
Mladá, sympatická režisérka a producentka Tina Diosi má na svojom konte takmer neuveriteľnú stovku dokumentov. Niektoré ako režisérka, a desiatky ďalších ako producentka. Ten najnovší mal premiéru koncom minulého roka a zmapovala v ňom 400-člennú komunitu Slovákov žijúcich a pracujúcich na severe Nórska. Do vynikajúceho hodinového dokumentu sa však ani zďaleka nevošlo všetko, čo počas troch rokov intenzívnych príprav nakrútila. To, ale i celková výnimočnosť dokumentu a jeho skvelé spracovanie boli dôvodom, aby sme sa stretli a porozprávali sa viac o Slovákoch v Nórsku, o tom, čo všetko tam prežívajú, ako sa integrujú, ale i o krajine samotnej. A počas veľmi intenzívnej debaty o mieste, ktoré ako som zistil, nás oboch zaujíma a istým spôsobom fascinuje, sme nazreli i do ďalších plánov režisérky a poodhalili jej ďalšie aktivity, ktorých kroky ju zavedú do ďalekej Papue-Novej Guinei…
Vo svojom najnovšom dokumente Nový život ste spracovali tému Slovákov pracujúcich a žijúcich v Nórsku. Prečo ste sa vybrali za Slovákmi práve tam? Mnoho ich pracuje aj v iných, menej vzdialených krajinách…
Určite by sa podobných tém našlo veľa, keďže je smutnou realitou, že Slováci v húfoch opúšťajú Slovensko a zvyšky nášho vlastenectva ustupujú v prospech existenčných záležitostí. Z tém, ktoré sa ku mne dostávali, nás tento príbeh oslovil jednak exotikou severného Nórska a jednak drsným životom, kedy okrem exilu a všetkého s tým spojeného je tam aj nutnosť vyrovnať sa s ťažkými prírodnými podmienkami. Tému priniesol jeden náš známy, ktorý v Nórsku pracoval. Mal nejaké problémy, odišiel tam a sám na sebe prekonával všetky depky, takže sme to mali z prvej ruky.
Ako dlho ste mapovali ich životy, ako dlho dokument vznikal?
Dokument sme dávali dohromady časozberne zhruba tri roky. Viem si však predstaviť stráviť v Nórsku ešte viac času a keby to bolo možné, ideálne by bolo stráviť tam aspoň dva mesiace v kuse. Mohli sme si však dovoliť také dvoj – trojtýždňové výjazdy. Snažili sme sa byť tam v čase sviatkov, keď mali čas a zároveň to pre nich bolo také najintenzívnejšie obdobie, kedy potrebovali i podporu, pretože odlúčenie vnímali najintenzívnejšie.
Ako reagovali našinci, keď ste ich oslovili, aby účinkovali v dokumente?
Pre mňa, ktorá žijem v Bratislave, alebo v Prahe, teda v mestskom prostredí, bolo neuveriteľným zážitkom ľudského tepla sledovať, ako Slováci medzi sebou držia spolu, aké majú pekné vzťahy, navzájom sa podporujú, organizujú si narodeniny, kapustnice, grilovačky. Určite sú ovplyvnení životným štýlom, ktorý je v Nórsku bežný, kedy ľudia nie sú absolútni workoholici, ale viac žijú, viac sa stretávajú, žijú viac rodinným a priateľským životom. Aj nás tam Slováci prijali veľmi pekne, naozaj som mala iba samé pekné zážitky. Vlastne mi bolo až smutno, že mnohí z nich tam vlastne nechceli byť, neplánovali to, ani to neurobili s tým, že idem si to vyskúšať, ale bola to nutnosť, pretože prišli na Slovensku o robotu a zo dňa na deň boli postavení do situácie, že majú rodinu a nemajú ju z čoho uživiť a museli zo dňa na deň odísť.
Zaznamenali ste aj odmietavý postoj, nechcel niekto účinkovať?
Sme rôzni, máme rôzne charaktery, niekto je viac introvert, niekto extrovert. Nie každý je celkom zdieľny. Ale to sú bežné veci pri príprave dokumentu. Takže samozrejme, boli aj rozpaky, niektorí sa bránili, iní to však vítali a chceli dať na Slovensko správu o tom, čo sa tam deje a podporovali nás v tom, že je potrebné o tom hovoriť.
Takže Slováci v Nórsku tvoria združenú komunitu? Nekope každý sám za seba?
