedeckého života, ktoré vyštudovali vysokú školu, prvou generáciou vysokoškolákov v Papue.

Ovládate Papuančinu?
Nie  (smiech).  Budeme  mať  tlmočníka,  ktorý  bude  prekladať  z papuánčiny  do  angličtiny a následne tomu urobíme  jazykovú verziu pre krajinu, kde sa to bude vysielať.

Pavol Božík
Foto v rozhovore: archív Tina Diosi