Poľská režisérka Agnieszka Holland vyštudovala české umelecké školy, je čestnou občiankou Československa, rada hovorí o tom, že nie je iba Poľkou a k Československu sa hrdo hlási. Napokon, spolu s Čechmi i Slovákmi nakrútila niekoľko filmov, ktoré rezonovali po celom svete. Aj ten posledný, Hranica, ktorý je práve v slovenských kinách, vznikol pod českým producentským dohľadom. Film je plný emócií a… vyvoláva množstvo emócií. Pozitívnych, ale i negatívnych. Doma v Poľsku sa odborníci zhodujú, že hádam žiaden režisér na svete ešte nečelil toľkým útokom na svoju produkciu, ako práve aktuálne Agnieszka Holland. Poďte do kina a vytvorte si vlastný názor. O súčasnej situácii nielen na konkrétnej, poľsko – bieloruskej hranici, ale i globálne, o filme, i o spolupracovníkoch a mnohom ďalšom, hovorí Agnieszka Holland v nasledujúcom rozhovore.
Milí diváci na Slovensku, som veľmi šťastná, že vás môžem pozvať na svoj nový film Hranica, ktorý hovorí o hraniciach. Jednak o poľsko-bieloruskej hranici, kde sa dejú veľmi znepokojujúce veci, a jednak sa zaoberá našimi vlastnými vnútornými hranicami. V našej dráme ide o hranice a rozhodnutia pohraničníkov, miestnych obyvateľov alebo aktivistov, a tých, ktorí sa chcú dostať do oblasti Európskej únie. Je to film, ktorý hovorí o našom svete oveľa viac ako filmy, ktoré dnes bežne uvidíte v kinách. Verím, že je zaujímavý, čestný, provokatívny a vzrušujúci a že v nás otvorí nejakú ľudskú polohu, na ktorú možno občas zabúdame a nemali by sme. Srdečne vás pozývam do kina, pozvala na úvod rozhovoru Agnieszka Holland do kín slovenských divákov.
Máte nejakú vnútornú hranicu, s ktorou bojujete?
Určite mám. Nechcela by som, aby moja prirodzená lenivosť, alebo zbabelosť boli prekážkou otvorene hovoriť, čo si myslím. Aby som kvôli tomu nerobila veci, čo sú dôležité nielen pre mňa, ale aj z pohľadu hodnôt, ktoré sa mi zdajú univerzálne, a aj keď to nie je vždy módne. Je jasné, že všetci máme nejaké obmedzenia a musíme sa prekonávať v podstate dennodenne. Vidíte, teraz som si spomenula, že keď som študovala na pražskej FAMU, veľmi som obdivovala režiséra Evalda Schorma. On totiž nakrútil film, ktorý sa volal Každý deň odvahu. A to je také moje motto. S odvahou sa nemusíme stretávať len v čase vojny alebo nejakej veľkej udalosti. Mám na mysli takú tú každodennú odvahu, ktorá nám pomáha prekonávať naše obmedzenia a strachy.
Kde sa podľa vás končia a začínajú hranice, aby nenarušili niečiu slobodu?
Každá doba je určitým spôsobom zložitá, ale my dnes žijeme skutočne vo veľmi zložitom období. Máme toľko nových, nebezpečných a zároveň vzrušujúcich výziev a otázok pre ľudstvo, že si s tým veľmi nevieme poradiť. A tak stále hovoríme o kríze. Žijeme v takej permanentnej kríze, z ktorej potom vypuká niečo, čo je viac ako kríza. Napríklad ako vojna na Ukrajine a ruský imperializmus, alebo rozširovanie populistických hnutí a populistických vlád. Neofašizmus, ktorý sa vyložene obnovuje, globalizácia, klimatická alebo ekologická katastrofa, ktorú už nie sme schopní zastaviť.
S tým je zviazané aj niečo, o čom hovorí môj film Hranica. Je o ľuďoch, ktorí vo svojich krajinách už žiť nemôžu alebo nechcú. Pre hlad, nedostatok vody, prebiehajúcu vojnu alebo skrátka preto, že tam nemajú žiadnu budúcnosť. Európa alebo Severná Amerika sa pre nich ako bohaté kontinenty stávajú takou Mekkou. Skrátka miestom, kde si podľa nich môžu realizovať svoje sny a nájsť budúcnosť nielen pre seba, ale aj pre svoje deti. Avšak my ich nechceme. My ich síce potrebujeme, ale zároveň máme strašný strach, že sa budeme musieť deliť o náš svet s ľuďmi, ktorí sú z inej kultúry, majú iné náboženstvo alebo inú farbu kože.
Naša kultúra, ktorú sme si vytvorili, však znamená aj dôraz na ľudské práva. A je otázkou, či môžeme ľudské práva obmedziť len na ľudí jednej etnickej skupiny alebo či sú ľudské práva univerzálne. V tejto veci sme v podstate na rovnakom mieste, ako bolo ľudstvo, keď prišiel Ježiš Kristus a povedal, že ľudia sú si rovní. A keď ja niečo také hovorím vo svojom filme, politici mi hovoria, že som naivná. Áno, určite je to naivné, ale súčasne platí, že ak nebudeme s tou zložitosťou našej súčasnosti niečo robiť, ak nenájdeme odvahu vidieť, čo sa deje okolo nás, skončí sa to s nami veľmi zle.
Myslíte si, že sa celý svet dostatočne zaujíma o ľudí utekajúcich zo svojich krajín?
Podľa mňa je náš filmový príbeh úplne univerzálny a týka sa celého sveta. Náš bohatý svet sa nemôže zriecť určitej zodpovednosti za vývoj v týchto krajinách. Prejavujú sa tu následky kolonializmu, imperiálnych vojen a ďalších politických zásahov. Ukazuje sa, že keď do týchto krajín Západ posiela zbrane alebo vojakov, aby tam bola demokracia, nie je vôbec schopný demokraciu zariadiť.
