Knižná lahôdka od Madeline Millerovej. Jej prvá kniha v slovenčine Kirké sa stretla s obrovským ohlasom. Ďalší príbeh z gréckych bájí Spev o Achillovi potvrdzuje jej neuveriteľný talent a vzdáva hold i poctu Iliade.
Príbeh nás zavedie do Grécku, do veku hrdinov. Patroklos musel odísť do exilu ku kráľovi Peleovi, ktorý ho vychováva spolu so svojím synom Achillom. Nesmelého gréckeho princa Patrokla totiž vypovedali za mladícku nerozvážnosť z vlasti. Z dediča trónu sa razom stal bezvýznamný dvoran žijúci v tieni kráľa Pelea a jeho výnimočného syna Achilla.
Najväčší grécky hrdina Achilles bol pravým opakom Patrokla – silný, krásny, rozumný, odvážny, obratný v boji oplýval všetkým, čo zdobí a ctí muža, a navyše bol synom bohyne. Za normálnych okolností by sa nikdy nestretli, no Achilles sa jedného dňa rozhodne rozprestrieť nad potupeným princom ochranné krídla.
Ich váhavý vzťah čoskoro vystrieda vrúcne a nerozlučné priateľstvo. Z chlapcov vyrastú mladí muži, udatný bojovník a nadaný liečiteľ. Ich vzájomná náklonnosť sa aj napriek nevôli Achillovej matky Tetidy, krutej morskej nymfy, ktorá nenávidí smrteľníkov, čoraz väčšmi prehlbuje.
Spev o Achillovi je živé, dojímavé a nápadité podanie známeho eposu o trójskej vojne. Madeline Millerová nám krásnym lyrickým jazykom spojeným so zmyslom pre dramatickosť rozpráva tragický ľúbostný príbeh odohrávajúci sa na pozadí neľútostného boja medzi bohmi a kráľmi, mierom a vojenským uznaním, medzi nesmrteľnou slávou a prostým ľudským citom. Millerová naozaj majstrovsky skĺbila Homérovu epiku s vlastnou poetikou. Pre krásu jazyka a zmysel pre dramatickosť ju nazvali kultúrnou ikonou.
Úžasne romantické a nečakane napínavé… V tomto strhujúcom paralelnom diele k Homérovej Iliade Millerová vdýchla život dávnym postavám a popritom rafinovane prispela k dnešným diskusiám o manželstvách homosexuálov. Majstrovský spôsob, ako preniesť klasickú literatúru do súčasnosti, napísali v Time.
Začítajte sa do knihy Spev o Achillovi:
Keď dovŕšim päť rokov, príde rad na otca, aby usporiadal olympijské hry. Zídu sa u nás návštevníci zoširoka-ďaleka, dokonca i z Tesálie a Sparty. Naše truhlice sa razom naplnia zlatom. Trvá dvadsať dní, kým stovka sluhov vyrovná pretekársku dráhu a pozbiera zablúdené kamene. Otec si predsavzal, že pripraví najlepšie hry storočia.
Do pamäti sa mi najviac vryli bežci. Vidím, ako sa rozcvičujú na trati a orieškovohnedé telá sa im lesknú od oleja. Nájdu sa medzi nimi širokoplecí ženáči, holobradí mládenci aj chlapci. Všetci do jedného majú mocné, svalnaté lýtka.
Posledné zvyšky býčej krvi stekajú do prachu a tmavých bronzových nádob. Obetné zviera zomrelo pokojne, čo veští úspešné hry.
Bežci sa zhromaždia pred stupienkom, kde sedíme s otcom, obklopení cenami pre víťazov. Stoja tu zlaté misy na víno, tepané bronzové trojnožky aj oštepy z jaseňového dreva, zakončené vzácnymi železnými hrotmi. Prvú cenu však zvieram v rukách ja – veniec z čerstvo nastrihaných zelených listov. Prechádzam po nich palcom, až kým sa nelesknú. Otec mi ho zveril len nerád. V duchu sa ubezpečuje, že sa mu za tú chvíľu nemôže nič stať.
Najmladší chlapci súťažia ako prví. Zoradia sa na trati a netrpezlivo šúchajú nohami v piesku. Čakajú, kedy kňazi odštartujú závod. Sú napospol nedávno vyhúknutí, koža im obopína tenké, dlhé kosti. V mori tmavých hláv žiaria svetlé kučery. Nakloním sa, aby som lepšie videl. Zrak mi padne na medové vlasy, v ktorých sa ligoce zlato – korunka princa.
Je nižší než ostatní a dosiaľ detsky zaokrúhlený. Dlhé plavé vlasy zviazané koženou šnúrkou ostro kontrastujú s jeho opáleným chrbtom. Tvári sa vážne ako dospelý.
Len čo kňaz udrie do zeme, prešmykne sa pomedzi mocné telá starších chlapcov. Pohybuje sa s nezvyčajnou ľahkosťou. Ružové päty sa mu mihajú vo vzduchu ako vyplazené jazýčky. Do cieľa dobehne prvý.
Prizerám sa, ako otec berie veniec a kladie mu ho na hlavu. Na svetlých kučerách vyzerajú listy takmer čierne. Vzápätí si poňho s úsmevom prichádza hrdý kráľ. Peleova ríša je menšia než naša, no za ženu má bohyňu a ľudia ho milujú. V otcovej tvári sa zračí závisť. Má slaboduchú ženu a syna, čo nepredbehne ani najmladších pretekárov. Obráti sa ku mne.
„Tak vyzerá správny syn.“
Bez venca mám nepríjemne prázdne ruky. Vidím, ako kráľ Peleus objíma syna. Chlapec vyhadzuje do vzduchu veniec a stále dookola ho chytá. Veselo sa smeje a vyžaruje z neho radosť z víťazstva.
Milan Buno, knižný publicista
