Je legendou. Najčastejšie ho značkujú slovom kontroverzný. Nemá to rád, ale ani nevyvracia, že taký naozaj je. Len akékoľvek prívlastky považuje za zbytočné po tom, čo všetko už urobil. Pred tridsiatimi rokmi vydal prvý sólový album Valčík, ktorý sa pod producentským dohľadom Ondřeja Soukupa stal legendárnym. Ešte predtým manifestoval svoje postoje so svojou kapelou Orlík. Ďalšie sólové albumy ukázali, že je jedným z tých vzácnych umelcov, ktorí si neberú servítku pred ústa a nikdy ústami nemelú na prázdno. Naopak, apeluje na neduhy doby. Jeho legendárny muzikál Krysař je nadčasový a je nespochybniteľné, že spolu so Svobodovým Draculom je najhranejším i najnavštevovanejším domácim muzikálom vôbec. Aktuálny stav spoločnosti pomenúva Daniel Landa pravými slovami aj na svojom aktuálnom albume Minový pole, ktorý po jarnom vydaní na CD, vychádza aktuálne i na vinylovej platni a už 20. januára piesne z neho, ale i celej svojej kariéry, predstaví na bratislavskom koncerte. O tom všetkom obšírnejšie porozprával v nasledujúcom rozhovore.
Bol si najprv herec, až potom hudobník. Ako si sa dostal k umeniu?
Keď som mal 10, možno 11 rokov, videl som filmy ako Sedem statočných a podobné hrdinské filmy, a vtedy som si myslel, že herec naozaj prežíva život toho hrdinu. Tak som sa prihlásil na konzervatórium, a až tam som pochopil, že je to vlastne podvod, že to nezažiješ, že je to len ako. V momente, keď som toto zistil, začal som hľadať spôsob, ako čo najskôr zmiznúť, aby som mohol naozaj žiť svoj vlastný život a nie len akože žiť. Tak som začal robiť hudbu a keď som mal 24, úplne som sa na ňu preorientoval.
Nielenže oslavuješ tento rok svoje 55. narodeniny, ale aj 30. výročie svojho prvého sólového albumu…
Fakt? Aha! Tak to som ani nevedel, to je slušné. Tridsať rokov tvorím hudbu, však? To je zaujímavé, tridsať rokov. No, tak tu už zacláňam nejakú dobu.
Keď sa spätne pozrieš na tvoj prvý album a na tento aktuálny Minový pole…
Spoločným menovateľom je, že sa viac-menej písali samé. Prichádza to zvnútra, a potrebujem povedať, vyjadriť veci, ktoré cítim. A to majú prvý a posledný album spoločné. Nebudem tvoriť, keď to nevzniká samo.
A to je aj dôvod, prečo fanúšikovia na posledný album museli čakať tak dlho?
Áno, áno. Nechcem to robiť na silu, pretože to potom nie je kvalitné a nedáva mi to radosť, ako keď niečo vyjde z teba samého, ide to samo a ešte ťa to uvoľňuje, pretože veci, ktoré ťa ťažia vo vnútri, sa dostanú vonku a už ťa neťažia.
To znamená, že ťa osem rokov nič neťažilo?
Ťažilo, ale nie až tak, aby to stačilo na album. Nie až tak, aby som to musel vyjadriť.
Keby si mal porovnať, pretože píšeš nielen vlastné skladby, ale aj muzikály, tvoja tvorba je rôznorodá, ako sa odlišuje písanie muzikálu od písania albumu? Má to niečo spoločné, alebo je to úplne iné?
Myslím si, že hlavný rozdiel spočíva v tom, že pri muzikáli ideš veľmi hlboko do jednej témy. Pri muzikáloch je téma často širšia. Ide o jednu tému a nejde z nej vystupovať a nastupovať. Musíš neustále tvoriť každý deň, aby si nestratila myšlienku, potom je veľmi ťažké nadviazať. Pri sólovom albume nemusíš pol roka napísať nič, alebo mesiac nič, deň nič, rok nič. Takže sa to dá viac rozložiť v čase. Neviem si predstaviť, že by som muzikál písal dlhé obdobie, alebo že by som ho rozkladal v čase a medzitým sa venoval iným veciam.
