S českou priateľkou Zuzanou sa poznáme už pätnásť rokov, odkedy sme sa prvýkrát stretli v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. Sme obidve šesťdesiatničky, matky, babičky, chodíme spolu pravidelne na dovolenky a niekoľkokrát do roka príde za mnou na pár dní do Bratislavy. Snažím sa vtedy počas jej pobytu zabezpečiť lístky na nejakú kultúru a obyčajne ideme do divadla, na koncert či do kina. Máme podobný vkus a priateľka sa vždy spoľahne na môj výber. Keď som jej ale teraz povedala, že ideme na českú komédiu Pět švestek, trochu zakrútila pusou a povedala, že sama by asi na to nešla. Nečudovala som sa jej, recenzie boli vskutku rozporuplné a možno práve preto som chcela vidieť film na vlastné oči a vytvoriť si tak svoj názor. O to viac ma potešilo, keď priateľka po skončení filmu povedala, že to bolo milé a že ďakuje, že som ju na ten film vzala.
Ono, čo si budeme hovoriť, s českými komédiami to naozaj nie je ľahké. Väčšina z nich má totiž v popise komédia, dráma a človek skutočne nevie, či má očakávať komédiu a či drámu. A vo väčšine prípadov je to tak, že film ako komédia začína a ako dráma končí. Mimovoľne som si spomenula na nedávno na Českej televízii premietaný film Lajf, ktorý bol avizovaný ako čierna komédia. Podľa scenára Marka Epsteina ho natočil renomovaný český režisér Jiří Strach a účinkovali tam aj slovenskí herci Božidara Turzonovová a Ivo Gogál. Film pojednával o pätici rôznych ľudí, ktorí chcú skoncovať so životom a rozhodnú sa spáchať spoločnú samovraždu. Bohužiaľ, úvahy o zmysle života či smrti v tomto prípade pôsobili akosi nepatrične a až na pár absurdných momentov celý film vyznieval tak, že sa naozaj nevie rozhodnúť, o čom vlastne je.
Naproti tomu, film Pět švestek, ktorý zdanlivo pojednáva o niečom podobnom a tiež má päticu hlavných hrdinov, prvotnú myšlienku o tom, že v starobe už človeka nič príjemné nečaká a je lepšie skoncovať to čím skôr, podáva úplne iným spôsobom a v podstate ju v priebehu filmu obráti úplne hore nohami. Nemenej renomovaný český režisér Jan Svěrák si síce pri tvorbe scenára nezobral na pomoc svojho otca Zdeňka Svěráka, ale láskavý cimrmanovský humor bol prítomný v celom filme. Samotný námet bol tiež tak trochu absurdný – päť dôchodcov, kedysi tvoriacich skvelú partiu (dvaja z nich dokonca bývalý manželský pár), sa rozhodne na sklonku života si ešte užiť to, čo mali za svojich mladých čias najradšej a síce plavbu po mori. Samozrejme, každý z nich má svoje zdravotné či iné problémy, ktoré ho obmedzujú, napriek tomu dokážu zmobilizovať sily a zrealizovať svoj sen. Hlavná iniciátorka celej tejto myšlienky má ale ešte aj ďalší plán a síce presvedčiť ostatných, aby sa už nevracali naspäť do reality tohto sveta, ale ukončili svoje životy v morských vlnách.
Realizácia obidvoch týchto plánov sa samozrejme, nezaobíde bez rôznych menších aj väčších zádrheľov, z ktorých najväčšími sa ukazujú byť ich dospelé deti, ktoré nemajú pochopenie pre takúto samostatnú aktivitu svojich rodičov. Aj keď inak žijú náročným životným štýlom a na rodičov nemajú čas, predstava, žeby sa títo rozhodli ísť sami na výlet, sa im vôbec nepáči a tak dôchodcovia musia klamať, že idú do kúpeľov. Samozrejme, tých klamstiev a podvodov vo filme je oveľa viac, ale väčšina pôsobí vtipne a predovšetkým uveriteľne, takže divák bez problémov prijme za svoju myšlienku, že sa také niečo môže naozaj stať. Niektoré momenty mi pripomenuli až absurditu filmov britskej skupiny Monty Python, napríklad scéna, keď geniálny Peter Kostka na vozíku počas bezpečnostnej kontroly na letisku nahodí taký ksicht, že ho pracovníčka nechá prejsť s puzdrom akože plným liekov, ktoré sú však v skutočnosti nelegálnymi drogami.
