Život už nie je ako bonboniéra. Život je ako veľryba, prekvapí a zmizne. To je hlavné motto nového filmu Dana Svátka, Dve slová ako kľúč, ktorý práve prišiel do slovenských kín. Je to film plný silných emócií, hereckých obrazov, ktoré sú častokrát iba povestnými štekmi, no v hlave ostávajú naveky, a hlbokých myšlienok o smrti a vzájomných vzťahoch medzi rodičmi a deťmi. A samozrejme, je to film, v ktorom sú dve slová naozaj najzásadnejšie. Pretože sú nádhernou cestou k tomu, ako málo stačí na to, aby svet bol oveľa, oveľa lepší a krajší. A všetko je to iba a len v našich rukách.
Dan Svátek v mojej mysli zarezonoval prvý raz filmom Hodinu nevíš. Skvelá, na domáce pomery až zarážajúca téma, výborne napísané, perfektne zahrané. Už vtedy bol v tvorivom tíme kameraman Jakub Šimůnek a zdá sa, že tak ako má Steven Spielberg svojho Janusza Kamińskeho, Dan Svátek má svojho Jakuba. Mať stály pracovní tím znamená mať istotu v tom, čo možno od spolupracovníka očakávať, čo sa postupne vyvinie v to, že vznikajú filmy, na ktoré sa nezabúda.
Vo Svátkovom prípade bol takým určite film Úsmevy smutných mužov. Film vznikol pred piatimi rokmi a pamätám si ho dodnes. Bolo to niečo filmársky na československom filmovom plátne tak nadčasové, až sa to nedalo stráviť na prvý raz. Smutní muži už vznikli na základe literárnej predlohy Josefa Formánka a v hlavnej úlohe sa predstavili David Švehlík a Jaroslav Dušek. Vo mne ešte stále rezonuje aj Simona Babčáková, ale tí skôr spomínaní sa stretli aj pri novinke Dve slová ako kľúč.
Dovolím si tvrdiť, že treba zabudnúť na všetko, s čím sa divák od Dana Svátka mal doteraz možnosť konfrontovať. Medzi Smutnými mužmi a Dvoma slovami je obrovský posun, a nebavím sa o téme. Bavím sa o celkovom spracovaní a obrazoch, ktoré tvoria veľmi podstatnú časť príbehu, ktorý vďaka nim ani netreba príliš rozprávať slovami. Stačí náznak, aby divák pochopil o čo ide a ostatné už zariadia dokonalé zábery kameramana a reálne exteriéry New Yorku, Indie, Dánska a na ďalších miestach. Vďaka Šimůnkovmu oku film hrá emóciami a postupne vyvoláva až depresívnu atmosféru a núti diváka čoraz intenzívnejšie premýšľať nielen o životoch hrdinov filmu, ale určite i tom svojom.
Že pôjde o veľké umenie, bolo jasné už z filmového traileru. Že sa film tento raz nebude odohrávať v jednej budove, ale doslova po celom svete, bolo jasné z propagačných materiálov, ktoré film postupne predstavovali. Že to vo väčšine prípadov budú herecké koncerty, bolo zjavné už pri odhalení mien, ktoré vo filme hrajú.
Ani vo sne ma však nenapadlo, ako vo väčšine vedľajších úloh (aj keď to označenie je až dehonestujúce, pretože všetci hrali, akoby práve tá ich úloha bola hlavná) ide častokrát o veľmi krátke sekvencie, ale pre film sú zásadné a nezabudnuteľné. Kráľom tohto je vo filme Jaroslav Dušek, ktorý doslova strhne diváka do svojich dvoch minút a musí nasledovať šokujúca scéna, ktorá dá divákovi pomyselné po papuli, aby sa prebral zo šoku a vrátil sa do deja.
V podobnej situácii je i Jana Nagyová, ktorá síce má vo filme viac obrazov, ale tiež to nie je čas rovnajúci sa Davidovi Švehlíkovi v hlavnej úlohe. Mimochodom, pre skrátenie, všetci traja doteraz spomenutí sú vo filme absolútne geniálni. Ale späť k Arabele. Jana Nagyová nehrala 30 rokov. V pamäti máme jej návrat na obrazovky i plátna kín prostredníctvom seriálu Sestričky, alebo fantastickej rozprávky Princ mamáčik. Pravdou však je, že k návratu pred kameru priviedla Janu Nagyovú práve ponuka od Dana Svátka, na účasti v tomto filme. Jana v ňom rozpráva po poľsky a keďže jej hlas je nezameniteľný, je jasné, že nebola predabovaná. Poľština na výslovnosť nie je jednoduchý jazyk, no Jana obstála perfektne (v rozhovore pre náš portál pred časom prezradila, že z nej bol nadšený i poľský herec, ktorý bol jej filmovým partnerom).
