Speváčka, lekárka, spisovateľka, astrologička. Elegantná dáma s nezameniteľným hlasom a hlbokým životným nadhľadom. V knihe Marcela Laiferová: Hrdá láska populárna speváčka prvýkrát s nevšednou otvorenosťou rozpráva o ôsmich dekádach svojho života, od detstva poznačeného rozvodom rodičov a prísnou výchovou až po hviezdne chvíle na koncertných pódiách i odvážne životné rozhodnutia mimo svetla reflektorov.
Z osobných spomienok, unikátneho rozhovoru, archívnych fotografií a glos jej blízkych kolegov vznikol obraz ženy, ktorá obstála v životných skúškach so vztýčenou hlavou. Spomína na prvé detské spievanie na schodíkoch obchodu svojho otca, aj na šaty do tanečnej, ktoré si musela ušiť tajne, pretože ramienka vtedy znamenali hriech. Tiež na mladícku lásku, tehotenstvo počas štúdií i rodinné korene siahajúce až do 18. storočia.
Kniha odhaľuje, ako zložité môže byť hľadanie ženskej identity v tieni očakávania a predsudkov, ako veľmi môže rozhodnúť jeden moment, jeden hlas, rozvod alebo nečakaná smrť manžela. Hoci bola vychovávaná k pokore a poslušnosti, stala sa umelkyňou, ktorá ovplyvnila generácie poslucháčov a zároveň si zachovala vedecký pohľad lekárky i citlivosť pozorovateľky ľudských osudov.
Hrdá láska je intímnou spoveďou i životnou kronikou prvej slovenskej držiteľky Zlatej Bratislavskej lýry a pozoruhodnej ženy, ktorá nikdy nestratila úsmev, noblesu ani chuť učiť sa nové veci. A ktorá vie, že rovnako ako v speve, aj v živote rozhoduje rytmus a srdce.
Nechýba ani kompletná diskografia, ukážky z dobovej tlače a stovky fotografií zo súkromného archívu Marcely Laiferovej, z ktorých mnohé sú publikované prvýkrát. Slovenské vydanie je rozšírené o nové kapitolky aj fotografie a končí jarou 2026. Pre zberateľov vyšla aj limitovaná edícia iba 150 kníh s potlačenou oriezkou.
Z českého originálu knihu začala prekladať spisovateľka Jana Benková a po jej nečakanej smrti dielo dokončil novinár Erik Kollárik. Distribúciu na Slovensku zabezpečuje vydavateľstvo Ikar.
Denisa Dvořáková
– red –
UKÁŽKA Z KNIHY HRDÁ LÁSKA:
V pätnástich ste sa prvý raz zaľúbila do staršieho chlapca, gymnazistu Stanislava Bujnu. Ako ste sa zoznámili?
Pri korčuľovaní. Celý čas mi podrážal nohy hokejkou. Bol starší ako ja, mal čierne vlasy, ktoré sa mi páčili, pretože mojím idolom bol Alain Delon. Na tento vzťah však nemám pekné spomienky. Odišiel študovať do Bratislavy, a to našej láske určite neprospelo. Prekážalo mi na ňom veľa vecí, no nedokázala som sa od neho odpútať. Mala som pätnásť a bola som zaľúbená.
No kým ste zmaturovali, so svojou prvou láskou ste otehotneli. Ako veľmi sa vám potom zmenil život?
Veľmi. On vtedy už študoval zubnú medicínu. Pre mňa to bola strašná situácia a tragédia, lebo v januári ma čakali pohovory na medicínu. Prišla mi na ne pozvánka a ja som sa veľmi tešila. Jeden týždeň mi prišlo, že som prijatá na medicínu, v tom ďalšom som zistila, že som tehotná. Bola som z toho veľmi nešťastná, pretože som túžila študovať. Bála som sa to povedať doma. Čo sa so mnou stane? Čo povie mama? Čo bratia? Zrútil sa mi celý život. Bola som úspešná a zrazu som mala mať takúto hanbu. O mojom tehotenstve vedeli iba najlepšie kamarátky.