Máš aktuálne rozpracovaný nejaký muzikál?
Teraz nie, ale to, čo pre mňa predstavuje veľkú výzvu, je posledný dielo s názvom Klíč králů, ktorý som v podstate nestihol dobre dokončiť. Napísal som ho veľmi rýchlo a ľutujem, že som mu nevenoval viac času. Je veľmi pravdepodobné, že sa k nemu ešte vrátim a dokončím ho, prepracujem ho tak, aby bol taký, aký mal byť, a nie rýchlo napísaný, len aby sme stihli premiéru, ktorá už bola naplánovaná. Pre mňa to bolo naozaj peklo. Takže to je niečo, čo by som chcel znovu urobiť, ale žiadny ďalší nový muzikál momentálne neplánujem. Už som napísal muzikálov a opier päť, takže si to teraz neviem predstaviť.
Vrátim sa k tvojej hudobnej tvorbe, k tvojej sólovej hudbe, ktorá často obsahuje silné príbehy. Aspoň tak to vnímam ja. Nikdy si nekládol obmedzenia na to, čo do tých skladieb vkladáš?
Nie.
To znamená, že si hovoril o veciach tak, aké sú?
To je predsa podstata tvorby. Myslím si, že cenzúra v tvorbe by určite nemala existovať. Kde inde by mal človek otvoriť svoju dušu, ak nie v umeleckej rovine? Takže aj keď dnes existuje veľký tlak na autocenzúru, ohromný, až enormný tlak, takmer taký ako za komunizmu, ja sa nechystám poddávať tomu tlaku. Povinnosťou umelca je byť autentickým.
Dokážeš vypnúť, tak ako o tom spievaš v piesni Dnes mám voľno?
Tá pieseň vznikla z pocitu, keď sme s niekým išli na dovolenku. Vypol som svoj mobilný telefón a odpojil sa od internetu a začal som si užívať prítomnosť. Zrazu som veľmi jasne vnímal rozdiel medzi tým, keď som online a stále niečo riešim, a tým dňom, keď som sa odpojil a mal čas premýšľať. Začal som vnímať tú kontrastnú dvojitú realitu – jedna je, keď si online, a druhá je, keď sa odpojíš a máš čas na zamyslenie sa, na zastavenie sveta okolo seba. V tej chvíli sú to dve odlišné osoby. Keď som si uvedomil túto skutočnosť, pocítil som, že tento odkaz je natoľko silný, že musím nájsť spôsob, ako ho zdieľať. Keď máš dosť, vykašli sa na všetko. Myslím, že je to pocit, ktorý je univerzálny.
Dokázal si to hneď v deň, keď si si to uvedomil? Pretože teraz sa stretávame s tým, že ľudia si nevedia predstaviť deň bez mobilu. Bolo to pre teba jednoduché na začiatku?
Trvalo mi chvíľu, kým som sa k tomu dokázal naozaj dostať. Počas prvého týždňa som stále hľadal mobil na stole a uvažoval, že si pozriem správy. Ale potom som si uvedomil, že ma to už nezaujíma, a nechcem byť zavalený emóciami, ktoré mi niekto vnucuje. Je ťažké odpojiť sa od mobilného telefónu, keď má človek tisíce správ, tisíce sociálnych interakcií a tisíce článkov a názorov z YouTube, ktoré na neho neustále doliehajú. Preto chápem tých, ktorí denne deaktivujú svoje mobilné telefóny, pretože to, čo prichádza na človeka, je veľké. To znamená, že ľudia sú dnes rozptýlení na tisíce rôznych tém a nemajú čas na hlboké zamýšľanie sa nad jednou témou. Keď sa dnes ľudia pýtajú, čo si myslím o niečom, mnohokrát nemám názor, pretože ma to vôbec nezaujíma.
Sleduješ vôbec správy, napríklad politiku v Česku?
Nemáme televízor. Už pred rokmi sme ho vyhodili z okna. Nechcem, aby cudzí ľudia vstupovali do nášho domu a povedali nám, čo si máme myslieť o svete. Proste televíziu nepotrebujeme a máme sa bez nej dobre.
Nemáš televíziu, ale urobil si skladbu Reality show, čo ťa k tomu inšpirovalo?
