Tandem otec a syn Jan a Zdeněk Svěrákovci funguje už roky a ich spolupráca im vyniesla Oscara za film Kolja. Hoci ani jeden nepredpokladal, že sa ešte spolu stretnú pri filmovaní, už pozajtra, na radosť všetkých filmových nadšencov, bude mať premiéru film Betlehemské svetlo. A kultový herec a autor, Zdeněk Svěrák sa o nakrúcaní rozhovoril s humorom sebe vlastným…
Koľko má hlavná postava filmu Betlehemské svetlo, spisovateľ Šejnoha z vás?
Tá postava sa veľmi nelíši od skutočného autora tých poviedok. Šejnoha som ja, len trošku komickejší, prehnanejší než v skutočnosti. Urobí aj pár trapasov, ktoré som ja neurobil. V tom príbehu je veľa autobiografie, ale nie všetko. Vo filme je to tak trochu vyvrtnuté z kĺbov. Napríklad spisovateľ s manželkou. Ja nie som na ženu taký protivný, to by ma hnala. Ale podstata tam je, že utekám k počítaču, aby som písal, a ona by bola najradšej, aby som s ňou pozeral televíziu, alebo ju vzal na výlet. Je tam taká mierna žiarlivosť, on sa viac venuje písaniu než komunikácii s ňou. To má asi každý chlap, ktorý sa zaujíma o svoju prácu a zanedbáva manželku. Preto ja mimo film píšem iba poviedky a nie romány, To by bol rozvod.
Film vznikol podľa vašich poviedok, ale scenár napísal váš syn Honza. Ako sa vám páči?
Áno, napísal si to sám a pekne. Tu sa ukázalo, že je lepšie, keď to dostanú iné oči. Mňa by vôbec nenapadlo vyrozprávať všetky tri poviedky súčasne. A on to ťahá cez toho spisovateľa, ktorý si so svojimi postavami nevie rady. A to je na tom to pekné. Zaujímavé, že pri nakrúcaní to komické nie je. Veselohra sa z toho stane, až keď sa tie kúsky zlepia. Keď sa to dostane do kontextu.
Ste spokojný s obsadením filmu?
Premýšľali sme o tom spoločne a s finálnym obsadením som veľmi spokojný. Všetci si rozumieme, akoby sme boli v rodine. Len ma mrzí, že som nebol pri milostnej scéne, keď Kotek zvedie Voříškovú. To bolo nakrútené bezo mňa. Sú to postavy mojej fantázie, takže keby Honza len trochu chcel, tak ma tam dá. Keď Láďa Smoljak režíroval, tak som mu vyčítal, že do filmu obsadzuje svoju rodinu, hrala tam maminka, obaja synovia, ale pozerám, že sme sa tomu neubránili ani my a že sme nasadli ešte silnejší kaliber.
Pred kameru ste sa postavili po päťročnej prestávke. Boli ste hneď zase doma, zžili ste sa s kamerou a svojou postavou bez problémov?
Keď po piatich rokoch začnete zase filmovať, tak vlastne ani neviete, kde je kamera, trochu sa jej bojíte, ale potom sa už zorientujete odkiaľ vás sledujú.. Moje zžitie s postavou spočívalo v tom, že viem, že nehrám divadlo a nemusia ma počuť na balkóne. Keď päť rokov nehráte, tak zabudnete, že kamera a mikrofón za vás všetko urobia. To zľaknutie, údiv a tak ďalej, vôbec nemusíte počítať s tými balkónmi, aby si toho všimli.
Mali ste nejaké špeciálne pokyny od režiséra?
No, nesmel som robiť mladého. To bola taká úloha od Honzu. Keď som videl prvé denné práce, tak som zistil, že stále chodím prihrbeno. Stále. Tak som si povedal, že s tým budem musieť niečo urobiť, pretože vyzerám ako starček. Ale on povedal, že to takto budeme držať. Čiže hrám človeka ešte staršieho, než som. Keď idem hore schodmi, pomáham si zábradlím, keď idem dole schodmi, som rád, že to zábradlie tam je, šúcham nohami v papučiach. Ale nie je to veľmi dobrý pohľad, keď sa na to pozerám. A dával mi tiež základnú radu. Pred každým záberom mi pošeptal do ucha: Hlavne nehraj. Tak som nehral, ja som tam len bol.