Skúsim byť na úvod stručný (aj keď asi to nebude reálne), pretože Lucie Bílá vydala po rokoch neobyčajný album a chcem sa venovať hlavne jemu, ale to nadšenie zapustilo korene pred neuveriteľnými štyridsiatimi rokmi.
Bol som tu totiž už v čase, keď Lucie Bílá vydala v roku 1985 singel Neposlušné tenisky, na B strane s piesňou Mám trému. Okaté dievčisko sa začalo sporadicky objavovať v televíznych estrádach a napriek tomu, že spievala Hannigov socialistický pop, vyčnievala. Ju ten pop však absolútne nebavil a tak Hannigovi zahýbala s Arakainom, až mu napokon dala zbohom a – ono to tak vtedy fungovalo -, zavrela pred sebou všetky dvere.
V roku 1987 sa našťastie objavila po boku Jiřího Vondráčka a jeho formácie Lego a s pesničkou Mávnout křídlem rozžiarila trochu strnulú televíznu hitparádu Štvorlístok. Už to nebolo dievčatko pre vojakov, pop sa zmenil na pop rock, ale ono to netrvalo viac, než pár singlov. A potom sa Lucie Bílá stratila v podstate na dobro.
V akomsi zábavnom programe Luďka Sobotu ešte zaspievala pesničku Poslední vlak (český cover piesne kapely Heart, What About Love? – a bolo to lepšie, než originál), ktorá nikdy nikde nevyšla, v estráde Možná přijde i kouzelník dala na pána Ninu Hagen a potom utrum. Stále som tam bol, stále pre mňa bola zjavom. Našťastie, v tom Kúzelníkovi si ju všimol aj Ondřej Soukup, a popíjajúc pred televízorom víno so svojou vtedajšou manželkou Gabrielou Osvaldovou na seba pozreli a rozžiarili sa im oči.
Najskôr Luciu pozval na nakrúcanie svojho projektu Checkmate (šach-mat), čo bolo na hony vzdialené akémukoľvek popu a potom pre neho naspievala titulnú pieseň do filmu Requiem pre panenku, ktorú keď prvý raz zahrali v rádiu, Karel Gott priznal, že musel zastaviť auto, aby to rozdýchal. Lucie Bílá bola späť a Ondřej Soukup z nej dokázal dostať absolútne všetko, čo sa dalo (pre kompletné info ešte fakt, že Lucie medzitým bravúrne zvládla postavu Eponiny v prvom českom naštudovaní muzikálu Les Misérables / Bedári v pražskom Divadle na Vinohradoch). Ich spoločný projekt Missariel ja osobne považujem za najlepšiu porevolučnú domácu platňu vôbec a keď sa mi ju pred rokmi podarilo zohnať niekde v Slovinsku v antikvariáte na vinyle, neľutoval som ani cent z tých nekresťanských peňazí, ktoré ma stála. V Slovinsku ju zrejme nikto nepočúval, lebo je ako nová a Lucie na nej vreští prenáramne (milujem to), avšak jej hodnotu dokázali oceniť aj tam.
Cesty oboch, či vlastne všetkých troch sa postupne, asi logicky rozišli, je to vývoj a každý išiel svojou cestou. Bola škoda, že sa Lucie Bílá vybrala cestou Hany Zaňákovej, ktorá sa silou mocou snažila Lucii Bílou zabiť. Jednoducho, Lucie Bílá sa odrazu stala dievčaťom z Otvovic, ktoré háčkuje, vyrába krucifixy, nemá za sebou žiadnu minulosť, jednoducho obyčejná holka, ktorá miluje všetky lidičky. Úprimne, so statusom, ktorý si dokázala vytvoriť, teda statusom ikony československého popu, či Karla Gotta v sukni si môže dovoliť čokoľvek. Stále som tu bol a rešpektoval som jej rozhodnutia, je to predsa jej kariéra.
Aj keď mi bytostne vadilo, keď spievala, že už nechce řvát, hoci práve to bolo v jej prípade ako punc pravosti na zlatej retiazke, nevedel som sa stotožniť ani popovými popevkami v štýle protože chci, protože mohu, ani s tým pánom po jej boku v každom klipe (hoci jej to šťastie neopísateľne želám), či trojminútovým reklamným spotom na dobrý kafe, ktorý zadarmo vysielali české rádiá a ona ho veselo predávala vo svojom fanshope. Jasné, všetko to boli výborné marketingové ťahy, pri ktorých stúpajúcej intenzite rovnakým tempom smerom na dol klesala zmysluplná produkcia a Lucie Bílá sa pomyselne vracala k Neposlušným teniskám odetým do krajšieho kožúška. Nič proti tomu, za mňa to bolo iba strašne premrhané možnosti, zvláštne obdobie, ktoré sa však Lucii podarilo ustáť i napriek tomu, že jej texty písal Pokáč, ktorý je v podstate pesničkár v luxusnom oblečení a k Lucii sa absolútne nehodí. Jeho frázovanie je častokrát bolestné a Lucie si to nezaslúži.
