Takmer 800 strán rozdelených na 3 dejstvá. Množstvo ilustrácií, mapa expanzie Ruska, rodokmeň Romanovovcov. A nádherná obálka. Detailný a fascinujúci príbeh dvadsiatich cárov a cárovien, niektorých obdarených geniálnou mysľou, iných postihnutých šialenstvom. Všetci však zachovávali posvätné samoderžavie a vyznačovali sa túžbou vládnuť.
Montefioreho pútavá kronika Romanovovci odhaľuje tajomný svet ich neobmedzenej moci a bezohľadného budovania ríše, zatienený palácovými sprisahaniami, rodinným súperením, sexuálnou dekadenciou a búrlivou extravagantnosťou. Tento svet osídlili postavy dobrodruhov, kurtizán, revolucionárov a básnikov od Ivana Hrozného po Tolstého, od kráľovnej Viktórie po Lenina.
Panovanie v Rusku bolo imperiálno-posvätné poslanie a zároveň kalich s jedom: šesť cárov zomrelo násilnou smrťou.
Peter Veľký dal umučiť na smrť vlastného syna a súčasne povzniesol Rusko na významnú ríšu, na svojom dvore vládol so spolkom presláveným povinným opíjaním, nahými trpaslíkmi a maškarnými kostýmami.
Katarína Veľká zosadila vlastného manžela – ktorého krátko nato zavraždili –, zo svojich mladých obľúbencov si spravila milencov, ovládla Ukrajinu a ohúrila Európu.
Pavla zaškrtili dvorania podporovaní jeho vlastným synom Alexandrom I., ktorý čelil vpádu Napoleona, prikázal podpáliť Moskvu, a napokon sa prebojoval až do Paríža.
Alexander II. dal slobodu nevoľníkom, prežil päť pokusov o atentát a napísal pravdepodobne najvýrečnejšie ľúbostné listy, aké vyšli spod pera vladára.
Romanovovci je úžasná história v najveľkolepejšej podobe. Je to príbeh sprisahaní, opileckých prevratov, atentátov, mučenia, napichávania na kôl, lámania v kolese, bičovania, sexuálnych a alkoholických výstredností, šarlatánov. V porovnaní s touto knihou nám Hra o tróny bude pripadať ako príslovečný čajový večierok u vikára… Vynikajúce, napísal Antony Beevor v The Finacial Times.
Podľa Evening Standard ide o dejiny, o ktorých treba čítať. Je to majstrovské dielo postavené na dôslednom výskume a napísané strhujúcim štýlom, ktorý vás chytí.
Začítajte sa do novinky Romanovovci
PROLÓG
Dvaja chlapci v Období smuty
✧ ✧ ✧
Na začiatku aj na konci príbehu tohto rodu sú dvaja dorastajúci chlapci, obaja krehkí, nevinní a chorľaví. Obaja boli korunnými kniežatami, dedičmi politickej dynastie, ktorej osud určil zvrchovane vládnuť Rusku. Obaja vyrástli v revolučných časoch, počas vojny a zabíjania. Oboch vyvolili na posvätnú, ale skľučujúcu úlohu, ktorú neboli spôsobilí zastávať. Delilo ich tristopäť rokov, svoje osudy hrali v nezvyčajných, desivých scenároch, odohrávajúcich sa ďaleko od Moskvy, v komplexe budov s názvom Ipatiev.
Sedemnásteho júla roku 1918 o pol druhej po polnoci v Ipatievskom dome v Jekaterinburgu na Urale, takmer tisíc tristo kilometrov na východ od Moskvy, zobudili trinásťročného syna bývalého cára Nikolaja II., Alexeja, ktorý trpel na hemofíliu, spolu s rodičmi, štyrmi sestrami, tromi rodinnými spoločníkmi a tromi psami, a všetkým prikázali, aby sa okamžite pripravili na sťahovanie na bezpečnejšie miesto.
V noci trinásteho marca roku 1613 v Ipatievskom kláštore za napoly zboreným mestečkom Kostroma na rieke Volge, tristo kilometrov na východ od Moskvy, šestnásťročného Michaila Romanova, jediného z piatich synov, ktorý prežil, no trpel na slabosť v nohách a tik v oku, zobudili spolu s matkou a oznámili mu, že prišla delegácia. Vraj sa musí okamžite pripraviť a v jej sprievode vrátiť do hlavného mesta.
Oboch chlapcov vydesila nezvyčajná situácia, ktorej museli čeliť. Ich rodičia zaplatili obrovskú cenu za korunu, ktorú mali po nich prevziať – no nádejali sa, že ich ochránia pred nebezpečenstvom, ktoré s tým súviselo. Ale nemohli ich ochrániť, lebo ich rodina sa v dobrom aj v zlom upísala krutej hre na dedičnú moc v Rusku, a ich slabé plecia boli vyvolené niesť desivú ťarchu vládnutia. Napriek všetkým podobnostiam, ktoré ich v tejto rozhodujúcej chvíli spájali, zakrátko uvidíme, že ich čakali veľmi odlišné cesty. Jedna sa začínala, druhá končila.
Alexej, väzeň boľševikov v Rusku zničenom zúrivou občianskou vojnou a zahraničnou inváziou, sa spolu s rodičmi a sestrami obliekol. Do odevu mali votkané slávne drahokamy rodu, utajené pre prípad budúceho úteku za novou slobodou. Chlapec a jeho otec, bývalý cár Nikolaj II., mali na sebe jednoduché vojenské košele, jazdecké nohavice a špicaté čiapky. Bývalá cárovná Alexandra a jej nedospelé dcéry mali oblečené biele blúzky a čierne sukne, boli bez kabátikov aj klobúkov. Povedali im, že si majú brať čo najmenej, no oni sa, pochopiteľne, usilovali schytiť vankúšiky, kabelky a spomienkové predmety, lebo si neboli isté, či sa vrátia, ani kam pôjdu. Rodičia si uvedomovali, že z tejto strastiplnej situácie zrejme nevyviaznu živí, no ani vo sne im nenapadlo, že by niekto ublížil ich nevinným deťom. V tej chvíli, otupení spánkom a ukonaní životom, v zúfalstve a neistote však nič netušili.
Michail Romanov a jeho matka mníška Marfa boli donedávna väznení a teraz si pripadali takmer ako na úteku, tajili svoj pobyt, hľadali útočisko v kláštore uprostred krajiny zničenej občianskou vojnou a zahraničným vpádom, v situácii, ktorá pripomínala Rusko z roku 1918. Aj oni sa naučili žiť v neustálom ohrození života. Právom sa obávali, že chlapca prenasledujú, aby ho zabili.
Päťdesiatnička mníška Marfa, chlapcova matka, si veľa vytrpela v surových zvratoch vtedajšieho Obdobia smuty, počas ktorého ich rodina padla z veľkoleposti a moci do väzenia a smrti a znovu sa vyšvihla späť. Chlapcov otec Filaret bol dokonca aj v tom čase v poľskom zajatí; niekoľkých jeho strýkov zavraždili. Michail sotva vedel písať a čítať, mal ďaleko k zručnosti a bol chorľavý. Spolu s matkou zrejme iba dúfali, že nejako prežijú do otcovho návratu. Ale vráti sa vôbec?
Matka so synom, tápajúci medzi strachom a nádejou, požiadali delegáciu veľmožov z Moskvy, aby ráno čakali chlapca pred Ipatievom, hoci si neboli istí, čo im nasledujúce ráno prinesie.
Milan Buno, literárny publicista