Charizmatický Oldřich Kaiser s dlhým šedivým copom na rozdiel od filmu Zahradníkov rok, za ktorého dostal Českého leva, aj keď v ňom neprehovoril ani slovo, teraz hovoril celkom dosť a aj múdro. V úlohe kapitána, ktorý bravúrne vyvedie loď z prístavu a plaví sa s ňou po šírošírom mori, pôsobil, ako by mu táto úloha bola písaná priamo na telo a ako režisér filmu v nejakom rozhovore priznal, aj bola. A vôbec, celé posolstvo filmu o tom, že sa netreba poddať a že v každom veku a zdravotnom stave sa dá nájsť niečo, z čoho má človek radosť, mi bola veľmi blízka. Keď som v minulom roku písala svoju autobiografiu Dievča (nielen) z fary, jednu kapitolu som nazvala Nové výzvy. Hovorím v nej o tom, ako som hľadala nový zmysel života v období po manželovej smrti a po rapídnom zhoršení môjho vlastného zdravotného stavu, kedy vôbec samotná existencia bola pre mňa výzvou. Aj o tom, ako som sa nakoniec spamätala a tiež sa rozhodla cestovať a navštívila opäť Saudskú Arábiu i Kuvajt, ale aj Argentínu, Kanadu a niekoľkokrát Anglicko a Španielsko. Letiskovú bezpečnostnú kontrolu som absolvovala zakaždým na invalidnom vozíku a aj keď v mojej batožine žiadne drogy neboli, cítila som sa vtedy zjavne veľmi podobne ako naši hrdinovia.
Podľa môjho názoru tento film pobaví a snáď aj tak trochu inšpiruje dôchodcov, ale možno by nebolo zlé, keby ho videla aj generácia dnešných štyridsiatnikov, unavených zo svojej sendvičovej úlohy. Sú to totiž práve oni, ktorých na jednej strane oberajú o energiu deti v teenegerskom veku a na druhej strane sú pod tlakom ako zvládnuť starostlivosť o starnúcich rodičov. Mnohí z nich maskujú svoju neschopnosť vzdať sa vlastného životného komfortu prehnanou starostlivosťou či financovaním drahých domovov dôchodcov. Áno, aj takéto myšlienky môžu mať niektorí po skončení filmu, aj keď primárne sa budete asi láskavo usmievať a chápať.
Okrem skvelých hereckých výkonov všetkých protagonistov (nielen tých dvoch, ktorých som už spomenula), som si ja osobne užívala aj nádherné zábery mora vo všetkých jeho podobách. Film sa točil na jachte priamo v Grécku a veľmi som ocenila, že v titulkoch boli uvedení aj dabléri náročných vodných scén (aby zase diváci neuverili všetkému a neskúšali to, čo seniori na plátne predvádzali). Ďalším príjemným momentom bol citlivý výber sprievodnej hudby, ktorá bola síce mixom rôznych žánrov, ale pôsobila neobyčajne kompaktne. Vyslovene som si vychutnávala tóny môjho milovaného Peer Gynta od Edvarda Hagerupa Griega, ktorého som prvýkrát počula ešte ako dieťa a odvtedy vo mne vždy evokuje more a túžbu po slobode. A tak som vnímala aj celý film, ako túžbu vymaniť sa zo zaužívaných stereotypov a nepoddať sa osudu, aj keby to z počiatku vyzeralo všelijako. A keďže som akčná, už som sa inšpirovala a pred malou chvíľou kúpila pre seba a pre Zuzanu letenky do Anglicka a už teraz sa teším na plavbu po mori na ostrov Isle of Wight.
Soňa Bulbeck