Aj keď nemáme televíziu, občas sa na ňu pozriem, ale snažím sa udržiavať od nej určitú vzdialenosť. Vnímam svet okolo seba ako veľkú reality show. Názory nám sú vopred predkladané, zabalené a potom nám sú natlačené do hláv. A to je podľa mňa práve reality show. Jedna vec je skutočný život – rodina, priatelia, príroda, duchovno, ktoré nie je viditeľné. To je to pomalšie, ale dôležitejšie. A potom je tu druhá rovina, ktorá nám vnucuje názory a témy. A keď na to prídeš, keď si uvedomíš, že ti sú názory vkladané do hlavy, musíš sa tomu zasmiať a povedať si, že to je naozaj reality show. Témy, o ktorých sa ľudia bavia v pohostinstvách, ktoré nám niekto predloží a povie, teraz sa bavte a hádajte sa o tom, pretože keď ľudí rozdeľuješ, ľahšie sa vládne.
Na začiatku si hovoril, že si chcel byť hrdinom, ale to môžeš byť už teraz tým, že odhaľuješ závoj toho, čo sa deje za scénou a prinášaš ľuďom povedomie. Vnímaš to tak?
Nie, to nie. Proste žijem prirodzene. Takže nerobím veci s nejakým základným úmyslom pôsobiť. Jednoducho sa zaoberám tým, čo mi príde pod ruku. Snažím sa naozaj žiť prítomnosťou. Áno, plánujem, akoby som tu mal byť 1000 rokov, ale vlastne sa správam aj tak, akoby som mal zajtra zomrieť. A v tom mi veľa pomohli rallye, v tom mi veľa pomohli tie nebezpečné aktivity, kedy máš krásny deň a náhle sa prebudíš na ARO a nič si nepamätáš, si úplne mimo a vôbec nevieš, čo sa deje. A vďaka tomu, že som toto zažil viackrát, tak pre mňa okamih, keď nemáš nič zlomené, keď môžeš byť so svojimi blízkymi, keď tvoje deti sú zdravé, tak tieto bežné okamihy nepovažujem za bežné, ale naopak za absolútne neobvyklé a úžasné. Takže náhle aj ten bežný život môže vytvárať obrovský pocit pokoja a šťastia v rámci našich skúseností. A my žijeme tak rýchlo, že tú veľkosť obyčajnosti nevieme vnímať, ale ja ju vnímam a to ma robí šťastným človekom.
Myslíš si, že takéto nastavenie má šancu dosiahnuť aj človek, ktorý neprežil to čo ty?
Určite áno. Keď som začal odhaľovať duševnú silu aj v rámci mentálneho tréningu a podobne, tak pre mňa vlastne základná otázka bola, ako sa stať šťastným človekom? Keď si položíte zásadnú otázku, ako sa stať šťastným a vyrovnaným človekom, tak si samozrejme ešte predtým musíte odpovedať, čo je to vlastne šťastie. Čo to vlastne je? A v momente, keď som si na túto otázku odpovedal, pretože šťastie je pokoj, pokoj v duši, to je skutočné šťastie, tak sa k tomu dá ľahšie smerovať.
Čo pre teba znamená šťastie?
Pokoj a mier v duši.
S mierom v duši mi korešponduje i názov piesne Ukolebávka, o svete v relatívne rýchlom čase. Čo bolo inšpiráciu?
Bolo to uťahovanie digitálnej slučky. Dnes sa súkromie vlastne rozplýva, pretože každý má mobilný telefón, každý všetko natáča. To znamená, tí, ktorí majú prístup k týmto dátam, vedia, kde ste. Dokonca už dnes vedia, ako ti bije srdce, pretože na to majú hodinky, vidia, ako dlho spíš. Dnes o sebe všetko dávame do digitálneho priestoru. Digitálny priestor má tých, ktorí zbierajú tieto dáta. A nemusia to byť iba tajné služby, môžu to byť aj obchodné spoločnosti a tak ďalej.
