Nový album nevydal deväť rokov. Ale keď to prišlo, po dychu zalapali poslucháči i kritici. Nahrávka Mohlo by to bejt nebe vyšla na CD, ale zároveň aj na vinylovej platni a nepochybne sa bavíme o jednom z najlepších českých albumov roka, ktorého kvality korunoval pilotný singel Má vlast, ktorý neuveriteľne aktuálne reflektuje na súčasnú dobu. Vznik nového albumu Michala Prokopa však nebol prechádzkou ružovou záhradou. Celé to trvalo dva roky. Prečo? I o tom je tento rozhovor.
O tom, že chystáte nový album ste začali hovoriť zhruba pred dvoma rokmi. Čo vás k tomu vtedy priviedlo?
Ja mám medzi albumami obvykle celkom veľkú pauzu. Súvisí to s tým, že už nemám dvadsať a že sa človek horšie odhodláva k nejakej práci, má veľa obáv, aby sa po všetkých tých rokoch neopakoval, aj z toho, či z neho vôbec ešte niečo zaujímavé vypadne. Takže vždy potrebujem nejaký vonkajší impulz. V tomto prípade to bol jeden konkrétny text. O mne sa vie, že prevažne pracujem na hotové texty a veľa ľudí mi niečo posiela a mne sa ukladajú v počítači. Za tých deväť rokov od minulého albumu som ich dostal veľa. A zrazu mi jeden prišiel od Tomáša Rorečka, ktorého som predtým vôbec nepoznal, a bolo to také dada. Volá sa Věnování. To spôsobilo, že som sa začal hrabať aj v ostatných textoch, čo odštartovalo prácu na celom albume.
Z tých dvoch rokov príprav bol jeden rok poznačený pandémiou. Vo svete je zavedený termín covidový album, ktorý označuje nahrávky, ktoré vznikli trochu inak, než je štandard. Je aj vaša novinka taká?
Len čiastočne. Práca začala už skôr. Ale z hľadiska technológie výroby určite covidovým albumom je, pretože sčasti vznikal salámovou metódou v rôznych domácich štúdiách. Pracovali sme veľa online.
Album veľmi ovplyvnila skutočnosť, že sa nahrávania nezúčastnil váš dlhoročný kolega Luboš Andršt. Čo sa stalo?
V novembri, kedy už sme mali natočené základy, boli pripravené aranžmány a mal som dokonca skoro všetko naspievané, Ľuboša postihla vážna zdravotná indispozícia, ktorá ho prakticky vyradila z hry. Podieľa sa na albume autorsky a ešte viac aranžérsky, avšak vo chvíli, keď ochorel, mal nahranú iba jednu vec, akustickú gitaru na prvom singli Má vlast. V ďalších piesňach už ho musel zastúpiť náš dlhoročný zvukár a výborný gitarista Pavel Marcel. Len v ďalšej Ľubošovej autorskej skladbe som vyložene chcel, aby hosťoval niekto, kto je podobný guitar hero ako Luboš. To znamená gitarista, ktorý nespieva, ale pritom vie urobiť vlastný projekt a ľudia chodia práve na neho. A takí boli u nás vždy len traja: Radim Hladík, Luboš a Michal Pavlíček. A tak som oslovil Michala Pavlíčka, ktorý svoju účasť poňal vyslovene ako poctu staršiemu kolegovi.
Pavel Marcel je aj novým členom koncertnej zostavy Framus Five?
Zatiaľ to tak vyzerá. Na platni ho uvádzame zatiaľ ako hosťa. Ale ako to bude celé ďalej, tým som sa ešte nezaoberal. Či to napríklad nebude tak ako u Rolling Stones s basistom Darrylom Jonesom čoby stálym hosťom, zatiaľ neviem. Jednoducho hovorím, že Pavol Ľuboša zastupuje, nie nahrádza.
Pieseň Má vlast bola ako prvý singel vybraná preto, že sa na nej hráčsky podieľa práve Luboš Andršt?
