Reportážna kniha Mareka Hudeca s názvom Spúšť sa detailne a z rôznych uhlov zaoberá tragickými udalosťami z 12. októbra 2022 pred obľúbeným bratislavským kvír podnikom Tepláreň. Rekonštruuje udalosti z osudného večera, skúma pohnútky vraha, no obzerá sa aj späť za zmarenými mladými životmi Juraja a Matúša i za príbehom zranenej Radky. Pomedzi úsilie objektívne spracovať najčernejší deň v moderných slovenských kvír dejinách do textu presakuje aj autorove hlboko osobné a intímne prežívanie týchto tragických udalostí. Marek Hudec sa však na život LGBTI+ ľudí v slovenskom kontexte pozerá aj v širších súvislostiach.
Je veľmi zlé, čítať túto knihu. Zlé v kontexte udalostí, kvôli ktorým vznikla. Je to totiž spoločenské memento. Memento, ktoré je povinným čítaním pre každého jedného z nás. Menšiny to na Slovensku nikdy nemali jednoduché a LGBTQ+ už vôbec nie. Snaha začleniť sa do spoločnosti prostredníctvom rovnakých práv je z môjho pohľadu v súčasnosti žiaľ vlak, ktorý slovenská spoločnosť jednoducho zmeškala. Autor sám v knihe niekoľkokrát spomína, že v 90-tych rokoch bola spoločnosť viac naklonená právam inakosti, ako v súčasnosti. To, čo priniesol covid, sociálne siete a žiaľ, i drvivá väčšina slovenských akože politikov je zárukou toho, že LGBTQ+ ľudia ostanú na Slovensku navždy neuznanou menšinou bez akýchkoľvek práv. Alebo minimálne ešte niekoľko generácií. Situácia, ktorá by sa mala rokmi zlepšovať vyústila do vraždy dvoch mladých ľudí a namiesto toho, aby sa niečo zmenilo, celý problém pripomína prebudenú sopku, ktorej výbuch sa môže opakovať a je to znepokojujúce.
Marek Hudec pomenúva veci pravými slovami, je to v podstate reportážna literatúra, ktorá je založená na faktoch. Nechce dojímať, ono moc nie je čím, chce otvárať oči, čo sa mu, ak je jeho čitateľ príčetný, má spoločenský rozhľad a kus srdca, darí. Posledné dve kapitoly sú naozaj dojemné, pri tej poslednej si čitateľ musí uvedomiť, čo sa deje a aké to musí byť pre ľudí, ktorí nechcú nič viac, iba byť šťastní, ťažké, existovať v tak rozpoltenej, nenávistnej a na všetko nasranej spoločnosti, ktorej drvivá väčšina si vlastnú neschopnosť a komplexy rieši formou anonymných nenávistných statusov.
Hudecova kniha má (pre mňa) jediný problém. Je príliš jednostranná, pri jej čítaní som občas nadobudol dojem, že na Slovensku neexistuje iný problém, ako problém LGBTQ+, čo si myslím, že nebolo autorovým zámerom, ale nie u všetkých sa to môže stretnúť s pochopením. Druhá vec, ktorá mi prekážala bolo rodovanie (policajti a policajtky, doktor a doktorky). Bol to rušivý element, ktorý možno mal fungovať ako ukážka rôznorodosti, ale v tom prípade bolo treba rodovať vo všetkých rodoch. Nepodstatné. Podstata je v pochopení, že sa slovenská spoločnosť dostáva do situácie, kedy sa jej stránia mladí ľudia, ktorí utekajú (a je medzi nimi mnoho inteligentných heterosexuálov) a v podstate sme nie 35 rokov po revolúcii, ale späť 35 rokov pred ňou. A nielen v tejto téme. Táto je iba zásadná pre túto knihu.
Mať na veci iný názor, je samozrejmá a bežná vec, myslieť si, že ten môj je akurát ten správny, je nebezpečný nezmysel, ale hlavne, nerešpektovať názor toho druhého je jednoducho otvorená brána… späť k holokaustu, ktorý by v súčasnej dobe mal oveľa väčšie, priam katastrofické následky, než vtedy. Ak máte vlastné deti, skúste sa predtým, než bude internet prístupný výmenou za zvládnuté psychologické testy a pomyselná anonymita vás donúti vyjadriť k niečomu vrcholne nevyberavo, otázku, ako by som reagoval, keby sa jednalo o moje dieťa? A ak to nutkanie pľuť okolo seba síru a hadí jed nepominie, problém nebude v menšine, ktorá je o niečo farebnejšia, než váš jednoliaty makadamovo sivý svet.
Pavol Božík
90%