Identita sa dá veľmi dobre ukázať aj na príklade architektúry. Kým sa stavali katedrály, to znamená veci, ktoré boli bohaté, skryté a ktoré rozprávali príbehy, tieto stavby mali vysoké múry, šlo o dušu. A dnes sa stavajú presklené kancelárie, aby boli všetci dobre vidieť. Tam vidíte ľudí, ktorí si pijú kávu, hádajú sa v práci, sedia tam a pracujú. Na chvíľu sme presklenou dušou. A to je to, čo vnímam, ako veľké nebezpečenstvo v rámci ľudskej bytosti. Človek sa stáva digitálnou a priehľadnou bytosťou. A to si možno mladšia generácia neuvedomuje, ale v momente, keď budú vládnuť ešte väčší psychopati, a to už nám vládnu psychopati, ale keď to budú ešte väčší psychopati, tie skrutky sa môžu utiahnuť ešte viac, než si ľudia dnes dokážu predstaviť. A z tohto digitálneho väzenia už nebude úniku, pretože nemôžete uniknúť oku, ktoré je všade v rámci digitálu. Je to nechutné.
Myslíš, že je nejaká šanca, ako sa tomu brániť alebo eliminovať tieto riziká? A ako zachovať ľudskú rozmernosť čo najdlhšie?
Snažíme sa v Česku ísť takzvane proti prúdu. To znamená, snažíme sa stretávať s ľuďmi, otužovať sa v riekach, chodiť do lesa, prebúdzať posvätné miesta aj v rámci spoločenstva. Jedinou šancou je, že sa budeme vnímať ako ľudské bytosti. Okolitý svet budeme vnímať ako svet stvorenia, úžasný a fascinujúci. To nám potom dáva pocit, že to osobné, to ľudské, sa nedá nahradiť ničím digitálnym. To je podľa mňa jediná šanca, smerovať viac k ľudskej bytosti a menej k digitálnej bytosti. Ľudia sa v digitálnom priestore správajú úplne inak než v osobnej komunikácii. Je krásne vidieť, ako nás digitálny priestor mení.
Človek by niekedy neveril, čo je niekto schopný napísať druhému na sociálne siete…
Tam je úplne posunutá celá norma.
Ty si ale predsa umelec a ako umelec komunikuješ so svojimi fanúšikmi na sociálnych sieťach…
Áno, ale nie moc. Na sociálnych sieťach zverejňujem veci, ktoré aktuálne robím. Napríklad, ak som v Bratislave, dám vedieť, že som tam. Ak idem na motorku, o tom tiež informujem. Sociálne siete sú pre nás dobrým nástrojom. Pomáhajú nám komunikovať s fanúšikmi a dávajú im možnosť spoznať nás celkovo, aj v rámci reklamy. Môžem zdieľať svoju tvorbu bez drahých billboardov. No sociálne siete nie sú úplne čisté. Majú negatívne stránky. Ľudia sa tam správajú nevhodne a často si to ani neuvedomujú. Navyše, je tam totálna kontrola. Nie len to, že všetci vedia, čo píšeš, čo je v poriadku, ale je tam tá tieňová cenzúra. Niekto obmedzuje príspevky, manipuluje s názorom ľudí, a takéto prostredie je nechutné. Keby som to nepoužíval na reklamu, asi by som na týchto sieťach nebol. Svoj osobný profil nemám. Používam len ten umelecký, aby som mohol informovať ľudí o tom, čo sa deje. Ale inak je mi to prostredie doslova odporné. Vzbudzuje vo mne odpor.
Vznikla v tejto myšlienkovej rovine napríklad skladba Domnělý spasitel?
Vždy, keď sa v istej chvíli, a je jedno prečo vlastne, priestor zahusťuje a ľudia vnímajú zhoršenie rôznych sfér svojich životov, objavia sa ľudia, ktorí tvrdia, že všetko toto môžu vyriešiť jedným lusknutím prsta, stačí ma len zvoliť. Táto pieseň je varovaním pred takými Krysařmi, ktorí sa snažia vyvolať veľa emócii. V Biblii sa hovorí, že strom poznáš podľa ovocia, nie podľa slov, takže táto pieseň varuje pred tými domnelými spasiteľmi. Čím menej budú ľudia voliť pod vplyvom emocionálnosti, tým lepšie. Ale dnes to bohužiaľ nie je možné, pretože politika vyvoláva emócie, a ako som povedal, vládnu nám psychopati a inak to asi dlho nebude.