On študoval v Bratislave, ja som žila v malom meste, plnom tichého šepotu a tajomných pohľadov. Preplakala som celé noci. Nejedla som, pila som iba mlieko, aby to na mne nebolo vidieť. Chcela som zomrieť a pripravovala sa na to najhoršie – keď ma pred maturitou vylúčia zo školy. Bola som naivné dievča, on bol medik a ako chlap si mohol dať pozor. Bolo to smutné, lebo aj on bol mladý, mal tuším dvadsaťštyri. Zubári končili medicínu po piatich rokoch, my lekári po šiestich. Ja tehotná prváčka a on v piatom ročníku.
Premýšľali ste v tom čase, že by ste išli na interrupciu?
Chcela som si dať dieťa vziať, no on nesúhlasil, neželal si to a interrupciu mi nepodpísal a vyhovoril. Moja mama z toho bola psychicky úplne na dne. A ja som mala pocit, že som rodičov sklamala, hanbila som sa. Mama mi napokon povedala: „Čo si si navarila, to si aj zješ.“
Ako ste vôbec mamičke povedali, že ste ešte pred maturitou otehotneli?
Nepovedala som jej to. Mala som obavy, tak sa to dozvedela od kohosi iného. Nebolo to na mne vidieť, bola som veľmi chudá. „Hovoria, že si tehotná, je to pravda?“ spýtala sa ma odrazu a ja som zostala ticho. Kto mlčí, ten súhlasí.
Aká bola jej prvá reakcia?
Odišla z domu a dva dni sa neukázala. Bola niekde u kamarátky. Musela to zo seba dostať von. Nič mi nespravila. Viete, ja som sa sklamala predovšetkým sama v sebe.
A čo vám povedal otčim?
S ním som o tom nehovorila. V ďalšom vzťahu bola generálom matka. Vo všetkom mala pravdu. A bola vskutku dobrý organizátor.
Ako vychádzala matka s vaším priateľom, ktorý sa onedlho stal vaším prvým manželom?
Nijako, od začiatku bola proti nemu. Ale povedala mi, že keď už to takto dopadlo, nech si ho zoberiem.
A tak bola svadba.
Môj syn sa narodil v septembri a muž mal predtým počas leta prax v nemocnici v Banskej Bystrici. Na svoje osemnáste narodeniny som ho išla navštíviť a nikde som ho nemohla nájsť. Až večer, keď už som nevedela, čo urobím, vyšiel z internátu s nejakou ženou. Bola som z toho úplne zúfalá. Mali sme tesne pred svadbou – bolo to ešte v auguste, brali sme sa po mojej maturite.
V júli už mal manžel tú povinnú prax v Banskej Bystrici a ja som pracovala pre miestne noviny ako novinárka. V tom horúcom lete som zbierala správy zo žatvy. Autobusom som brázdila po okolitých dedinách za materiálom, ktorý som potom večer spracovávala. Šetrila som si na zlaté prstienky, zarobila som sedemsto korún a za to sa už kúpiť dali. Lenže v tom čase boli nedostatkovým tovarom a napríklad v Prievidzi sa nám ich kúpiť nepodarilo. Môj milý sa teda vybral z Bratislavy do Brna, pretože mal režijku a cesta ho vyšla na zopár korún. Obrúčky nezohnal a takmer všetky peniaze utratil. V kabáte však mal niekoľko adries, samozrejme, ženských. Jedna bola v Banskej Bystrici a volala sa tiež Marcela. Keď som tie adresy našla, bola som veľmi nešťastná a doma som oznámila, že sa nevydám. Blížil sa inkriminovaný deň a mama mi len zopakovala, že čo som si navarila, musím aj zjesť.
Aj tak ste si ho vzali.
