Hneď na úvod tejto recenzie priznávam, že nie som žiadny filmový kritik ani odborník, ale praobyčajný divák, ktorý chodí do kina menej často ako do divadla. Povolaním som spisovateľka a blogerka a okrem toho ešte aj učiteľka angličtiny, čo ma pri výbere filmov dosť limituje. Nedávam totiž slovenský dabing a zahraničných filmov v origináli veľa nie je. A tak, keď sa dá, vyberám si slovenské alebo české filmy.
Minulý týždeň som mala na pár dní na návšteve českú priateľku, s ktorou som sa zoznámila ešte pred desiatimi rokmi v Saudskej Arábii. Okrem iných aktivít sme sa rozhodli aj ísť do kina a vybrali sme sa na film A máme, čo sme chceli. Prišlo nám to také akési symbolické ísť sa pozrieť na film, ktorý hovorí o rozdelení Československa v roku 1992. Ona je Češka, ja Slovenka a obidve si ten moment pamätáme, boli sme vtedy tridsiatničky.
Film sme si vybrali aj preto, že sme nejako podvedome dúfali, že bude podobný filmu Pelíšky. Tam, podobne ako tu, tiež hrali Bolek Polívka a Eva Holubová, kým zo slovenských hercov som sa ja tešila aj na Danka Fischera, ktorého som videla v skvelých komických úlohách v SND, v predstaveniach Kým prídu Stouni a Apartmán v hoteli Bristol. Pri filme bolo totiž ako popis uvedené komédia, dráma. Priznám sa, že nám to obom prišlo trochu divné. Buď je niečo komédia alebo dráma, maximálne sa ešte používa niekedy výraz čierna komédia alebo romantická dráma, ale toto malo jednoducho podtitul komédia, dráma.
V konečnom dôsledku musím skonštatovať, že komédia to rozhodne nebola, za celú dobu sme sa naozaj ani raz nezasmiali. Takisto neviem, či to nazvať drámou. V dráme sa totižto buduje napätie, sú tam nečakané zvraty, hlavným hrdinom hrozí nebezpečenstvo a podobne. V tomto prípade bol scenár priehľadný, priam predvídateľný, človek nemusí byť ani spisovateľom, aby vedel, ako sa to celé skončí.
Na divadelných prehliadkach, ktoré som kedysi zažila ako vedúca detského divadelného súboru, zvykla odborná porota používať výraz, že predstavenie bolo prvoplánové. Myslela tým, že súbor nevytvoril inscenáciou žiadnu umeleckú hodnotu, nič nepridal k napísanému scenáru, neponúkol divákovi žiadnu symboliku či možnosť rozvinúť jeho fantáziu. A v tomto prípade to bolo veľmi podobné. Mala som pocit, že som sa nič nové nedozvedela, nikam ma to neposunulo, že jednoducho, keby som ten film nevidela, tak o nič neprídem. Priateľka bola na tom podobne a zhodli sme sa, že je to škoda, ale ten film je vlastne zbytočný.
V kine bolo okrem nás ešte pár dôchodkýň, aj keď je pravda, že boli sme na predstavení popoludní o 16. hodine, teda nie v prime time, ale aj tak som si v duchu zaspievala dnes už klasiku Že mi je ľúto… A ľúto mi naozaj bolo, predovšetkým tej nevyužitej šance osloviť mladých ľudí, ktorým prioritne by mali byť takéto filmy určené, aby lepšie pochopili naše dejiny i celkovú situáciu, v akej sa vtedy ľudia v Československu nachádzali, že nie všetko bolo čierno-biele a že nie každý, kto podpísal spoluprácu s ŠTB, bol zákonite sviňa.
Znovu som si uvedomila rozdiel so spomenutým filmom Pelíšky, ktorý tvorcovia priam brilantným spôsobom ukázali rôznorodosť prežívania situácie v Československu v šesťdesiatych rokoch i samotný rok 1968. Tu tvorcovia, priznám sa, že meno režiséra Michal Kunes Kováč mi nič nehovorí (36-ročný Prešovčan je veľmi dobre známy a vyhľadávaný v hudobnom prostredí, kde sa podieľal na vizuálnej podobe tvorby najznámejších československých hiphoperov, na filmovom poli debutuje práve s novinkou A máme, čo sme chceli, pozn. red.), ale ja naozaj nie som filmový znalec, mali jedinečnú možnosť podobným spôsobom priblížiť rozdelenie Československa. Bohužiaľ, túto možnosť nevyužili a jediné, čo sa im nedá uprieť, bola poctivá snaha o navodenie retro atmosféry použitím dobovej scénografie a kostýmov, takže my, čo sme to zažili, sme sa naozaj mohli cítiť ako kedysi doma v kuchyni.
Rozmýšľala som ešte aj nad tým, že či takéto hviezdne obsadenie filmu, okrem spomínaných hereckých hviezd vo filme excelovali aj Ady Hajdu či Anka Šišková, vedelo, aké pocity film v divákovi vyvolá alebo si mysleli, že to možno zapôsobí inak. Mne je naozaj ľúto, že naše obecenstvo tak prišlo o pekný rodinný film, poňatý aspoň trochu s humorom a nadhľadom. Nuž, čo už – máme, čo sme chceli…
Soňa Bulbeck
O filme: Rodinná tragikomédia inšpirovaná skutočným príbehom sa odohráva počas silvestrovského večera roku 1992. Domov do Banskej Bystrice prichádza Michal spolu so svojou kanadskou priateľkou Charlie, aby spoločne oslávili vznik samostatného Slovenska. Svoju rodinu však nachádza v totálnom zmätku. Otec Daniel utrpel infarkt po tom, ako ho syn Peter usvedčil zo spolupráce s ŠtB. Rodina listuje v spise a s každou ďalšou stránkou sa otriasa v základoch. Chaos naberá na obrátkach.
Réžia: Michal Kunes Kováč
Hrajú: Eva Holubová, Bolek Polívka, Anna Šišková, Ady Hajdu, Jan Budař, Daniel Fischer, Dávid Hartl
Distribuuje: Bontonfilm Slovakia