Myslíš, že žijeme na mínovom poli?
Určite mám taký pocit a myslím si, že nie som sám. Týka sa to cenzúry, autocenzúry, týka sa to okamihu, keď vzplanú vášne, keď príde nejaká téma. Okamžite táto téma rozdelí ľudí na dve skupiny, ktoré sa nenávidia, zabúdajú, že sú susedia, zabúdajú, že sú ľudské bytosti, lebo majú tú tému. A to sa tým, ktorí sú súčasťou tohto systému, veľmi páči. Pretože keď máš dve skupiny, ktoré sa hádajú a potom ti nepozerajú tak pozorne na prsty, môžeš všetkým vyprázdňovať vrecká, bez toho aby si toho niekto všimol.
Ale mínové pole, znamená to, že človek musí dávať pozor, kam šliapne. A ty mi neprídeš ako človek, ktorý sa bojí vyjsť mimo vyšliapanej cesty?
Nie, nebojím sa vyjsť mimo cesty, len upozorňujem, že doba je výbušná. A aj ja, keď idem mimo cestu, premyslím si to, je to ako keď idete po chodníku a potom si to rozmyslím, to znamená, chcem to? Chcem to! A všetky moje aktivity, keď sa vydám na nejakú vášnivejšiu cestu, si proste premyslím, či tá téma stojí za to. A ak áno, tak sa do toho vrhnem s nadšením.
Album Mínové pole je výnimočné témami, o ktorých by sa mnohí neodvážili spievať, alebo by to neurobili tak otvorene a použili by tie filtre, o ktorých sme sa bavili. Bol si vždy takto úprimný, alebo si aj ty mal svoje filtre?
Ak je téma pre mňa dôležitá, nepremýšľam, či mi za to stojí. A tak to mám celý život, preto mi dávajú také prívlastky. Jeden z najmenej problematických, ale najčastejších prívlastkov je kontroverzný spevák. Médiá už v podstate ani nemôžu uviesť len moje meno. Vždy tam niečo pripoja, aby si mohli ľudia niečo myslieť. Buď som bývalý skinhed, bývalý frontman kapely Orlík, alebo… Oni nepovedia, že si súčasný otec, to nie je dôležité. Ale stále ťa snažia hodiť do nejakej krabice. A ja som odjakživa v krabici s napísom kontroverzný, aby ľudia vedeli, že nie som len taký normálny. A to ma sprevádza od začiatku.
A keby si si sám mohol vybrať prívlastok, čo by tam bolo?
Len umelec Daniela Landa. To úplne stačí. A myslím si, že nikto nemusí vôbec nič uvádzať. Keď napíšu Daniel Landa, tak všetci vedia kto to je. Nech si každý myslí svoje. Ale novinári nie sú radi, keď si každý myslí svoje. Novinári sa radi pokúšajú predhodiť, čo si druhý má myslieť o danej osobe.
Ale škála aktivít, ktoré tvoria tvoje meno, je široká. Kto teda vlastne si?
Daniel Landa (úsmev).
Čo ťa z vecí, ktoré robíš, najviac baví?
To sa takto vôbec nedá povedať. Súčasťou pizze je saláma, paradajková omáčka, syr, cesto a to je jedna pizza. A presne tak to mám ja vo svojom živote. Mám tam korenie, cesto, omáčku. Hovorím tomu, že plávam životom. Necítim sa ničím, som objaviteľ. Idem a hlavne prirodzene, to je základ.
Ty budeš mať 4. novembra 55 rokov a rozhodol si sa urobiť oslavu v pražskej O2 aréne. Ako vznikla táto myšlienka?
Miriam hľadala termín v novembri, chcela, aby to bolo 4, lebo to je voľná sobota a je to na narodeniny. Ale ten koncert s tými narodeninami vlastne nesúvisí. Ale keď už, tak to je dobrá párty.
O čom bude? Na čo sa môžu fanúšikovia tešiť? Určite na skladby z nového albumu, ale čo zaznie v Prahe a potom v Bratislave?
Hlavne to bude výron praenergie. To znamená archetypálnu energiu. Archetypálna mužská energia.
To znamená, že chceš pozornosť upútať na seba, svojim výkonom a nie výbušnými efektmi?