Bolo až neuveriteľné, ako sa podporujú. Príde nový človek a všemožne mu pomáhajú, vysvetlia mu, ako to tam chodí, pomôžu mu s ubytovaním, nejakým spôsobom ho pripravia na to, na čo si má dávať pozor. Tým, že tam na vidieku je pôvodných Nórov veľmi málo, tak 400 členná komunita Slovákov tam drží veľmi spolu. Ale samozrejme, dochádza tam aj k nejakému napätiu, keďže komunita je taká veľká. Boli i nejaké problémy, ktoré zatriasli pokojným nórskym životom. Občas, keď prišli mladí ľudia. A povesť Slovákov sa odvíja od toho, že ich vnímajú ako celok. Samozrejme väčšinou sú to veľmi slušní ľudia, ktorí sú tam viac ako desať rokov a nemali žiaden problém. A potom prišli ľudia, ktorí mali nejaké problémy už aj na Slovensku, objavili sa krádeže a ono to potom celkovo ovplyvňuje to, ako sú tam Slováci ako celok vnímaní. A nórske vnímanie je úplne iné, ako to naše. Nóri sú veľmi prísni, majú svoje pravidlá a sú veľmi zodpovední. Je pre nich nepredstaviteľné pravidlá porušovať. Je tam nulová kriminalita, dodržiavajú slovo, majú tvrdé zákony, ktorým sa dobrovoľne podriaďujú. To, čo je tam verejne proklamované, to sa aj naozaj dodržuje. Podľa Štúdie národných hodnôt je na Slovensku 90 percentná nedôvera človeka voči človeka, v Nórsku je to presne naopak, je tam 90 percentná dôvera človeka voči človeku. Veľký rešpekt spoločnosti, veľká tolerancia jedného voči druhému, úplne iné spoločenské štandardy, ako u nás.
A dokáže tam takýto neprispôsobiví človek prežiť, alebo sa ho komunita snaží zbaviť? Krajania sa samozrejme snažia dištancovať od vecí, s ktorými nesúhlasia. Ale tým, že väčšina z nich veľmi málo hovorí po nórsky, tak tá komunikácia medzi Slovákmi a Nórmi nie je dostatočná na to, aby to pochopenie nastalo. Jazyková bariéra jednoznačne sťažuje integráciu Slovákov do ich spoločnosti. Ale tým, že ich je tam tak veľa, tak ich to nenúti sa učiť jazyk, pretože si vystačia. Ani to dištancovanie sa už nepomáha, pretože stále sú hodnotení ako celok, ako ľudia z inej krajiny. A aj keď je medzi nimi 90 percent slušných ľudí, tak tých 10 percent sa jednoznačne odrazí na celkovom vnímaní.
Mohlo by to časom zájsť až tak ďaleko, že si Nóri na základe týchto skúsenosti povedia, že Slovákov stačilo?
Zrejme nie. Oni si uvedomujú, že majú nedostatok kvalifikovaných ľudí. Slováci, ktorí pracujú v druhom najväčšom nórskom mäsozávode sú tam už viac ako desať rokov a urobili si veľmi dobré meno. Počula som, že majiteľ tam pôvodne zamestnával Kurdov, s ktorými nebol spokojný a tak hneď po revolúcii prišiel robiť nábor na Slovensko a odišli tam naozaj profesionálni mäsiari. Samozrejme, hneď na začiatku to bolo ešte lepšie, rástli zisky, vládla spokojnosť. Dnes, aj keď sa udeje nejaký konflikt, tak si majiteľ uvedomuje, že jeden odíde, druhý príde, vždy sa nájde kamarát, bratanec, ktokoľvek, koho zavolajú.
A ako sa začleňujú do Nórskej komunity? Stoja o to, majú medzi Nórmi priateľov, alebo sú tam iba kvôli práci a po zarobení potrebných peňazí odchádzajú?
