Český film Neporaziteľní je k videniu na platforme Netflix už pár týždňov a aj ja som sa na neho chystala skôr. Nakoniec som ho ale videla zjavne v ten pravý čas, v deň, kedy som mala v hlave tie najčernejšie myšlienky a pravú nohu po koleno v sadre.
Ale aspoň som ju mala… hrdinom spomínaného filmu vždy totiž aspoň jedna noha chýbala, niektorým dokonca aj obidve, napriek tomu fungovali a dokonca reprezentovali Česko na Majstrovstvách sveta v parahokeji v roku 2019. Nejdem prezrádzať, ako sa tam umiestnili, lebo je to jeden z najdramatickejších momentov celého filmu. Priznám sa, že som veľmi zvedavá na blížiacu sa zimnú paraolympiádu, ktorá je úplne nezaslúžene v tieni Zimných olympijských hier, keďže handicapovaní športovci si určite za svoju bojovnosť, vytrvalosť a športového ducha zaslúžia väčšiu pozornosť. Teším sa, že určite aj tento film k tomu prispel, aj keď mňa tá zlomená noha naozaj prinútila rozmýšľať o mnohých veciach úplne inak.
O filme som sa dozvedela náhodou, niekedy na jeseň minulého roku pri pozeraní televízneho programu Výborná show na ČT1. Bývala rozhlasová a teraz televízna moderátorka Lucie Výborná máva obyčajne vo svojej talkshow zaujímavých hostí a nebolo tomu inak ani v spomínanej časti, kde sa zišli predstaviteľ hlavného hrdinu, vynikajúci herec z Dejvického divadla, Hynek Čermák, ďalší skvelý herec Marek Holý a okrem nich ešte aj skutoční reprezentanti českého národného parahokejového tímu Michal Vápenka a Miroslav Novotný. Podotýkam, že vo filme mal druhú hlavnú úlohu držiteľ Českého leva Ivan Trojan, čo už samo o sebe bolo zárukou, že pôjde o nevšednú záležitosť. Napriek tomu som bola trochu skeptická. Stvárniť bez nejakého sentimentu či pátosu takú vážnu tému ako sú osudy ľudí, ktorým sa z rôznych dôvodov prakticky zo dňa na deň zrútil celý svet, sa mi zdalo takmer nemožné. Napriek tomu sa to režisérovi Danovi Pánkovi podarilo a vznikol tak svieži príbeh s patričnou dávkou nadhľadu, uveriteľný a ľudský, ktorý nemá problém zaujať divákov aj bez lacného dolovania ľútostivých emócií.
Spomenula som si, ako som bola pred tromi rokmi nadšená filmom Invalid, ktorý som vtedy označila za akýsi slovenský Pulp Fiction. Trochu podvedome som čakala niečo podobné a milo ma prekvapilo, že to bolo iné, aj keď opäť to bol film o ľuďoch, ktorý bojovali s nepriazňou osudu, nechceli sa vzdať, ale naplno sa snažili využiť naskytnutú druhú šancu. Takisto sa priznám, že na rozdiel od krasokorčuľovania, o parašportoch toho veľa neviem a o parahokeji som nevedela už vôbec nič. Až vo filme som pochopila aké je to neuveriteľne náročné udržať rovnováhu sediac na akejsi doštičke, prirobenej na jednej korčuli a odrážať sa hokejkami. K tomu ešte treba rýchlo kľučkovať za pukom a dávať góly, čo sa mi zdalo priam nemožné. Herec Marek Holý to v spomínanej show veľmi farbisto vykreslil a tiež aké bolo celé natáčanie náročné na fyzickú kondíciu a na koncentráciu. Z chémie, ktorá fungovala medzi hercami a parahokejistami mi však bolo úplne jasné, že vo filme prezentovaná skvelá tímová atmosféra bola aj v skutočnosti na pľaci pri natáčaní a že z hercov aj skutočných parahokejistov sa vďaka filmu stala jedna veľká rodina.
Ešte predtým ako som videla samotný film, ma zhodou okolností pred pár týždňami v inej epizóde tej istej talkshow zaujali dvojičky Janek a Jirka Dlouhý, synovia známeho, predčasne zosnulého herca Michala Dlouhého. Práve Janek hrá v tomto filme Patrika, ktorý prakticky zo dňa na deň ochrnie v dôsledku zápalu miechy. Okrem toho, že sa nevie s týmto faktom vyrovnať on sám, sú tu aj jeho rodičia, ktorí nevedia vzniknutú situáciu spracovať a hľadajú spôsob ako pomôcť jemu aj sebe a zachrániť tak svoje krachujúce manželstvo. Z ich rozprávania mi utkvel v hlave moment, keď Janek opisoval, ako ho Jirka pustil na invalidnom vozíku dolu kopcom, pod ktorým bol rybník, aby si uvedomil tú bezmocnosť, že nie je schopný nič urobiť. Nakoniec to dopadlo tak, že si Janek spálil dlane ako sa snažil ubrzdiť kolesá, ale priznal, že mu to skutočne pomohlo danú hereckú úlohu lepšie uchopiť.
Aby som nezabudla aj na herečky, vo filme sa predstavili Lenka Vlasáková, Natália Germani, Vanda Hybnerová a Veronika Macková a aj keď ich herecké výkony boli výborné, predsa len ostali tak trochu v tieni svojich mužských hereckých kolegov. Ja osobne som nedokázala spustiť oči z Ivana Trojana, ktorý presvedčivo stvárnil celú škálu charakterových zmien postavy od zúfalého alkoholika až po vyznávača taj-či a tvrdého, ale chápavého trénera. Jeho skvelé neverbálne vyjadrovacie schopnosti ma zaujali hlavne v rámci vzájomnej komunikácie s trénerom amerického parahokejového tímu. Inak, kontrast medzi týmito dvomi bol zároveň aj o rozdielnom prístupu k samotnému tréningu, kde to bolo o radosti z hry u českého tímu a o túžbe po víťazstve u Američanov.
Samozrejme, žiadny film nie je dokonalý a aj tento mal lepšie aj horšie momenty, ale mňa osobne nič nevyrušilo natoľko, že by som si povedala, že táto scéna je trápna alebo blbá. Dokonca som nezaregistrovala ani žiadne klišoidné momenty, aké by sa pri takejto téme dali očakávať, aj keď mi bolo jasné, že ako sa to celé skončí. Film bol však dynamický a viacvrstevný a ako divák som mala pocit, že sa vždy niečo deje.
Za mňa teda pre tento film rozhodne plus, keďže vysoko vyčnieva z množstva plytkých vzťahových pseudokomédií, s ktorými ako keby sa v poslednej dobe roztrhlo vrece. Jeho posolstvo môže byť rozhodne inšpiráciou pre každého z nás, aj pre tých, ktorí ho budú sledovať s oboma zdravými nohami.
Soňa Bulbeck