Keď sa napokon prvý raz prevalilo, že nový album Lucie Bílé sa bude volať Obyčejná holka, napriek tomu, že som tu stále bol, prepadlo ma sklamanie, že to bude ďalšia reklama na Otvovice, kde v miestnom kulturáku vydali už poriadnu dávku porcií skvelého gulášu, no kariéru Lucie Bílé to nikam neposúva. Prvé vypočutie si albumu na streame mi však vyrazilo dych. Vďaka Maxovi Šrámkovi, ktorý s Bílou spolupracoval už minimálne tretí raz, má Lucie Bílá album, ktorý bez problémov dokážu rešpektovať jej súčasní fanúšikovia, no i tí, ako ja, ktorí prechádzajú s Luciou celú jej kariéru a už ostávali mierne skeptickí.
Obyčejná holka je v globále neobyčajný album. Pre mňa je to najlepší Luciin album od čias spolupráce s tandemom Soukup – Osvaldová a som nesmierne rád, že som sa ho dočkal. Na tejto platni verím Lucii Bílej absolútne všetko. Jej zmysel pre humor, sarkazmus, či už v titulnej piesni, ale tiež napríklad v piesni Růžový brýle. Ale ešte viac jej zobem z ruky pri pesničkách vážnejších, ktoré majú hĺbku a ktorými sa snaží niečo povedať. A že ich je. Samozrejme, rezonujú v prvom rade single Amen a Máma, pričom Amen ako druhý singel ukázal, že to tento raz Lucie Bílá zobrala vážne a môže z toho byť zážitok. A stalo sa.
Maxo Šrámek ako producent presne vystihol potenciál Lucie Bílé. Bez ohľadu na to, že Lucie Bílá by možno rada bola šansoniérkou, alebo by rada robila výlučne recitály s klavírom a Petrom Maláskom za chrbtom, pričom v oboch prípadoch je fenomenálna, myslím, že v Lucii Bílé je toľko energie, že potrebuje hlavne obrovskú produkciu a piesne, v ktorých môže upustiť paru, otvoriť ústa a rozzvoniť svoje hlasivky naplno, áno, řvát, hoci už vraj nechce, ale tomu neverím.
Maxo Šrámek to z nej po rokoch opäť dostal, s maximálnym citom pre bezbrehý talent a bezbrehé spevácke možnosti. Presne trafil, kde má byť produkcia jemná, a na druhej strane, kde ju vygradovať. Dokázal precízne vyladiť silný text so silnou produkciou, čo vyvoláva absolútne emócie. Dychové sekcie nielen v titulnej skladbe sú famózne. Lucie Bílá opäť spieva tak, že ju to bolí, ako to opisovala v deväťdesiatych rokoch a môže hovoriť čokoľvek, myslím, že ju to tak baví. Ja si veľmi dobre uvedomujem, že to nie je Lucie Bílá v roku 1992, že sa určite chce prezentovať inak, ale Obyčejná holka je nádherná ukážka toho, že sa to dá. Je to dokonalý súlad Lucie Bílé a Hany Zaňákovej, pričom tieto dve ešte nikdy tak dokonale nekolaborovali, ako práve na tejto platni. Ak by Obyčejná holka bola lankasterka a Lucie Bílá mala 11 nábojov, tak minimálne v ôsmych prípadoch mierila a pálila absolútne presne.
Speváčka totiž mala tento raz k dispozícii výborný materiál. Som celkom rád, že Pokáč ma na albume iba dve piesne, hoci na druhej strane v presnej polovici je to veľké prekvapenie. Ono titulná pieseň albumu je tak jasný rukopis Pokáča, že ani nebolo treba pátrať po autorovi. To, že napísal i singel Máma je ale veľké prekvapenie, pretože je to veľké vykročenie z vlastnej komfortnej zóny.
Napriek tomu si však myslím, že Lucii viac svedčí spolupráca s autormi ako Tomáš Polák (O5 a Radeček), či Tomáš Sehnal z (na Slovensku nie príliš známej, no výbornej) kapely Hodiny. Príjemným prekvapením sú i texty Patricie Kaňok z kapely Vesna, ktorá viac-menej opustila pomyselné duchovno a napísala pre Luciu naozaj tri skvelé veci.
Obyčejná holka je album, za ktorým si Lucie Bílá môže stáť dnes, zajtra i po rokoch. Samozrejme, speváčka už nie je kontroverzná ikona, ktorá kedysi spievala o tom, že těžko stíhá, než všem dá, i keď ten diablik tam stále je, čo na svojej novinke neraz dokazuje. Rovnako ako to, že sa nemusí tváriť ako žienka domáca z Otvovic, pretože jej spevácky prejav má stále jedinečnú iskru.
Teším sa v podstate neopísateľne, pretože som stále tu. Už štyridsať rokov mám Luciu Bílú na piedestáli obľúbenosti. Jasné, pre moju generáciu to bude navždy tá dračica v čiernom, s tonou náramkov na rukách a krížmi na hrudi. Samozrejme, rešpektujem jej vývoj, hoci nie vždy som s ním bol stotožnený. Tento raz to však vyšlo. Mierna skepsa pred spustením nahrávky sa napokon zmenila na veľké nadšenie. Lucie Bílá nahrala skvelý, v istých kontextoch až luxusný album a to je dôvod na radosť.
Album Obyčejná holka vyšiel vo vydavateľstve Supraphon na CD, digitálne a tiež ako vinylová platňa. Rovnomenné turné plánuje speváčka na budúci rok a v apríli a v máji s ním zavíta i na Slovensko (Trenčín, Poprad, Nitra, Bratislava, Banská Bystrica, Košice).
Pavol Božík
75%