Tým je legenda poľského filmu Daniel Olbrychski. Olbrychski je v podstate Clint Eastwood európskeho filmu a aj v Dvoch slovách dokazuje, že to prirovnanie vôbec nie je prehnané. Nemôžem sa rozpisovať o jeho postave, ale zaručujem, že pri pohľade na neho, a to doslova v každom obraze, ktorý vo filme má, vyskočí divákovi tlak, obleje ho pot a ešte mu aj vyskáču zimomriavky. Tie mám mimochodom aj s odstupom času, keď píšem tieto riadky a spomeniem si na výkony poľského herca.
Ďalšou filmovou legendou, ktorú sa tvorcom podarilo presvedčiť na nakrúcanie je francúzsky komik Pierre Richard. Aspoň ja ho mám zafixovaného ako komika. Za prvú ponuku sa českým tvorcom slušne poďakoval. A ja im ďakujem za to, že to nevzdali a skúsili ho presvedčiť i druhý raz. Francúzska legenda je jednoducho ozdobou filmu. V úlohe trochu uleteného francúzskeho farára pôsobiaceho v New Yorku, ktorý sa na kresle s balónmi vydá bližšie k Bohu, si neviem predstaviť lepšieho herca. Richardov šibalský úsmev a láskavý pohľad nič nestratili z jeho bláznivých komédií o blondínovi s topánkou akejsi farby. Ibaže toto je vlastne dramatická úloha, i keď jednoznačne najveselšia z celého filmu. A francúzsky herec dokázal excelentne spojiť dramatickosť a okoreniť ju štipkou dobrosrdečného humoru, vďaka čomu má aj ten najväčší ateista chuť aspoň sa zamyslieť nad tým, či niekde hore na obláčiku naozaj nesedí ten bradatý pán a z výšky na nás predsa len nedohliada.
Svátkov nový film je jednoducho herecký koncert, s mimoriadne silnou myšlienkou, jednoznačným odkazom voči nám všetkým, náročný, ťažký a zároveň krásny. Je to jeden z tých filmov, po ktorého skončení ostane divák sedieť v kresle a rozmýšľa, čo má vlastne ďalej robiť. Dá sa ešte zmeniť svet k lepšiemu? Môžem k tomu ja, ako jedinec nejako prispieť? Vieme si niektoré veci uvedomiť aj skôr, než príde smrť? A je smrť naozaj definitívny koniec? Iste, veľmi zložité, veľmi filozofické otázky. Svátkove filmy však nikdy neboli Babovreskami a tento taký nie je už určite.
Dovolím si tvrdiť, že keby ho Svátek natočil aspoň ako západoeurópsku produkciu, Hollywood by sa pred nim klaňal a jednoznačne by ho odsúdil na Oscara, minimálne za cudzojazyčný film. A Kukni na to! je hrdým mediálnym partnerom tohto umeleckého zážitku.
Svátek do slovenských kín vypustil svoj najlepší film a z globálneho pohľadu to je najlepší česko-slovenský film za veľmi dlhú dobu. Z toho filmu môže byť sklamaný iba ten, kto ho nepochopí. Tvorcovia však urobili všetko preto, aby napriek náročnej téme a veľmi umeleckému spracovaniu, pochopil myšlienku filmu úplne každý. Je svojim spôsobom jednoznačná a treba sa nad ňou v globále zamýšľať. Možno sa tak svet ešte dá urobiť aspoň trochu lepším.
Pavol Božík
90%
Réžia: Dan Svátek
Hrajú: David Švehlík, Ivan Franěk, Jana Nagyová, Diana Dulínková, Daniel Olbrychski, Pierre Richard, Jaroslav Dušek, Marika Šoposká, Gen Seto, Jiří Šimek, Juki Iwasaki
Premiéra: 31. august 2023
Distribuuje: Bontonfilm
