Helena Vondráčková: V živote som nezaháľala

Autor foto: Jan Tůma / Zdroj foto - text - audio: Supraphon

Helena Vondráčková sa nerada obzerá späť, no teraz, ako hovorí, musela. K jej životnému jubileu sa rozbehol kolotoč akcií, koncertov, nahrávok a albumov. Nezaostáva ani hudobné vydavateľstvo Supraphon, ktoré vydáva nádherne spracovaný päťdiskový komplet nazvaný Diamantová kolekce. Práve nad ním sa s jubilantkou porozprávali a, ako inak, aj trochu pospomínali.

Začnime prelomovým rokom 1965, keď ste prišli do Prahy, do Divadla Rokoko. Čo to pre vás znamenalo?
Začiatok všetkého. O fungovaní divadla som do tej doby ako začínajúca speváčka nevedela takmer nič. Stala som sa zrazu súčasťou súboru a postupne prenikala do fungovania divadla. A nielen jeho prevádzky. Keď nevystupujete sólovo, musíte byť oveľa presnejšia, vnímať, čo sa okolo vás deje, načúvať. Navyše som bola spevácky samouk, takže som sa vlastne začala učiť aj spievať. Karel Gott mi dal tip na výborného učiteľa spevu, profesora Konstantina Karenina. Za ním som potom chodila niekoľko rokov na Námestie mieru. Neskôr som pokračovala ešte s ďalšími profesorkami spevu. V divadle by som si iba ako speváčka určite nevystačila, preto som pracovala aj na svojom pohybovom prejave. Chodila som na hodiny stepu. Angažmán v Rokoku pre mňa skrátka znamenal vstup medzi profesionálov.

Pritom ste ale v divadle mali skvelé zázemie s prvotriednymi spolupracovníkmi…
To máte pravdu. Bola som obklopená naozaj tými najlepšími. Zásadnou postavou bol skvelý riaditeľ divadla Darek Vostřel. Vďaka nemu sme mohli často účinkovať v hudobných programoch televízie. Boli to obľúbené relácie, ako napríklad Vysílá studio A, Píseň pro Rudolfa III., rôzne silvestrovské programy a mnoho ďalších. V rádiu to boli predovšetkým Karel Krautgartner a Josef Vobruba, vtedajší dirigenti Orchestru Československého rozhlasu, takže sme veľa natáčali aj tam. Hlavne Pepík Vobruba nám často vyberal repertoár, či už mne, Marte Kubišovej, Vaškovi Neckářovi, Waldovi Matuškovi alebo Karlovi Gottovi. Väčšinou mal dobrý nos.

Zdá sa, že všetko bolo perfektné, naozaj bolo?
Pre mňa ako začínajúcu speváčku išlo samozrejme o splnený sen. So všetkými tými úžasnými profesionálmi, ktorých som okolo seba mala, mi ani nič chýbať nemohlo. Zostávalo mať už len potrebnú disciplínu a pokoru. Spočiatku som veľa počúvala a ako som sa postupne oťukávala, prezentovala som i svoj pohľad na vec. To bolo skvelé. No i tak som si vždy nechala poradiť.

Piekli ste spolu ako kolegovia?
Samozrejme áno! Aj v tom bola tá doba úžasná. Vždy sme sa k sebe správali kamarátsky a pomáhali si. Rivalitu sme necítili. Držali sme spolu.

Ako do toho spomínaného stroja zapadli Zdeněk Rytíř, Ota Petřina a Karel Svoboda?
Ako autori rôznych projektov. So Zdeňkom Rytířom som sa stretla práve v Rokoku. Po odchode orchestra Václava Hybša prišiel do divadla s kapelou Mefisto spoločne s Karlom Svobodom. Keď už sa schyľovalo k tomu, že sa s Martou Kubišovou a Vaškom Neckářom osamostatníme, stretli sme Bohuslava Ondráčka, ktorý sa stal naším producentom. Jeho producentské centrum Bob-Serie, ako mu zvykol hovoriť, úzko spolupracovalo s vydavateľstvom Supraphon, kde sme o čosi neskôr vydávali platne už ako Golden Kids. Tento názov vymysleli Zdeněk Rytíř a Boban. Zdeněk bol výborný textár, Boban zas skladateľ.  Napísal aj hudbu k jednému z prvých českých muzikálov Gentlemani. Skvelé pesničky písal aj Karel Svoboda. Bol húževnatý, cieľavedomý a väčšina z jeho pesničiek sa stala okamžite hitmi.

