Pre slovenského diváka je zatiaľ ešte neznámou herečkou. Na konte má tri filmy, ten najnovší Miluji tě modře mal pred pár dňami premiéru aj na Slovensku. Hrá v ňom hlavnú úlohu a na plátne sa o ňu bijú dvaja chlapi. Romantika ako vyšitá. Je Denisa Nesvačilová romantička aj v reálnom živote, ako prežíva nahé scény a čo bonzla na svojho filmového partnera?
O čom je film, v ktorom ste okrem iného oprášili i svoje gymnastické skúsenosti?
Miluji tě modře je romantický film, oveľa nežnejší a oveľa cudnejší, ako to dnes býva v romantických komédiách, pretože text vznikal pred 25 rokmi, keď som ešte nebola na svete. Sú v ňom nemalé odkazy na to, ako sa ľudia chovali v tej dobe. V pôvodnej verzii napríklad nie sú mobily, ale museli sme ich tam dať, pretože by to vyzeralo zvláštne, no zároveň chcel režisér Miloslav Šmídmajer zachovať poetiku toho, keď muž stretne dievča svojich snov, nemá na ňu číslo, nevie ako sa volá, tak musí za ňou chodiť tam, kde ju stretol a veriť, že ju opäť stretne. To sa dnes málokedy stáva. Zároveň si s hlavným hrdinom celý čas vykáme, čo dnes tiež nie je bežná vec. Takže veľká nežnosť. Je to príbeh o dievčati medzi dvoma mužmi, príbeh o umelcoch, o maliarovi, ktorého hrá Vašej Jílek. Verím, že je to film, ktorý by mohol zapôsobiť na všetky generácie, okrem tej detskej, pretože je to film trochu erotický.
A je tiež pravda, že som musela robiť akrobatické kúsky. Vzniklo to celkom náhodou, keď režisér zistil, že som 13 rokov robila gymnastiku na celkom vysokej úrovni a tým pádom prišiel s tým, či by som nechcela visieť niekde vo výške v horiacej obruči. Tak si hovorím, že určite, to budem sedieť istená, v nejakej sedačke, tak jasné. A vo finále z toho bola akrobacia a už som nemohla cúvnuť. A preklínam sa za to dodnes. Bol to strašný zážitok. Visela som päť a pol metra nad zemou bez istenia, podo mnou nebola sieť, žinenka, nič. Vedela som, že keď spadnem, tak sa zabijem (smiech).
Úlohu ste teda dostali bez toho, aby režisér vedel, že ste mali za sebou skúsenosti s gymnastikou?
O športových skúsenostiach nevedel. Vedel o tom, že mám nejaké herecké skúsenosti, aj keď ich nie je mnoho. Robil totiž producenta posledných Básnikov, kde som hrala dcéru Vendulky Utešiteľky, tam si ma vyhliadol a pozval ma na kamerové skúšky. Ale netušil, že dokážem robiť akrobaciu.
Film je umelecký a romantický, čo do seba nádherne zapadá. Hodí sa však ešte vôbec do dnešnej doby?
Bohužiaľ, mám skúsenosť, že dnešná doba je príliš pretechnizovaná a moc umelá. Vidím to, keď ma dnes naháňajú chlapi. Najradšej to robia cez facebook, alebo na mňa rovno vybalia, aby som im dala číslo a chovajú sa ku mne rovnako, ako k stovke iných dievčat. Elementárna úcta už dnes, žiaľ moc neexistuje. Ale o to viac nás bavilo nakrúcanie, keď sme mohli otvoriť pomyslenú žilu veľkej romantiky a nežnosti, a divák odíde z kina s úsmevom a pocitom, že sa aspoň na týždeň bude chovať k manželke, alebo manželovi nežnejšie a s úctou, pretože to je strašne krásne.
Je romantika pre vás ten pravý žáner?
Založením som romantik, ale nedávam to najavo, pretože mám pocit, že by som tým ukázala nejaké slabiny. Takže som v podstate dosť pankáč (smiech). Tú romantickú strunu ukážem iba tomu najbližšiemu, v tichosti a iba občas. Ale určite by som si chcela vyskúšať veľké charakterové úlohy. Bavili by ma psychopatky. A keď nebudem zachádzať do extrému, tak si myslím, že každá milenka, ktorá je trochu sviňa, je fajn (výbuch smiechu).