Musela som. Napokon nám musel môj brat na svadbu obrúčky požičať. Vo svadobné ráno som zašla ku kaderníčke a domov som sa vracala pešo popri železničnej stanici. Mala plot z drevených latiek. Vzala som si paličku a po tých doskách som si vypočítavala: „Vydám sa, nevydám, vydám sa…“ Bola som smutná a rozčarovaná. Svadbu sme mali v kostole v Bojniciach. Usedavo som tam plakala, nechcela som ani povedať áno, namiesto toho som len slzila. Lenže potom sa rozplakali naše matky, tak som to »áno« musela povedať. Jeho mama ma nemala rada. Chápem, bála sa o syna, ktorý študoval posledný ročník na vysokej škole. Myslím si, že nezažila život plný lásky a zatrpkla. Nezdala som sa jej ani dostatočne bohatá. Ona však tiež žila len vo svete reálnych možností a dva mesiace pred svadbou jej zomrel manžel. Takže ani tieto okolnosti neprispeli nášmu aj tak nezrelému vzťahu.
Prebehla normálne aspoň svadobná noc?
Tú som presedela na posteli. Hádali sme sa, kam pôjdeme bývať. Chcela som zostať doma v snahe vyhnúť sa konfrontáciám so svokrou. Nakoniec odišiel spať domov a ja tiež.
Bolo to manželstvo postavené na hlinených nohách, asi tak by som ten vzťah charakterizovala. V septembri sme obaja opäť začali študovať v Bratislave. On v poslednom, ja v prvom ročníku. Bývali sme na internáte každý zvlášť. Návštevy sme mali povolené iba v niektorých dňoch od 17. do 20. hodiny. Pre súčasných študentov to musí znieť neuveriteľne. Manžel bol veľmi násilnícky, nervózny a nespokojný so svojím osudom. Vyčítal mi, že spoznal málo žien a ani sa nestihol pozrieť do sveta. A ja som mala byť na vine. To, čo som prežila v tomto manželstve, ani nechcem opisovať. Bolo to ťažké a smutné obdobie. Potom sa mi narodil syn Stanislav. Manžel do nemocnice ani neprišiel, len mi nechal na vrátnici odkaz, že mi ďakuje za syna a odišiel na hody kamsi do Topoľčian. Prišiel po mňa, až keď som dostala sanitku, ktorá nás odviezla k mojim rodičom.
Pôrod prebehol v poriadku?
Naopak. Mala som ho veľmi ťažký a netušila som, ako to malé bezmocné dieťatko chytiť do rúk. Mala som osemnásť rokov a žiadne skúsenosti. Túžila som študovať a nevedela som, ako ďalej. Moje spolužiačky tancovali, smiali sa a prežívali lásky, kým ja som vlastným pričinením musela rýchlo dospieť.
Vnímam správne, že to manželstvo nebolo príliš šťastné?
Môj muž bol frustrovaný. Som presvedčená, že ma vôbec nemal rád. Mama sa mi počas prvých mesiacov starala o dieťa a ja som sa v škole dohodla, že nastúpim až do letného semestra. Prišla som v januári do Prievidze, bola zima a vedela som, že tam má susedku, o ktorú javil záujem. Vedeli o tom všetci. Vyhodila som mu to na oči a on mi uštedril takú facku, že som vletela do dverí a chvíľu zostala v bezvedomí. Keď som sa prebrala, povedala som mu: „O pol roka ťa nechám.“ A on mi na to odvetil: „Ty chudera, čo by si ty chcela.“ Pritom si želal, aby som sa vrátila do Prievidze a robila mu v ordinácii sestričku.
Po akom dlhom čase ste sa rozviedli?
Celkom to trvalo, pretože mi rozvod odmietal podpísať. Myslím si, že asi dva roky. A nič lepšie sme nemohli urobiť. Všetky komplexy zrazu zmizli.
Ako ste potom spolu vychádzali, zaujímal sa exmanžel o syna?