Spomenuli ste Gentlemanov. Aké boli vaše stretnutia s muzikálom?
Mojimi prvými muzikálovými skúsenosťami boli úlohy vo Filosofskej histórii a Balada z handier. To boli kusy, kde sme sa museli prejaviť nielen ako speváci, ale aj ako herci a tanečníci. Tam som zúročila tréningy v Rokoko, počas ktorých som pracovala na svojom hereckom a pohybovom prejave. Naučila som sa, ako pracovať s priestorom, skrátka ako byť súčasťou celku tak, aby predstavenie klaplo.

Po novembri 1989 vtrhol na české javiská muzikál Les Misérables, a vy v ňom…
V roku 1992 prišiel Adam Novák s nápadom inscenovať tento svetový muzikál u nás. Majitelia licencie dohliadali na jeho dokonalé spracovanie, preto boli Bedári prvým muzikálom uvádzaným u nás na naozaj svetovej úrovni. Chvíľku pred tým som práve nahrávala svoj Broadway album. V tej euforickej dobe na začiatku 90. rokov o české pesničky nebol veľmi záujem a nikto z autorov ani veľmi nepísal. Prišla som preto za Vladimírom Popelkom s nápadom na album muzikálových melódií. Vďaka Adamovi Novákovi som na tento album mohla zaradiť aj pieseň z Bedárov, Knižka snov.

Les Misérables teda odštartovali vašu veľkú muzikálovú éru…
Áno. Postupne som dostávala veľa ďalších ponúk. Dostala som šancu v muzikáloch Hello, Dolly v Bratislave, Mona Lisa, Baron Prášil, Mačky, Mama Mia! a v ďalších… Na mojom novom päťcédečkovom výbere prvýkrát vychádza i pieseň Memory z muzikálu Mačky, s českým textom Michaela Prostějovského. Na spomínanom Broadway albume z 90. rokov mi ju otextoval Eduard Krečmar. Čaká ma tiež účinkovanie v muzikáli Michala Davida a Lou Fanánka Hagena, Muž so železnou maskou, ktorý bude uvedený na jeseň tohto roka v Divadle Broadway. Na albume vychádza prvýkrát moja verzia slávnej piesne As If We Never Said Goodbye z muzikálu Sunset Boulevard autora Andrew Lloyd Webbera s krásnym českým textom Michaela Prostějovského Jednou za život.

A sú tu aj tri nové muzikálové pesničky s textom Zdeňka Borovce. Ten pre vás asi veľa znamenal, je to tak?
Ide o texty k pesničkám, ktoré sme pripravovali na album s filmovými melódiami, ktoré som natočila v angličtine. Mali sme plán aj na českú verziu, ale to nakoniec nevyšlo. Tie texty sú nádherné a rozhodne si zaslúžili žiť v pesničkách. Preto som ich nahrala. Zdeněk patril k mojim kľúčovým autorom. Spolupracovala som s mnohými ďalšími textármi. Nikto pre mňa ale neotextoval toľko piesní ako on. Bolo to cez stopäťdesiat textov. Prvý jeho text, ktorý som spievala, bola pesnička Přejdi Jordán. A práve vďaka nemu som v muzikáli Les Misérables dostala rolu Fantine. Neboli sme len kolegovia, ale i priatelia. S ním a jeho ženou sme sa často vídavali. Bol to jeden z najväčších textárov českej populárnej hudby. Ako hold tejto textárskej legende som k jeho nedožitým 85. narodeninám, vo svojom výbere venovala aj celé jedno CD, zložené z piesní s jeho textami.

