Možno ste mali dojem, že o ikone (česko)slovenskej populárnej hudby (alebo ak chcete, tak československého bigbítu) viete úplne všetko. Režisér Šimon Šafránek však diváka presvedčí, že to nemusí byť celkom tak, alebo dá aspoň (doteraz nedopovedané) odpovede na niektoré otázky.
Otázkou, na ktorú mi však sympatický režisér odpoveď nedá je tá, či by tento dokument vznikol, keby v roku 1982 práve Meky Žbirka nepretrhol 
sľubne sa vinúcu reťaz víťazstiev Karla Gotta v ankete Zlatý slávik? Kam by bola smerovala vtedy už sólová kariéra jedinečného slovenského speváka s britskými koreňmi? Bola by to cesta, ktorá by ho napokon tiež doviedla do slávnych londýnskych štúdií na londýnskej Abbey Road?
Tieto dva zásadné momenty v kariére populárneho speváka však delí hádam aj tridsať rokov, ktoré sa Šimon Šafránek snaží mapovať (a spolu s nimi samozrejme i to, čo bolo predtým i potom) vo svojom jedinečnom filmovom dokumente Meky. Možno by to celé bolo inak, ale je to tak, ako to je. Je to príbeh obyčajného chlapca, ktorý si neustále plní svoje sny. Vďaka za to, že Meky na to kladie dôraz hneď v úvode filmu. Pretože mne táto veta príde ako fráza, zakaždým, keď ju použijem a mám pocit, že som na ňu jednoducho starý. A práve Meky Žbirka ma presvedčil o tom, že plniť si sny treba až do konca života a nikdy to nebude iba fráza.
Filmový dokument Meky má jasnú kontúru. Spevák dosť často sedí na lavičke, pozerá do neznáma, tvári sa zamyslene a spomína na jednotlivé udalosti. Tých záberov na lavičku je z môjho pohľadu príliš. Majú svoj zmysel, rozumiem tomu. Navyše, väčšinou prichádzajú v momente, keď sa divák dozvedá niečo zásadné a ponúkajú tak priestor aspoň na krátke zamyslenie. Inak v globále celkom dynamický dokument trochu spomaľujú. Dobré je, že Šimon Šafránek presne vedel, kde ten záber najlepšie využiť, pre mňa ich však bolo mnoho. Je to však jediná vec, ktorá mi mierne kazila celkový dojem z dokumentu.
Netajím sa totiž tým, že na hudbe Mekyho Žbirku som vyrastal. Na piesňach, ktoré nahral s Modusom, na sólových skladbách, spomínam si na koncert na rodnej Orave, o ktorý bol taký záujem, že niekoľko návštevníkov preletelo cez sklenenú výplň vchodových dverí kultúrneho domu v tlačenici pred ním. Spomínam si na prvý rozhovor, ktorý som s Mekym robil na koncerte v Liptovskom Mikuláši, na to, aký som mal pred ním absolútny rešpekt a s akým nadhľadom sa k nemu staval on. Meky Žbirka má svojský špecifický humor, pre neho typický (asi možno povedať, že suchý, britský) a svojim spôsobom i svojský život, ktorého kormidelníkom v mnohom je jeho manželka Katka. Bez nej by si Žbirka nesplnil ani svoj sen nahrávať v Abbey Road. O tom, že Katka bola jeho životná láska hovorí spevák v dokumente niekoľkokrát a je vidieť, že to myslí úprimne. Sadli si spolu ako dva kúsky skladačky modrej oblohy puzzle, ktoré sa hľadajú ťažko, ale potom je to už navždy. Myslím si, že bez Katky by dokument možno ani nevznikol.
Čo je najsilnejšia stránka dokumentu? Množstvo dobového materiálu, ktorý Šimon Šafránek pre dokument získal. Myslím si, že sú to zábery mnohokrát vzácne i pre pamätníkov. Na ich základe sa divák postupne vezie hviezdnou kariérou dnes už kultovej legendy slovenskej hudby. Silnými momentami sú spomienky na brata Jasona, ktorý zomrel krátko predtým, než do Československa nasilu vrazili Rusi a Žbirka na to obdobie spomína ako na veľmi depresívnu časť svojho života. Silný je tiež moment, keď si spomína na nehodu Mariky Gombitovej a je vidieť, že je to téma, o ktorej sa mu hovorí ťažko i po toľkých desaťročiach.
A pre mňa osobne najsilnejším momentom je paradoxne spoveď Laca Lučeniča, ktorý bol Mekyho súputníkom od čias Modusu, i na sólovej dráhe, no na konci osemdesiatych rokov sa ich cesty rozišli, pretože… Pretože, práve vtedy som hltal každé jedno slovo, keďže Lučeničovo otvorené rozprávanie, ak sa nemýlim, dokonca podmazané jeho vlastnou sólovou hudbou, vyznieva skôr ako konečné vyrovnanie sa s celou tou situáciou, ktorá mala byť dočasná, ale ostala trvalá. Za túto sekvenciu patrí režisérovi projektu veľká vďaka.
A takých vďačných momentov by sa našlo v osemdesiatminútovom dokumente viac než dosť. Fantastické je, že sú to minúty, ktoré diváka bavia od začiatku až do konca. Dokument má skvelú dĺžku, dynamický strih, zaujímavú osobnosť v hlavnej úlohe a vlastne svetový nádych originality štýlom nakrúcania, ktorý na Slovensku nemá ešte veľkú tradíciu. To je však pochopiteľné, keďže dokument o slovenskom spevákovi v tak obsiahlej forme je hádam prvý a nie je tak moc s čím porovnávať. To však nemení nič na tom, že Šimon Šafránek do toho dal absolútne všetko a jedine fakt, že sa so spevákom dokázali vzájomne absolútne rešpektovať a brať sa navzájom ako súčasť vlastných životov, dodáva dokumentu uveriteľnú pravdivosť, za čo mu ako divák nesmierne ďakujem!
Myslím si, že naozajstným problémom tohto dokumentu je to, že za divákmi prišiel vo veľmi ťažkej dobe. Autori sa v nádeji, že sa veci dostávajú do normálu, snažili dokument priniesť divákom v čase, keď sa v Čechách i na Slovensku mierne uvoľnili pravidlá. U susedov spevák popri uvedení filmu v najväčších mestách stihol odohrať i niekoľko krátkych sprievodných koncertov, ale aj tak to bol veľmi krátky čas na to, aby si divák stihol vychutnať dokument v kine. Avšak dovolím si tvrdiť, že našinec je zvyknutý dokumenty sledovať skôr doma, než na ne chodiť do kina. Aj preto je veľmi dobré, že dokument Meky sa relatívne veľmi krátko po uvedení do kín objavil aj v ponuke služby Aerovod, kde je k dispozícii doslova za ľudové peniaze na vzhliadnutie, alebo na zakúpenie a stiahnutie oficiálnou cestou. Zároveň sa DVD s dokumentom tento týždeň objavilo i v distribúcii spoločnosti Magic Box Slovakia. Lepší darček pre fanúšika slovenskej hudby? Tento rok určite nie je!
Pavol Božík
90%
Réžia: Šimon Šafránek
Hrajú: Miroslav Žbirka, Kateřina Žbirková, Ján Lehotský, Kamil Peteraj, Laco Lučenič, Jaromír Tůma
