Veľmi ťažko sa píše o niečom, o čom písať vôbec netreba. Tu dokonale platí, že je lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť či čítať. Stručne? Aktuálne naštudovanie muzikálu Les Misérables v Městskom divadle Brno je to najlepšie, čo som doteraz po celom svete videl. A že toho bolo od roku 1992 požehnane…
Nestavil by som si na to, ale myslím, že to bolo v roku 2012, keď Brniaci hosťovali s Bedármi v dnes už neexistujúcom bratislavskom Istropolise. Považoval som to za malý zázrak a dodnes nechápem, ako licenčne ošetrili to, že mohli opustiť domovskú scénu a hrať predstavenie v zahraničí, ale je mi to absolútne jedno. Vtedy na to padlo asi pol mojej slovenskej výplaty a v Istropolise som sa otočil päťkrát.
Už vtedy som polemizoval nad tým, aké by bolo famózne vidieť to na domovskej scéne, ktorá je určite komornejšia, a predpokladám, že do Bratislavy sa vtedy do niekdajšieho papalášskeho svätostánku neťahali ani všetky kulisy. Napriek tomu som, každému, kto sa pýtal hovoril, že to bolo hádam najlepšie naštudovanie aké som videl. Brniaci však vtedy už na domácej scéne videli svetielko derniéry a vidieť predstavenie na domovských doskách sa mi vtedy nepodarilo.
Keď Městské divadlo Brno na jeseň minulého roku oznámilo, že Les Misérables sa v januári vracajú v novom naštudovaní, neskrýval som nadšenie. Hoci momentálne pôsobím od Brna nejakých 1600 kilometrov, bez priameho leteckého spojenia, bolo mi jasné, že teraz to musí vyjsť. Vyšlo!
Nemá zmysel rozpisovať muzikálový príbeh. Les Misérables vlani oslávili 40 rokov a je to tak obrovský fenomén, že neverím, že by niekto netušil, o čo sa jedná. Zdeněk Borovec navyše v roku 1992 muzikálové dielo prebásnil do legendárnej českej podoby, čím ho bezpochyby pre našinca ešte povýšil a odvtedy sa pri uvádzaní v Česku používa práve to a len blázon by to robil inak.
Pre úspešné uvedenie tohto diela platí, že k nemu treba pristupovať s láskou. Brniansky ansámbel má tú obrovskú výhodu, že pôsobí ako jedna veľká rodina. V Brne to nie je o tom, že v hlavných úlohách sa predstavujú Lucie, Helena, ale naši herci.
Už to nebude dlho, čo si na konto pripíšem 30 vzhliadnutí tohto muzikálu, a priznávam, že to, čo som prežil v Brne, som naozaj ešte nezažil. To boli zimomriavky od prvej do poslednej minúty, emócie, ktoré rozbúchavali srdce i tlačili slzy do očí, a nielen do tých mojich, pretože v hľadisku sa smrkalo ostošesť.
V Brne pri Les Misérables je totiž cítiť neskutočnú pokoru hercov z toho, akú dostali príležitosť a ako si ju vážia. Pretože umelec si musí v prvom rade uvedomiť, že talent je dar a potom, že dostať príležitosť ho prezentovať pred publikom (nielen v tomto predstavení), je možno až zaväzujúce.
Nechcem vyzdvihovať ani jeden výkon (neskôr to síce urobím, ale aj vysvetlím prečo), pretože počas celého predstavenia som mal dojem, že sedím s kamarátmi v obývačke, a bavíme sa, hráme nejakú hru, v ktorej sa spieva a všetkých nás to baví. To, že tá obývačka bola obsadená do posledného miesta je iba dôkaz toho, že tá hra je skvelá.
V Brne totiž neplatí, že Lukáš Janota ako Jean Valjean, či Lukáš Vlček ako Javert sú väčší umelci ako Libor Matouš (Marius), či Robert Jícha (Thénardier). Tam panoval pocit absolútnej vyrovnanosti a súhry, kde muzikálová company je rovnako dokonalá a hlavne potrebná, ako predstavitelia hlavných úloh, ale hlavne, že medzi nimi panuje absolútny vzájomný rešpekt. A to z toho celého robí najlepšie spracovanie muzikálu Les Misérables, aké som kedy videl.
To je naozaj záležitosť na jeden nádych, kedy sa počas prvých tónov nadýchnete, prestávku využijete na zavretie úst a na konci vydýchnete. K tomu všetkému plus jedinečná scéna a spracovanie i využívanie kulís, ktoré je s každým naštudovaním grandióznejšie, vytvárajú zážitok, po ktorom sa vám ani nechce ísť domov, alebo zvažujete, kedy zájdete znova.
Ansámbel Městského divadla Brno (samozrejme, vrátane famózneho orchestra pod taktovkou Dana Kalouska) pôsobí ako jedna veľká rodina. Neviem, čo sa deje v zákulisí, ale na scéne to dokazujú všetkým. Nechcem vyzdvihovať mená, nemá to zmysel, každý jeden je stopercentný a spoločne vytvárajú dokonalý zážitok. Jedno meno však spomenúť chcem, nie je to ani jedna z hlavných úloh, ale člen company Adam Gazdík. Počas predstavenia som netušil kto to je a pátral som cez svoje kontakty až po návrate do Nórska a som za to rád. Keby som bol vopred vedel, že je to syn fenomenálneho Petra Gazdíka (za úlohu Jeana Valjeana získal v predošlom naštudovaní Cenu Thálie), asi by som sa na jeho výkon pozeral s dávkou nejakej protekčnej nedôvery. Jeho výkon má ale silu torpéda a je neprehliadnuteľný, napriek tomu, že je celý čas v ústraní muzikálovej company, no (iba 18-ročný) chalanisko má obrovský talent a pred sebou, podľa mňa, obrovskú kariéru. Je to iba ďalší dôkaz toho, že v Městskom divadle Brno majú hviezdy, ktoré sa neobjavujú na titulných stranách bulváru, ale zanechávajú nezabudnuteľný umelecký dojem. A v umení neexistuje nič väčšie!
Všetkým, ktorí milujú muzikál Les Misérables, odporúčam Brno. Striehnite na vstupenky, míňajú sa ako čerstvé rožky. Ak viete dlhodobo plánovať, je to v pohode. Mne sa to robí ťažšie, vďaka ústretovosti divadla a môjmu odhodlaniu vidieť to, som menil plány za pochodu, prebookovával letenky, autobusy, hotel a v podstate ešte v piatok večer na letisku v Oslo nebolo celkom isté, že odletím a sobotňajšie predstavenie stihnem, ale podarilo sa a ten zážitok, dámy a páni, ten stojí za odkopávanie všetkých polien, ktoré život občas hádže pod nohy. Na vstupenke som mal uvedené čestná vstupenka a bol som a som, ten najpyšnejší, najšťastnejší a najspokojnejší čestný hosť.
Mimochodom, na druhý deň po mne sa na predstavenie prišiel pozrieť prvý český Thénardier, pán Jiří Korn a tiež odchádzal plný dojmov a nadšenia. A ja sa už zas teším na jeseň, pretože Les Misérables budú mať premiéru v Oslo. Opäť symbolika, keďže sa tak prvý raz dialo pred ôsmimi rokmi, keď som sa sem práve sťahoval.
Pavol Božík
100%
Foto: oficiálne logo Les Misérables a Pavol Božík (foto z predstavenia)