Bol váš filmový partner romantický aj po zhasnutí kamier?
Nezblížili sme sa natoľko, aby som to stihla zaregistrovať, ale musím priznať, že Vašek Jílek je už od pohľadu veľký cíťa a určite vie byť veľký romantik. Ale zároveň, aby som ho nabonzovala, tak každý natáčací deň zbieral kontakty na pekné mladé komparzistky, pozýval ich do divadla a myslím, že nazbieral peknú hromadu telefónnych čísel. Netuším, čo s nimi robí, možno je to iba hra, že sa k nim správa pekne a oni mu dajú číslo, on ich pozve do divadla, ale čo je ďalej neviem. No myslím si, že pod šupkou romantika sa v jeho prípade skrýva typický chlap – lovec. Ale ku mne sa správal vždy citlivo a pekne. A tiež aj Rosťa Novák, ktorý je dosť démonický aj v osobnom živote, no zároveň si myslím, že to má ako ja, teda je veľmi citlivý. Má tri deti, moc pekne o nich rozpráva, rovnako tak o svojej žene. Tam je potom veľmi zaujímavé toho romantika objavovať.
Pekných a hlavne vyzlečených komparzistiek bolo vo filme naozaj dosť. Vy ste s nahotou problém nemali?
(výbuch smiechu) Ale ja som nemyslela iba nahé komparzistky, aj keď tie sa tam samozrejme tiež vyskytujú. Priznávam však, že s nahotou mám veľký problém. Aj keď za posledný rok som sa objavila v troch filmoch a v dvoch som sa vyzliekla, a môže to pôsobiť, že s tým problém nemám, ale mám s tým naozaj veľký problém a dokážem byť ohľadom toho dosť citlivá. Možno až precitlivená. V tej chvíli ten drsoň vo mne ide bokom. Ono v podstate idete s kožou na trh a hlavne sa bojím nejakého zaškatuľkovania. Tiež je pritom strašne veľa ľudí a všetci chlapi zo štábu sa niekoľko dní dopredu tešia na nahé scény a dookola o nich rozprávajú. Nie je to nič príjemné tváriť sa, že sa s niekým milujete, keď vám režisér do toho hovorí, sáhni ji na to prso víc zleva, alebo proboha, to neumíte, to takhle děláte i doma? To si potom pripadám ako idiot. (smiech)
Všetky chúlostivé scény boli rovno napísané v scenári, alebo nejaké pribúdali aj za pochodu?
Čítala som tri verzie scenára a v každej z nich nahota ubúdala. Paradoxne voči románu Jaroslava Papouška, ktorý je plný nahoty. Kamarátka herečka, keď sa dozvedela, že budem túto úlohu hrať, tak mi hovorí, či viem, že to dievča je v celom románe nahé a stále s niekým súloží. Udivene som na ňu pozerala, že to v scenári nie je. Pri nakrúcaní sme hľadali kompromis. Snažila som sa režisérovi vysvetliť, že nie som ten typ herečky, čo by chcel ukazovať úplne všetko, že sú partie, ktoré sú naozaj intímne a nemusia byť v zábere a že nie vždy to má zmysel. Samozrejme, ostali tam scény, o ktorých som vnútorne nebola vždy celkom presvedčená, ale musela som to prehrýzť. Bolo to o dohode, ako čo bude prebiehať. Ale je pravda, je scéna milovania v scenári nebola a režisér s ňou prišiel na poslednú chvíľu. Ostali sme s Vaškom v šoku, keď režisér zahlásil tak děti, svlíkat a jdeme na to. Ale museli sme to urobiť, pretože to patrí k romantickému žánru.
Podstatnou súčasťou filmu je výtvarné umenie. Ste jeho obdivovateľkou?
Milujeme renesančných umelcov. Začínam sa však strácať medzi novými impresionistami a expresionistami, ktorých je vo filme celkom veľa. Musela som si niektoré veci kvôli filmu naštudovať. Našťastie som nehrala kunsthistoričku, ako Vašek Jílek a nemusela som ísť tak do hĺbky. Históriu mám však veľmi rada, milujem výstavy, múzea a ako dieťa som chcela byť archeologičkou.