Určite tam niektoré efekty budú, ale tá hudba to nepotrebuje. Hlavne nech je dobre počuť, nech je dobre vidieť. Ten výtvarný koncept slúži hlavne pre atmosféru, aby podfarbil piesne, ale tie piesne inak žiadne barly nepotrebujú. Budú fungovať aj za bieleho dňa.
Keď ideš na pódium, máš nejaký rituál?
Nie.
Ani obľúbený nápoj, jedlo, nič?
Niekedy si dám Vincentku, niekedy si dám pivo. Nemám trému. Idem si to užiť a cítim v sebe tú energiu sopky, takže sa nepotrebujem upokojovať žiadnym rituálom. Jednoducho hrr na to.
A tak to bude aj v Bratislave v januári?
Áno, tak to bude vždy.
V Bratislave si už dlho nevystupoval…
Posledný slovenský zážitok mám zo Sniny, kde tisíce ľudí spievalo moje piesne v prudkom daždi a každému to bolo jedno. Bolo to stretnutie starých duší, vybuchla tam tá prasila, sila rodu. A iné to nebude ani v Prahe, ani v Bratislave. Proste je to slávnosť sily rodu.
To znie veľmi dobre, na to sa oplatí prísť…
Kto to má rád, tak určite sa nasýti plnými dúškami. Podstata je, aby si naozaj každý nabral, koľko unesie. Nie je to len hudba, je to proste prasila, ktorá tečie z tých pesničiek.
Ty si veľakrát v rámci rozhovoru povedal, že rád objavuješ. Máš niečo v pláne objaviť v najbližších rokoch?
Teraz objavujem lietanie, to je moja nová disciplína, do ktorej prenikám. Myslím, že mi to chvíľku zaberie, pretože si potrebujem vylepšiť leteckú angličtinu, aby som mohol lietať po Európe. Chcem pilotovať väčšie lietadlo, môcť lietať v noci, to mi zaberie minimálne 5 až 6 rokov.
Aké najväčšie lietadlo máš v pláne?
Aby som si mohol požičať, ja neviem, dvojmotorák asi pre desať ľudí a odletieť s rodinou alebo s kamarátmi k moru, na otočku. Ale to už budem robiť s tým ultraľahkým lietadlom budúci rok. Zaletíme si do Chorvátska na kávu, je to lacnejšie, rýchlejšie a oveľa romantickejšie, keď letia štyri lietadlá kamošov sa vykúpať a letia späť. Do Chorvátska je to tým mojím lietadlom, ktoré si teraz staviam s priateľmi, dve a pol, tri hodiny.
Staviaš si vlastné lietadlo? Na to sú nejaké návody?
Sú výrobcovia ultraľahkých lietadiel, ktorí v podstate nestíhajú skladať lietadlá. To znamená, že si u nich môžeš kúpiť stavebnicu. Kúpiš si rozložené lietadlo a celé ho zložíš. Dohromady tisíce nitov, ktoré trikrát kontroluješ. Je to návrat k tej staršej manufaktúre, tak ako sa to robilo kedysi, kvalitná ručná práca. Navyše ma to baví robiť, pretože si pri tom oddýchnem mentálne. Navyše je to krásny čas strávený s priateľmi, keď jednoducho do noci nitujeme krídla. Ďalšou výhodou je, že dokonale poznáš svoje lietadlo a ja si myslím, že v tom budeme pokračovať aj na komerčnej báze. Jednoducho nás to tak baví, že budeme lietadlá skladať aj pre ďalších ľudí. Je to nový obzor, nový horizont, ktorý sa otvára. Nemám rád stagnáciu, pretože každú stagnácia je úpadok. V okamihu, keď človek stagnuje vo svojom pohodlí, vo svojom komforte, aj keď to nevie, tak to je vlastne pomalá smrť. Viem, že keď nebudem zaťažovať svoj mozog, keď nebudem zaťažovať svoje telo, tak dôjde k úpadku. Čo človek nepoužíva, odchádza. Vecí, ktoré sa človek môže učiť a objavovať ich, je veľa. A nie je to samoúčelné. Ja jednoducho budúci rok budem na Slovensko a všade lietať, keď bude počasie. A to je aj celkom iný druh cestovania.
(red)