Späť na javisko. Dá sa povedať, že skúsenosť z Rokoka, vám padla vhod po celú dobu kariéry?
Určite. Predovšetkým v Golden Kids to naozaj platilo. Ako trio sme na seba boli odkázaní oveľa viac než vo veľkom divadelnom súbore. Bola to dokonalá súhra. Boli sme mladí, do všetkého sme mali chuť, hrnuli sme sa do noviniek, hltali sme hudbu z celého sveta. Martin alt, môj soprán a Vaškov tenor spolu krásne ladili. Boli sme skrátka taká báječne uvinutá vianočka. Navyše sme okolo seba mali skvelé zázemie s Bobanom Ondráčkom, Zdeňkom Rytířom a ďalšími. Naša popularita bola obrovská. Dostali sme šancu v zahraničí. Zažiarili sme na festivale Midem. Mali sme našliapnuté stať sa svetovými hviezdami. Bohužiaľ, prišiel august 1968 a všetko bolo inak. Aj napriek tomu, že sme spoločne účinkovali len rok a pol, dodnes na tú dobu spomínam ako na ohromné životné obdobie.

Keď sa Golden Kids rozpadli, išli ste na trh viac s vlastnou kožou. Bola to pre vás veľká zmena?
Jedinou skutočnou zmenou bolo vlastne iba to, že som zrazu bola sama za seba, bez toho príjemného zázemia, ktoré sme ako slávne trio mali. S Vaškom sme ešte nejaký čas zostali vo dvojici, a spolupracovali s Bobanom Ondráčkem, Josefom Vobrubom a rovnako veľkým orchestrom, s akým sme jazdili s Golden Kids. Vašek so svojím bratom potom založili vlastnú skupinu Bacily. Ja som začala spievať so skupinou Strýci Luďka Švábenského a s nimi som odišla na svoje najdlhšie trojmesačné turné do Japonska a ZSSR. S  kapelou som vydržala sedem rokov. Precestovali sme takmer celý svet. Účinkovali sme v Európe, Kanade, Brazílii a ďalších krajinách.

A začali ste sa stále viac angažovať aj do organizovania koncertov a zájazdov. Bolo to ťažké?
Bolo to síce náročnejšie, no stále som okolo seba mala úžasných spolupracovníkov. Či už to bola kapela alebo môj zbor. Na pódiu som sa tak nemala čoho báť. Na rozdiel od iných speváčok som nemala manažéra. Musela som sa preto dosť oháňať. Vždy som, však mala v blízkosti niekoho, s kým som sa mohla poradiť a kto mi pomáhal.

Už od 60. rokov ste mohli jazdiť do cudziny. To je asi pre speváčku motor, môcť sa stretávať a porovnávať so zahraničnou konkurenciou…
Bola to ohromná skúsenosť a zároveň inšpirácia. Jednu dobu sme s Jirkom Kornom veľa pracovali v Nemecku, zažili prípravu a účinkovanie v obrovských show s tisíckami účinkujúcich. Nemecká produkcia totiž do svojich relácií pozývala spevákov a súbory zo zahraničia. To bola obrovská škola. Podobnou školou, ale tiež odrazovým mostíkom k ďalšiemu progresu, boli festivaly. Napríklad v Riu, Tokiu, Aténach, Istanbule. Dnes už väčšina týchto festivalov, vďaka možnostiam, ktoré ponúka internet, vymizla. Pre mňa boli v tom čase festivaly dôležité preto, že som sa mohla stretnúť s dôležitými ľuďmi z brandže. Kontakty do zahraničia vznikali práve tam.

Ako veľmi vám pomáhala znalosť cudzích jazykov?
Tá bola, samozrejme kľúčová. Odmalička som sa učila cudzie jazyky. Dodnes spievam v nemčine, francúzštine, angličtine, ruštine, poľštine. Tiež som spievala maďarsky, taliansky a dokonca aj japonsky. Partneri v zahraničí vždy ocenia fakt, že budem spievať jazykom, ktorému ich publikum rozumie.

