Martin Klásek tvrdí, že divadlo chcel robiť vždy. Narodil sa v hereckej rodine, otec bol činoherný herec a matka baletka. Detstvo prakticky strávil v zákulisí. Divadlo prvýkrát okúsil v českobudejovickom detskom súbore Zornička a následne sa hlásil na pražské konzervatórium, kam ho ale nevzali. Išiel sa teda učiť za drevomodelára, no o rok neskôr dostal od Miloša Kirschnera šancu pracovať v bábkovom divadle. Keď sa zistilo, že vie používať fistuly a môže tak hovoriť za Hurvínka, nacvičili spolu hru Hurvínek mezi broučky. Mal vtedy len sedemnásť rokov. Od roku 1982 začal pravidelne alternovať Miloša Kirschnera a neskôr pre divadlo i písať či režírovať niektoré hry. Šéf umeleckého súboru Divadla Spejbla a Hurvínka Martin Klásek oslávil nedávno šesťdesiatku.
Ako si spomínate na časy, keď si vás Miloš Kirschner vybral za svojho nástupcu?
Na jeseň roku 1973 som absolvoval s Divadlom S + H svoj prvý zájazd do vtedajšieho Západného Nemecka. Na programe boli dve hry. Jedna pre detských divákov a druhá pre dospelých. V tom čase som ešte nebol členom umeleckého súboru, no pôsobil som ako javiskový technik. Počas večernej šou som mal dostatok času na sledovanie bábkohercov pri ich výkonoch. Fascinovalo ma predovšetkým to, ako pán Kirschner hral na predscéne Spejbla s Hurvínkem. Spejbla si sám vodil a za oboch rozprával, pochopiteľne po nemecky. Jedného večera mi napadlo si jednu z Hurvínkových replík pre seba, polohlasne, aby to nebolo počuť, zopakovať. To som ale netušil, že za mnou v tme stojí Helenka Štáchová, pripravená s bábkou Máničky na výstup. Cez prestávku si ma nechal pán riaditeľ zavolať do šatne a prikázal mi, aby som prečítal pár riadkov z knižky, ktorú mal rozčítanú: Klásku, prečítaj mi to ako Hurvínek, pekne fistulkou. Trošku sa mi podlomili kolená a zabľabotal som, že to nedokážem, ale pán Kirschner trval na svojom a ešte dodal, že ma Helenka počula pri skúšaní, tak nech si nevymýšľam. Tak som sa o to teda pokúsil. No, vidíš, vôbec to neznie zle, povedal majster a ďalšiu divadelnú sezónu som už s niekoľkými ďalšími mladými členmi súboru skúšal hru pre najmenších, nazvanú Hurvínek mezi broučky, kde som rozprával práve úlohy Spejbla a Hurvínka. Spejbl sa na javisku objavil iba na začiatku a potom až na konci príbehu, čo bolo určite dobre, pretože som v tom čase pre túto rolu nemal ani zďaleka tú správnu zrelosť hlasu. Našťastie moju hurvínkovskú fistulku detskí diváci prijali veľmi dobre.
Spomeniete si na nejaký humorný zážitok zo svojich začiatkov?
Ešte ako javiskovému technikovi sa mi podaril priamo na scéne pred publikom pekný trapas. Hrali sme reláciu pre dospelých, ktorá sa volala Amorosiáda. Bola zostavená z dialógov hlavných postáv a z bábkových revuálnych výstupov. Jedným z týchto výstupov bolo i poetické číslo Pierot a růže. Prebiehalo v tzv. čiernom kabinete, bola vidieť iba bábka Pierota a červená ruža, do ktorej sa onen Pierot zamiloval. Pre zvýraznenie bábok sa použilo fialové svetlo, v ktorom krásne svietia luminiscenčné farby. Pierot bol biely a ruža nádherne červená, so zelenou stonkou a lístkami. Bola to vlastne bábková pantomíma. Publikum ani nedýchalo a so zatajeným dychom prežívalo každú sekundu. Číslo sa chýlilo ku koncu, keď týmto čiernym kabinetom za bábkami zrazu prešiel človek v žiariacich montérkach a bielom tričku! To som bol ja. Podarilo sa mi totiž prejsť pred čiernym horizontom, ktorý uzatváral pozadie čierneho kabinetu. Uvedomil som si to, až keď som prešiel na druhú stranu javiska. Možno si potom niektorí diváci lámali hlavu nad tým, čo tým asi autori chceli povedať. Prirodzene som za to kolegami pochválený nebol.
Zažili ste so Spejblem a Hurvínkem aj nejakú ťažkú chvíľu?
Pred niekoľkými rokmi sme hosťovali v Berlíne. Máme tam veľa fanúšikov naprieč všetkými generáciami, ktorí sa na nás vždy veľmi tešia a pochopiteľne i my na nich. Čo čert nechcel, pekelne som prechladol, avšak čakalo ma vypredané večerné predstavenie. Spejbla by som zvládol, horšie to bolo s Hurvínkovou fistulkou. Chrapčal som a farba hlasu sa pomaly strácala. Rýchlo ma odviezli autom do nemocnice, kde som dostal obstrek na hlasivky a vitamínovú injekciu. Hrať sa jednoducho muselo. Spočiatku šlo predstavenie celkom dobre a zvládol som prvý dialóg Spejbla a Hurvínka. S druhým a tretím dialógom to bolo neporovnateľne horšie a pri štvrtom mi hlas odišiel úplne, Hurvínka som iba šepkal. V hľadisku sedelo 860 divákov. Počas ďalšieho rozprávania S + H mi už nešlo ani to šepkanie. Všetci sme mali nervy na prasknutie. V poslednom dialógu ku mne k mikrofónu pristúpila Helena Štáchová, dostala zo seba akýsi Hurvínkův pseudohlások a spolu sme tak dohrali predstavenie. Bolo to prvýkrát a dúfam aj naposledy, kedy za Spejbla s Hurvínkem nehovoril jeden herec. Pri ďakovačke potom Helena Štáchová ospravedlnila moju indispozíciu a publikum nás odmenilo búrlivým, dlhotrvajúcim potleskom.
Čím aktuálne žijete, čo plánujete na tento rok?
V divadle pripravujeme novú inscenáciu pre dospelých. Ide o autorský počin Mikiho Kirschnera, ktorý si k spolupráci prizval textára Robina Krále a hudobníka Jana Lstibůrka. Ide o muzikál. Mám tu možnosť sa herecky vyblázniť a zaspievať si, čo je presne to, čo ma baví. Ďalšou naplánovanou, veľmi príjemnou záležitosťou, je nahovorenie 3D animovaného filmu Hurvínek a kouzelné muzeum, na ktorom sa pracuje už niekoľko rokov a teraz nasleduje náročná príprava finálnej fázy. Na jeseň vydáme vo vydavateľstve Supraphon novú nahrávku Spejbla a Hurvínka. Bude to príbeh z novej edície, kde Hurvínek objavuje históriu rôznych predmetov – ako bol na predchádzajúcich albumoch napríklad vysávač alebo žuvačka. Scenár opäť píše Denisa Kirschnerová.
Ako vyzerá vo vašom ponímaní ideálna oslava narodenín?
Voľný deň s rodinou a priateľmi, bez premýšľania o povinnostiach.