Nie, to je náhoda a som rád, že to tak vyšlo. Hlavný dôvod bol v tom, že text tej piesne je tak aktuálny, až ma to prekvapilo. Najviac ma šokovalo, keď mi autor textu Jiří Žáček povedal, že ho napísal už asi pred desiatimi rokmi – a ono to znie, akoby ho písal na súčasnú dobu. Navyše si myslím, že sa mi tá pesnička skladateľsky celkom podarila, Luboš ju krásne zaranžoval, pekne tam hrá aj Honza Hrubý. Proste je to niečo, čím som sa chcel prezentovať. Aj keď celý album je samozrejme veľmi rôznorodý, nedá sa povedať, že by pre neho bola Má vlast vyslovene typická.
Jiří Žáček je jedným z radu ľudí, s ktorými ste skôr spolupracovali a ku ktorým sa teraz na novom albume vraciate. To bol od začiatku zámer?
To určite nie, ja väčšinou pracujem intuitívne a žiadne koncepty nevymýšľam. Ale keď som sa začal preberať staršími vecami, narazil som na starší Šrutův text, na jednu Skoumalovu pesničku, ktorá bola pripravená už na minulý album, ale vtedy sme si s ňou nejako nevedeli rady. A rovnako tak som našiel aj titulnú Mohlo by to bejt nebe. To som vymyslel už pred pár rokmi viacmenej pre seba, keď som dostal text od Milana Šaška.
Záverečným bonusom je vlastne tiež taký pohľad späť. Môžeme mu povedať remake coververzie, pretože Svět naruby Ježka, Voskovca a Wericha ste naspievali už v 60. rokoch…
K tomu ma inšpiroval hudobný publicista Pepa Vlček. Bavili sme sa pred časom o tom, že pripravujem novú platňu a on mi navrhol, aby som znovu naspieval Svět naruby, pretože začína byť zase aktuálny. My sme tú pesničku nahrali na jar 1969, keď nastupovala husákovská normalizácia, všetci sme sa k tomu zúfalstvu chceli vyjadriť. A je to moja vôbec prvá česky spievaná vec, predtým som spieval výhradne anglicky. Bola nahraná pre poslednú rozhlasovú Hojdačku Jirku Černého, ktorú potom zakázali – nie kvôli mojej pesničke, ale kvôli protestsongu Jaromíra Vomáčku Bež domů, Ivane. A moju nahrávku v rozhlase zmazali, zachovala sa len veľmi nekvalitná amatérska nahrávka, ktorú mi poslal jeden poslucháč a ja ju mám v archíve. Tak som teraz poprosil Ľuboša Andršta, aby Svět naruby znovu zaranžoval. A musím povedať, že ak je na tomto albume niečo ako skvelá vizitka Ľuboša Andršta, je to práve tento aranžmán, možno viac, než tie dve pesničky, ktoré zložil. Náladou mi veľmi pripomína Noc je můj den, vôbec prvú pesničku, ktorú koncom 60. rokov Luboš priniesol do Framusu a máme ju v repertoári dodnes. Tú považujem za vôbec najkrajšiu vec, ktorú Luboš zložil.
Albumom Mohlo by to bejt nebe ste sa vrátil pod krídla Supraphonu. Prečo akurát v čase, keď je trend osamostatňovať sa od veľkých vydavateľstiev?
Do istej miery je to skutočne návrat strateného syna, pretože v Supraphone som začínal. Ale na druhú stranu s ním spolupracujem vlastne neustále, pretože priebežne vychádzali rôzne reedície, na ktoré mal Supraphon práva. Avšak aj tento návrat je možno dôsledok situácie. S manažérom Davidom Gaydečkom, s ktorým spolupracujem už pätnásť rokov a spoločne sme vydali predchádzajúci album Sto roků na ceste, sme sa dohodli, že skúsime osloviť Karla Deniše a Supraphon. Okamžite sme sa dohodli. Musím priznať, že sa nám uľavilo, pretože to bolo v značne neistej dobe, keď nikto nevedel, ako to finančne a nákladovo bude. A musím dodať, že som s tou spoluprácou spokojný a cítim sa v Supraphone dobre.
