Mať kamarátku v knižnici je veľká výhoda. Dozviete sa takto o zaujímavých knihách, o ktorých by ste možno inak nevedeli a ešte k tomu dostanete aj dobré rady, čo si prečítať, keďže dotyčná pozná váš vkus. A tak mi takto bola poradená kniha od Daniela Silvu, detektívka Nové dievča s komentárom: Však si tam žila a tiež píšeš detektívky, mohlo by sa ti to páčiť.
A tak som vybavená zmienenou knihou odišla na liečenie do Trenčianskych Teplíc a za dlhých letných večerov čítala. To tam, zmienené v rade mojej priateľky, znamenalo Saudskú Arábiu, kde som naozaj žila šesť rokov. A možno práve preto, že ja som tam žila a dotyčný Silva nie, bola som z niektorých informácií v knihe trochu zmätená.
Text na prebale knihy hovorí, že Daniel Silva je autorom bestsellerov New York Times, za ktoré získal množstvo ocenení a že jeho knihy boli preložené do vyše tridsiatich jazykov. Nie je uvedené, či medzi nimi bola aj arabčina, ale dovolím si o tom silno pochybovať, keďže práve táto kniha rozpráva o fiktívnom únose dcéry saudského korunného princa Mohameda Bin Salmana a bolo by to asi trochu riskantné. Princ bol totižto v texte menovaný plným menom, aj celý rodokmeň saudskej rodiny a takisto aj všeobecne známe okolnosti smrti saudského novinára, ktorý bol zavraždený a v kufroch odnesený zo saudskej ambasády v Turecku a doteraz sa v kuloároch povráva, že je za tým práve dotyčný princ, aj keď sú oficiálne obvinení nejakí iní saudskí občania.
Saudský korunný princ nie je v knihe vykreslený vo veľmi lichotivom svetle, aspoň zo začiatku, ale to ma neprekvapilo – okolnosti jeho nástupu k moci som ešte osobne zažila na Blízkom Východe. Čo ma ale prekvapilo bol fakt, že napriek tomu, že on tam vystupoval ako skutočná osoba, ďalšie osoby, ako napríklad britský premiér či americký prezident (aj keď podľa ich charakteristík bolo jasné, o koho v skutočnosti ide), boli pomenované fiktívnymi, vymyslenými menami. Takisto aj izraelský premiér a niektoré iné osoby, tiež zo súčasnosti, mali jednoducho vymyslené mená. Priznám sa, že ma to trochu vyrušovalo a robilo mi to problémy orientovať sa v deji, ktorý bol inak celkom napínavý, aj keď miestami ťažko uveriteľný, keďže sa v ňom opäť striedali skutočné a vymyslené udalosti. Už len samotné presuny (aj keď sa jednalo o tajných agentov) medzi Saudi, Tel Avivom, New Yorkom či Francúzskom a Švajčiarskom pôsobili, ako keby ste cestovali do susednej dediny a nie prekonávali tisíce kilometrov medzi krajinami na rôznych kontinentoch.
Najprv som si myslela, že to len ja a preto, že som tam žila a aj cestovávala medzi spomínanými krajinami, som z toho zmätená, ale keď som tento fakt spomenula kamarátovi, čo tam nikdy nebol, ten priznal, že mal podobný pocit. Zhodou okolností čítal inú Silvovu knihu, kde vystupoval pre zmenu akože skutočný Yasir Arafat, ale napríklad opäť inak pomenovaný izraelský premiér. Takže som pochopila, že je to autorov štýl a že buď ho človek prijme alebo nie. A že je to v tomto prípade asi môj problém, že mňa neoslovil až tak, aby som siahla po jeho ďalšej knihe. Aj keď to je, samozrejme, môj názor a delím sa ním s vami práve preto, lebo som zvedavá na tie vaše. Takže?
Soňa Bulbeck