Minimálne pre slovenského diváka ste zatiaľ neznáma herečka, vo filmoch sa však objavujete po boku veľkých hviezd. V tomto prípade napríklad s Marekom Vašutom. Ako sa k vám správajú?
Úplne normálne. Bála som sa toho už pri Básnikoch, čo bola moja prvá filmová skúsenosť a tých veľkých mien tam bolo ešte viac, ako pri tomto filme. Ale oni sú všetci strašne ľudskí. Čím väčší profesionál a čím viac skúseností má, tým normálnejší je. Všetky tieto veľké hviezdy chápu, že začíname a nemáme veľkú prax pred kamerou, že nedokážeme dôjsť na značku na prvý raz. Práve Marekovi Vašutovi som celý jeden deň kazila záber, pretože som bola unavená a vystresovaná. A čím viac to kazíte, tým je to ešte horšie. A Marek nekričal, bol trpezlivý a hovoril mi, že mi pomôže, zabrzdí ma, kde mám ostať stáť, bol strašne fajn.
Film sa odohráva v Prahe. Aký k nej máte vzťah? Ja osobne ju milujem…
Ja ju milujem tiež. Som síce z Tábora a nedám naňho dopustiť, ale Tábor je trochu mŕtve mesto. O šiestej večer tam všetko skončí a nikto nikde nie je. V tom je Praha fajn, pretože tá tepe. Je to veľmi fotogenické mesto a aj preto tam chodia nakrúcať zahraničné produkcie. Netočili sme však iba v Prahe, ale časť filmu vznikla aj v Olomouci. To je tiež krásne mesto, ktoré nám zastúpilo Prahu, pretože tá nie je pre českých filmárov príliš priaznivá, je drahá a nie úplne prístupná.
Keď speváci dokončia album, po prvom vypočutí začínajú polemizovať nad tým, čo všetko by na nahrávke urobili inak. Vy ste boli so sebou vo finále spokojná?
Tak to viete, že som nebola (zhrozene a s výbuchom smiechu). Videla som film už trikrát, zakaždým vidím viac a viac chýb a som presvedčená, že by som to dnes už zahrala inak. Alebo že je použitá klapka, ktorá sa príliš nepodarila a nakrútili sme aj lepšie. To je údel. Nepoznám herca, ktorý by tvrdil, že sa na seba rád pozerá. A ak taký existuje, tak asi nemá v hlave všetko v poriadku, pretože k tej práci patrí, že sa v nej chcete posúvať. A zároveň sám seba poznáte najlepšie. Ja sa poznám 25 rokov a pri sebemenšom záchveve v tvári mám pocit, že je to falošné a divák tomu nemôže uveriť. Našťastie, z ohlasov, ktoré mám od profesionálov viem, že som pre nich uveriteľná. Iba ja mám so sebou problém a to je normálne.
Kam sa teda budete posúvať po profesijnej stránke, máte už ďalšie ponuky?
Dostala som pár ponúk, ale nemám ešte podpísané zmluvy, tak o tom nechcem rozprávať. V každom prípade, keďže som kvôli filmovaniu, dabingu a škole, ktorú dokončujem, už dva a pol roka nerobila divadlo, veľmi rada by som sa vrátila na dosky a aj tam sa niečo rysuje, ale tiež ešte o tom nechcem hovoriť. Ale malo by to byť v Prahe, čo je fajn.
Takže vás divadlo láka? Pretože napríklad Marek Vašut hovorí, že má radšej filmy, než divadlo…
Profesori mi v škole hovoria, že som typická filmová herečka, že mi sluší kamera a som pred ňou prirodzená. Potom v divadle, keď potrebujete zvýrazniť herecké prostriedky, tak s tým trochu bojujem. Ale to je výzva a tie milujem. Navyše, film je konzerva, natočíte ho a už nikdy s tým nič neurobíte. Ale v divadle môžete každý večer reagovať na divákov, viete čo funguje, čo nefunguje a môžete sa neustále zlepšovať, čo je pre herca skvelé. Je to jeho denný chleba.
Pavol Božík