Navyše, ku klimatickej katastrofe prispeli oveľa viac bohaté krajiny, ktoré chcú mať viac a viac všetkého. Chudobné krajiny na to len doplácajú, pretože sa klimatické zmeny prejavujú najskôr na juhu sveta. Potom sú tiež utečenci z týchto krajín využívaní ako hybridná zbraň nielen Lukašenkom. Ale to predsa neznamená, že to nie sú ľudia! A práve oni urobia všetko, aby sa dostali do bezpečnejšieho sveta. Sú schopní dokonca obetovať svoj život, a keď je niekto niečoho takého schopný, tak ho nikto a nič nezastaví. Žiadne múry a ploty. Môže ho zastaviť len nejaký príšerný masaker. A to by bol koniec Európy, akú milujeme.
Prečo je podľa vás také ťažké byť slobodný?
Sloboda je ťažká. Erich Fromm napísal už v päťdesiatych rokoch knihu Strach zo slobody a myslím, že my stále od slobody utekáme. Vlastne aj Kafka vo svojich tajomnejších apokryfoch hovoril, že človek chodí po svete a hľadá klietku, do ktorej môže zaliezť. Sloboda znamená zodpovednosť – a to je tiaž. Je to aj neustále hľadanie pravdy a konfrontácia so skutočnosťou. A k tomu všetkému sa súčasní politici stali zajatcami volebných výskumov, nikto nie je schopný odvážne čeliť výzvam budúcnosti. Tento nedostatok odvahy spôsobuje, že sa demokracia stáva krehkou. Populisti totiž vedia, že ľudia chcú veriť jednoduchým riešeniam. Je príjemné počúvať, že môžeme byť šťastní a zdraví, a nie, že sa občas musíme vzdať nejakých vecí, aby sme mohli zachrániť niečo podstatnejšie.
Ako sa vám spolupracuje s rodinou?
Naša rodina je naozaj veľmi filmárska. Začalo sa to už bratom mojej matky. Potom som ja, moja sestra Magdalena Łazarkiewicz, skvelá poľská režisérka, moja dcéra Kasia, ktorá najskôr vyštudovala v Bruseli komiksovú grafiku a robila storyboardy v Hollywoode. Urobili sme spolu odvtedy niekoľko vecí. Potom je tu Antonín, syn mojej sestry, ktorý je filmový skladateľ, a konečne neter Gabriela, ktorá vyštudovala filmovú réžiu v Gdyni, ale potom začala viac písať a je skutočne výborná. Avšak, keď pracujem s rodinou, ako napríklad teraz s Gabrielou na scenári Hranice, nie je to preto, že ide o moju rodinu, ale pretože to sú talentovaní a veľkorysí ľudia. Pochopiteľne, súčasne platí, že si aj určitým spôsobom lepšie rozumieme. Máme také komunikačné skratky a nemusíme si všetko hovoriť od začiatku.
K Hranici som si však prizvala na spoluprácu aj dve mladé poľské režisérky, Kamilu Taraburu a Katerzynu Warzechu, a tiež sme si skvelo rozumeli. Povedala by som, že to bola taká výmenná záležitosť. Pre nich to bola určitá nová skúsenosť a ony mi zase dali mladistvú energiu. Nechcela by som byť nejaký upír a cmúľať z ľudí, čo sa dá. Ale ak môžeme spolupracovať bez toho, že každý myslí iba na svoju dôležitosť, je to fantastické. A podľa mňa je film spoločným dielom, vždy ide o tímovú prácu.
S kým pracujete radšej, s mužmi, alebo so ženami?
Je pravda, že sa mi skvele spolupracuje so ženami. Mám taký pocit, že so ženami je to trochu jednoduchšie. Samozrejme, aj my mávame svoje ego a chceme presadiť svoju originalitu. Ale dôležitejšie než vlastné ja by malo byť dielo samotné. S tými, s ktorými som režijne spolupracovala, to tak fungovalo. Ale pozor, s niektorými mužmi to mám tiež tak. Neviem si predstaviť, že by som mala na pľaci iba ženy. To by bolo trochu neprirodzené.
Napríklad s kameramanmi, s ktorými som pracovala, to išlo výborne. Teraz som nakrúcala napríklad s Tomom Naumiukom. To je taký mladý, šialene kreatívny a dynamický kameraman. Pochopiteľne, ako režisér starne, potrebuje čerstvú energiu, aby sa neusadil v tej režisérskej stoličke a nezabudol, o čo vlastne ide. Že ide o zvedavosť, energiu a trpezlivosť.
Ako sa vám spolupracuje s českou producentkou Šárkou Cimbalovou?
Tu v Česku sme s producentkou Šárkou Cimbalovou urobili Šarlatána, Hranicu a pripravujeme film o Kafkovi, ktorý sa zrejme bude volať Franz. So Šárkou sa mi spolupracuje výborne. Je za tým vzájomná úcta. Ja si ju vážim predovšetkým za jej odvahu, predstavivosť a dôveru, ktorú mi preukázala. Myslím si tiež, že producent by okrem zháňania peňazí mal mať talent zohnať skvelý tím spolupracovníkov. Ja sa potom cítim pochopená a môžem s týmto pocitom akéhosi bezpečia realizovať film v tvorivej slobode. Pochopiteľne, je to vždy obmedzené časom a peniazmi, ale ja cítim, že nám to so Šárkou ide. Verím, že naša spolupráca bude takto dobre pokračovať ďalej a že sa nám podarí film o Kafkovi urobiť s radosťou a tak, ako chceme.
Magic Box Slovakia & redakcia Kukni na to!