Disk s duetami v rámci vášho kompletu sa volá To se nikdo nedoví. Viete povedať, na ktorého z kolegov v duete spomínate najradšej?
To sa vôbec nedá povedať! S každým kolegom bola tá spolupráca príjemná a určitým spôsobom aj zábavná a vtipná. Krásne pesničky som naspievala s Waldom Matuškom, ale aj s Karlom Gottom. Náš prvý duet sa, ak si dobre pamätám, volal S láskou. Nezabudnuteľná bola tiež spolupráca s Richardom Müllerom, Petrom a Mirom Dvorskými. Duety som naspievala aj s ďalšími spevákmi, napríklad s Michalom Davidom, Martinom Maxom alebo Petrom Mukom a mnohými ďalšími. Moje duetové piliere sú však štyri: Golden Kids, Walda Matuška, Karel Gott a Jirka Korn.

Na výbere je i zmes s Karlom Gottom z Carnegie Hall. Dajú sa vaše tamojšie koncerty pokladať za vyvrcholenie vašej kariéry?
Do istej miery áno. Prvýkrát sme s Karlom v Carnegie Hall spievali v roku 2000, to som bola jeho hosťom. Spievala som niekoľko piesní a vďaka môjmu oteckovi sme, predovšetkým pre našich krajanov, naštudovali spoločnú zmes ľudových piesní. Druhýkrát sme v Carnegie Hall v roku 2005 s Karlom spievali už ako rovnocenní partneri. Takže áno, bol to jeden z vrcholov mojej kariéry. Šanca a možnosť zaspievať si v tejto mekke je snom každého umelca.

Spomeniete si, ktoré z vašich projektov boli najnáročnejšie?
Napríklad na natáčanie známej šou Ein Kessel Buntes sme jazdili už týždeň pred natáčaním a od rána do večera skúšali s choreografmi i celým ansámblom. Nielen, že som tam spievala, tancovala, ale ešte aj celú reláciu v nemčine moderovala. To sa nepošťastí každému … Spomínam tiež na jedno náročné vystúpenie v západonemeckej televízii. S Jirkom Kornom sme vystúpili so zmesou melódií štandardov. Okrem spievania sme aj veľa tancovali, a boli tam aj stepovacie pasáže. Pripravovali sme sa s anglickým choreografom, ktorého nám poskytla televízia. S ním sme dreli celý týždeň v štúdiu, najprv v Čechách, potom ešte v Nemecku. Bola to jedna z najnáročnejších príprav, akú som zažila. Náročné bývali aj natáčania vo východnom Nemecku, kde sme s Jirkom pracovali často. Žiadny podobný pár, ako sme boli my, totiž vtedy v Nemecku, a asi ani v Európe, nebol. Za každým starostlivo pripraveným číslom bolo vždy veľa tvrdej práce.

Disk nazvaný Dlouhá noc mapuje vašu kariéru až do súčasnosti…
Na tomto CD môžete okrem tanečných piesní počuť aj pokojnejšie veci, pesničky šansónového charakteru, napríklad z môjho zatiaľ posledného albumu Dávno vím svý. Vybrala som piesne, ktoré sama považujem za tie najlepšie. Myslím, že každý poslucháč si tu môže nájsť podľa svojho príbehu alebo napríklad nálady svoj obľúbený song. Je to zvukovo, melodicky, textovo i výrazovo veľmi pestrá platňa.

Keď sa obzriete za svojimi prvými päťdesiatdva rokmi v šoubiznise, ste pyšná na to, čo ste dokázali?
Nerada bilancujem, radšej sa pozerám dopredu a plánujem, no teraz ma okolnosti prinútili sa obzrieť. Keď vidím z nahrávok, videí i fotiek, kde všade som vystupovala, čo všetko som naspievala, v akých reláciách som účinkovala, koľko som nahrala piesní, albumov a DVD, myslím, že som v živote nezaháľala. Podarilo sa mi tiež presadiť sa v zahraničí, v Nemecku, Poľsku, Rusku, Japonsku, Brazílii. Mám z toho všetkého dobrý pocit a teším sa na ďalšie veci, ktoré ma čakajú, a nebude ich málo…