Syna dodnes nenavštívil, ani by ho nespoznal. Chlapec bol vtedy dosť malý a jeho otec s ním nikdy nekomunikoval. Medzi nimi nie je žiadny vzťah. Pred niekoľkými rokmi mala jeho sestra nejaké problémy a videla v televízii, že môj syn je riaditeľom odboru na Generálnej prokuratúre, tak mu zavolala: „Som tvoja teta, tvoja krstná mama, nemohol by si mi pomôcť, mám problémy.“ A syn za ňou naozaj šiel. Priniesol fotografie svojich detí a mal záujem spoznať ich rodinu. Všetko zariadil, a keď tam chcel nechať tie fotky, povedala mu, nech si ich zoberie. Vraj ich brat videl a prehodil iba: „No a čo má byť.“ Syn sa s ním stretnúť chcel, ale on ho vidieť nechcel.
Takže ste synovi boli mamou i otcom?
Áno, pre Stanislava som bola všetkým – matkou, otcom, kamarátkou, musela som dokázať pohladiť aj potrestať, kontrolovať ho, liečiť. Nevychovala som ho úplne sama, pomáhala mi mama. Bavilo ma, že som ho mohla učiť lyžovať sa a plávať.
Skĺbiť pracovné povinnosti s výchovou dieťaťa sa mi podarilo nielen vďaka pomoci mamy, ale aj tomu, že som syna brala so sebou na cesty. Raz sme šli do Nemecka a Stanislav sa vždy zaujímal o druhú svetovú vojnu, tak som mu ukázala Berlín, zákopy, kde skončil Hitler. Potom sme prešli na ostrov Ruhland, ale organizátori sa pomýlili a jednu noc sme boli nútení prespať v jednolôžkovej izbe. Nezabudnem, ako ma vtedy môj dvanásťročný chlapec objal a povedal: „Vieš, mami, my sme tak sami, ale je nám dobre.“ Hoci je už dávno dospelý, má deti a dokonca aj vnúčatá, často mi to príde na myseľ. Nikdy sme o tom nehovorili, ale zanechalo to vo mne hlbokú stopu – v tom geste bolo vyjadrené všetko, čo sme spoločne prežívali, to, čo prežíva dieťa s matkou, ktorá zostane na všetko sama.
Váš prvý manžel sa potom znova oženil?
Áno, oženil sa a mal dvoch synov. Môj syn jedného z nich oslovil, chcel sa s nimi zoznámiť. Bral to tak normálne, veď nebol žiadny dôvod nestretnúť sa. Ale nedopadlo to dobre. Boli iba prekvapení a nemali záujem stretnúť sa so svojím bratom.
Počul som, že keď ste neskôr už boli populárnou speváčkou, chválil sa, že ste boli jeho manželkou.
Tiež som to počula, ale či je to pravda, netuším.
Viete, či pán Bujna ešte žije?
Áno, ale nechoďte za ním. Nie sme v nijakom kontakte a vlastne sme spolu nikdy ani poriadne nežili. Bol to krok vedľa, ktorý mi skomplikoval život. Ale bola to moja prvá veľká láska.
Ako na ňu spomínate s odstupom času?
Obaja sme boli veľmi nezrelí. On práve končil fakultu, piaty ročník zubárčiny, a to nie je zrovna radostné obdobie. Bolo to preňho veľmi zložité a muži toto veľmi zle znášajú. Aj keď mi on sám zakázal potrat, nepodpísal mi to. Ja som dieťa chcela, ale v osemnástich? Bolo to jedno z najťažších období môjho života. Ešte aj dnes, keď si na to spomeniem, chce sa mi plakať. A tých preplakaných nocí, len sama so sebou…Doktor Bujna mi urobil veľa nepekných vecí, o ktorých ani nemôžem hovoriť. Bolo to naozaj najhoršie obdobie, aké som zažila, a myslím si, že za všetko vypovedá fakt, že vôbec nepozná svojho syna. Ale už pred mnohými rokmi som to manželstvo vytesnila z hlavy, akoby vôbec neexistovalo.