To je faktor, ktorý sme vo filme sledovali. Snažili sme sa zistiť, do akej miery sa integrujú. Sú tam ľudia, ktorí už žili vo viacerých krajinách, mäsiari, ktorí pracovali vo Francúzsku, v Nemecku, a dokážu oceniť veľkorysosť nórskeho prostredia, čo sa týka ľudského faktoru i zárobkov. Oni už vedia, že ak tam chcú žiť, musia sa naučiť jazyk a musia sa integrovať. To sú ľudia, ktorí okamžite hľadajú cesty, ako sa začleniť. Či už cez spevácky zbor, alebo cez iné aktivity sa snažia prepojiť s nórskou komunitou. A podľa nich to Nóri vítajú a chceli by, aby sa to premiešavalo, aby sa naši ľudia s nimi viac kontaktovali, pretože žijú spoločne na jednom území a pre Nórov je to prirodzené. Ale tí ľudia, ktorí to pochopili sú vo veľkej menšine oproti tým, ktorí to neriešia a sú tam viac-menej za zárobkom. Nórsko je veľmi veľkorysá krajina s úžasným sociálnym programom. Naozaj sa tam dá so sebou veľa urobiť. Mnoho z tých, ktorí v Nórsku sú, sú tam však z nutnosti, aby zachránili svoje rodiny, aby im umožnili prežiť a nemajú dôvod integrovať sa. Žiaľ, je smutné, že našim ľuďom u nás nedokážeme vytvoriť dôstojné podmienky, ktoré by ich k takýmto odchodom nenútili. Smutné sú rozdiely v životnej úrovni. Pár ľudí u nás žije na úrovni Nemcov, väčšina ale akoby žila v dobe pred pätnástimi rokmi. V tom sú Nóri celkom iní a zrejme by sme sa mali od nich čo učiť. Páčilo sa mi, že tam každý žije dôstojne a nemajú obrovské nároky. Žijú skromne, ekologicky, veľmi rozumne hospodária, sú naozaj skromní. Kedysi to bolo aj u nás a základné veci, ako slušná práca a strecha nad hlavou boli samozrejmosťou. Tam to stále platí. Aj preto sa tam ľudia cítia bezpečne a dôverujú si a to je pre kvalitu života veľmi dôležité. Slováci sa podľa štúdií boja o budúcnosť a to je hrozné.
Je v Nórsku viac tých, ktorí tam prišli iba za prácou, zarobiť peniaze a vracajú sa domov, alebo sú aj takí, ktorí tam od začiatku plánujú ostať?
Sú tam ľudia, ktorí sa aklimatizovali, sú spokojní a plánujú tam ostať. Ľudia, ktorí sú tam z vedomého rozhodnutia, sú tam šťastní a pracujú na sebe. V prvom rade študujú jazyk, pretože vedia, že to je najdôležitejšie. Pre mnoho osamelých mužov, ktorí sa napríklad počas pobytu v Nórsku rozviedli, je práve jazyk veľká bariéra. Zaujímalo ma, či by nechceli nadviazať kontakt s miestnymi ženami. A možno by aj chceli, pretože samota je pre nich veľká frustrácia, ale jazyk je pre nich veľkou prekážkou.
Máte predstavu, koľko Slovákov pracuje v Nórsku, mapovali ste to aj všeobecne, alebo iba v konkrétnej oblasti, kde Slováci pracujú v mäsokombináte?
Od veľvyslanca viem, že ešte v Oslo je jedna veľká komunita Slovákov zamestnaných v hromadnej doprave, teda vodiči autobusov a električiek. To znamená odliv vodičov zo Slovenska. Robia to isté, čo na Slovensku a majú za to troj-štvornásobok.
Na prvý pohľad to môže pôsobiť ideálne, človek príde do Nórska, nájde si prácu, zarobí troj až štvornásobok toho, čo na Slovensku, dokáže prežiť, dokáže ušetriť, ale ono to nie je také jednoduché. Ak tam chce človek pracovať oficiálne, zrejme sa musí na začiatku popasovať s mnohými nórskymi podmienkami. Spomínali Slováci aj toto?
Áno, pre tých, ktorí tam chcú ostať je dôležité prejsť z brigádnickej na trvalú zmluvu, čo je určitý proces. A keď ju už majú, tak nechcú o ňu prísť, pretože si vážia, že ju majú a necítia istotu, že keby sa museli vrátiť na Slovensko, že by si tu našli rovnako dobre ohodnotenú prácu. Tam som si vlastne uvedomila, ako sa my tu na Slovensku staviame k migrácii a migrantom a v podstate k nej sami prispievame, pretože máme po svete tisíce Slovákov. Vyrábame množstvo ekonomických migrantov. Ale keď k nám prichádzajú ekonomickí migranti, tak sa im bránime. Minule mi jedna mladá žena, pracujúca v médiách povedala, že je dnes predsa úplne normálne, že ľudia odchádzajú za prácou. Mne to normálne nepríde, je to skôr alarmujúce, že ľudia opúšťajú nedobrovoľne svoju krajinu nie preto, že by chceli, ale preto, že sú na ekonomickom úteku.
Ako Nórsko zapôsobilo na Vás?
