O skrytom zle medzi nami

… alebo prečo je dôležité točiť filmy ako Zbormajster. V sobotu večer som pozerala na ČT1 priamy prenos zo záverečného Galaprogramu 59. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. Moderoval môj obľúbený Marek Eben a v hľadisku sedeli významné osobnosti (medzi inými aj prezident Pavel) a množstvo známych i menej známych tvárí filmového priemyslu. Pôvabnú mladú dámu, ktorá si prišla prevziať Zvláštnu cenu, som však identifikovala hneď, aj keď ona sama v ďakovnej reči priznala, že je momentálne niekým úplne iným ako tým dvanásťročným mimoňom, ktorého pred dvomi rokmi na castingu vybrali do hlavnej úlohy Karolíny. Film Zbormajster mal na Slovensku premiéru 10. júla a ja som ho videla v bratislavskom kine Lumiere ešte v ten istý deň…

Na film ma zlanárila moja česká priateľka, ktorú som tu mala minulý týždeň na návšteve. Predsa len, aféra okolo zneužívania členiek speváckeho zboru Bambini di Praga rezonovala v Česku trochu viac ako na Slovensku, i keď  tvorcovia filmu priznávali inšpiráciu touto kauzou len okrajovo. Napriek tomu zasadili film na začiatok deväťdesiatych rokov, teda do obdobia, ktoré sa v našej histórii označuje prinajmenšom ako turbulentné a kedy nový režim prinášal nielen nové možnosti, ale aj dovtedy netušené praktiky v páchaní zla.

A práve tak som aj ja vnímala posolstvo tohto filmu, že je o skrytom zle medzi nami, o ľuďoch, ktorí dokážu druhými manipulovať a zároveň pri tom vyzerajú ako tí najúžasnejší na svete. Zbormajster Vítek v podaní slovenského herca Juraja Loja bol naozaj dokonalý, charizmatický, príťažlivý, uznávaný, až sa človek nevdojak pristihol pri myšlienke, že ho obdivuje ako dokáže udržať na uzde tridsať dievčat, ktorými plieska puberta so všetkým, čo k tomu patrí. Vo filme sa krehké dievčenské sny miešali so žiarlivosťou, miestami až krutou (scéna, keď pätnásťročná Lucka vymkne svoju mladšiu sestru Karolínu do treskúcej zimy, naháňala skutočné zimomriavky aj divákom v sále), túžba vyniknúť zase súperila s neustále prítomným fenoménom vzájomného porovnávania sa Kto je lepší? Prečo spieva sólo ona a nie ja? Prečo ju vybrali na zájazd a mňa nie? Tieto otázky, ktoré sa v rôznych podobách roja v hlavách aj dnešných tínedžeriek, boli vo filme nevypovedané, ale zreteľne prítomné. A vôbec, prakticky celý film bol o kladení otázok, ktoré mnohé zostali bez odpovedí a je len na nás, či tie odpovede chceme nájsť. Ak vôbec existujú…

Pre mňa samotnú bol tento film špecifický aj v inom ohľade – sama som totiž ako tínedžerka spievala v kedysi mimoriadne populárnom detskom speváckom zbore Slniečko, ktorý sídlil v bývalom Dome pionierov a mládeže Klementa Gottwalda, terajšom Prezidentskom paláci. Nebola som tam dlho, dostala som sa tam v roku 1976 až ako pätnásťročná po mojom príchode na Gymnázium do Bratislavy, ale dosť dlho na to, aby som dokázala nasať do seba práve tú atmosféru vzťahov medzi dievčatami, ktorá bola zachytená aj vo filme. I keď… vtedy sa neriešili zájazdy do Ameriky, ale do Sovietskeho zväzu či NDR a sústredenia boli maximálne víkendové. V každom prípade som bola vtedy svojím spôsobom ešte stále decko a absolútne mi nenapadlo hľadať v pohladení po líci či pochvale niečo iné ako to skutočne bolo. A našťastie vtedy v tom naozaj nič iné ani nebolo. Bohužiaľ, dnešná doba praje internetovým i živým predátorom, ktorí nemajú žiaden problém zneužívať mladistvých, útočiac práve na tie najzraniteľnejšie zákutia ich duší. Či už sú to obavy z toho, ako vyzerajú a čo dokážu, túžba vyniknúť, ale hlavne potreba pochvaly a povzbudenia, teda presne to, čo Vítek vo filme ponúkol Karolíne. Prechod k uvedomeniu si, že jej obdiv k jeho osobe môže využiť vo svoj prospech, bol pozvoľný, ale zrejmý…

Ako povzbudivý výsledok dobrého marketingu filmu som vnímala fakt,  že medzi divákmi v kinosále boli spolu celé rodiny, teda rodičia aj so svojimi dospievajúcimi ratolesťami. Schválne hovorím s ratolesťami, lebo téma zneužívania mladistvých sa netýka len dievčat a vonkoncom nie iba speváckych zborov. Charizmatický a úžasný môže byť aj volejbalový tréner, vedúci šachového krúžku či učiteľ tanca. Je preto mimoriadne dôležité, že vznikajú filmy ako Zbormajster, ktoré dokážu nielen zaujať, ale aj umelecky atraktívnou formou poukázať na to skryté zlo okolo nás. Všetkým tvorcom i zúčastneným patrí preto určite veľké poďakovanie a predstaviteľke Karolíny Kateřine Falbrovej, ktorá mala v čase natáčania skutočne iba trinásť rokov, ohromný obdiv za to ako uveriteľne dokázala stvárniť aj emočne mimoriadne náročné scény. Tú Zvláštnu cenu festivalu si určite zaslúžila.

Soňa Bulbeck
(autorka je úspešná spisovateľka)