Pre mňa to bolo v mnohom inšpiratívne. Disciplína ľudí, pokoj, v ktorom žijú, dôstojnosť, ústretovosť. Je to evanjelická krajina, teda protestantská a je tam iný základ ako v slovenskej spoločnosti, ktorá je prevažne katolícka. Protestantský základ tvorí iné pravidlá. Ľudia sú tam pravdovravní a sú dôslední v dodržiavaní zákonov. Zaujímalo ma napríklad, či im nevadí, že majú kvalitné diaľnice a znížili na nich povolenú rýchlosť. Bola 130, ale kvôli množstvu smrteľných nehôd ju znížili na 110. Pozerali na mňa veľmi nechápavo, pretože to ušetrilo ľudské životy, takže to podľa nich bolo dobré rozhodnutie. Jednoducho, všetko robia pre človeka, pre komunitu, aby bol ľudský život ochránený. Určite sa je v Nórsku čím inšpirovať, pretože tam sú ľudia v kľude a je to všade cítiť. My máme tendenciu stále sa na niečo sťažovať a pritom sa vôbec nemáme zle. Sme malá, bezpečná krajina, máme veľmi veľa benefitov, ktoré nie sú samozrejmé. Ale máme zároveň taký zvláštny hlad po luxuse, po moci. Nóri toto nemajú, sú spokojní a nie sú v strese. A sú absolútne vlasteneckí, majú svoje šampóny, svoje jogurty, do ktorých pridávajú svoje ovocie, nič nedovážajú. To je ďalší fenomén.
Viete si predstaviť žiť tam?
Keby sa človek dokázal integrovať, zvládol by jazyk a dokázal by robiť, čo ho baví a čo vie, dokázal by žiť kdekoľvek. Momentálne žijem v Bratislave a v Prahe a netúžim po emigrácii. Baví ma cestovať, aj na dlhšie, ale odísť a nechať všetko za sebou, tak to necítim. Možno keby som tam išla pracovne, kvôli filmu, tak by som bola ochotná odísť na pol roka.
Odchod Slovákov z rodnej krajiny je momentálne na šokujúco vysokom stupni. Odchádzajú jednak ľudia, ktorí idú za zárobkom do akejkoľvek pracovnej oblasti, ako napríklad Slováci pracujúci s mäsom v Nórsku, ale i vysokoškoláci, výskumníci, proste kapacity, čím samozrejme nechcem mäsiarov nijako dehonestovať… Pre mňa je to skôr šokujúce. Dokedy to ešte potrvá a zmení sa to vôbec niekedy?
Kladiem si rovnakú otázku, ale neviem si na ňu odpovedať. Myslím, že by bolo dobre preladiť kurz tejto krajiny, aby bol viac komunitný. Zrejme by sme vedeli žiť skromnejšie, dôležité je však žiť dôstojne.
Dokument Nový život odvysielala RTVS. Nemali s tým problém, nezasahovali do konečnej podoby? Slováci v Nórsku o Slovensku síce hovorili ako o krásnej krajine, no zhodli sa na tom, že slušne (myslené po mnohých stránkach) sa v nej žiť nedá…
Nie, RTVS nijako neovplyvňoval obsah dokumentu okrem bežných dramaturgických pripomienok, ale to bolo v rámci diskusie a normálneho pracovného dialógu.
Podľa čoho si vyberáte témy svojich dokumentov, čo je vám najbližšie? Váš záber je veľmi široký, od spolupráce na projekte Československo po 20 rokoch až po dokument o básnikovi Jožovi Urbanovi…
Dlhodobo ma zaujíma sociológia spoločnosti, ale vždy som inklinovala i k literatúre a portrétovaniu osobností. Projekt ma musí chytiť, musí to byť pre mňa zmysluplné. A musí v tom byť nejaká hodnota, čo mi napokon dáva aj silu vytrvať v tom až do konca. Mám za sebou nejakú stovku dokumentov a najdôležitejšie je ten projekt dotiahnuť vždy do konca, čo stojí dosť síl. A tak si veľmi precízne vyberám, do čoho pôjdem. Vyberám si témy, ktoré z môjho pohľadu nejako rozvíjajú spoločnosť. A do toho sa zmestí veľmi veľa ☺ .
Kam sa teda za okom kamery vyberiete najbližšie, na čo sa môžeme tešiť?
Produkujem projekt, ktorý sa odohráva na Papue-Novej Guinei, šesťdielny seriál, ktorý sa dotýka ekológie pralesa a života domorodcov, ktorí sa už tak isto posúvajú „z doby kamennej“ do doby počítačov a smartfónov. Z nášho pohľadu sa môže zdať, že žijú na rozhraní primitívneho života so životom hi-tech technológií, ktoré dostali priamo k životu. Žijú v kmeňoch, ale zároveň už majú telefóny a sú na facebooku. To je téma, ktorá ma zaujíma z globálneho pohľadu. Zaoberáme sa v nej miestnymi osobnosťami vedeckého života, ktoré vyštudovali vysokú školu, prvou generáciou vysokoškolákov v Papue.
Ovládate Papuančinu?
Nie (smiech). Budeme mať tlmočníka, ktorý bude prekladať z papuánčiny do angličtiny a následne tomu urobíme jazykovú verziu pre krajinu, kde sa to bude vysielať.
Pavol Božík
Foto v rozhovore: archív Tina Diosi