Nový román obľúbenej spisovateľky Adriany Krištofíkovej (Obete noci) je iný ako tie ostatné. Mnohí ho považujú za jej najlepšiu knihu. V čom je jej novinka iná a ešte oveľa viac v rozhovore prezradí samotná autorka.
Vaša nová kniha Obete noci má dramatickú zápletku, kde ste brali inšpiráciu?
Obete noci je môj šiesty román. Cítila som, že potrebujem zmenu, v predošlých knihách som spracovávala typické ženské témy a podávala som ich zo ženského pohľadu. V knihe Obete noci vystupujú dvaja muži a dve ženy a je písaná denníkovou formou. Všetci komentujú vývoj udalostí. Ide o sondu do ženskej, ale aj mužskej duše. Inšpiroval ma skutočný príbeh s tragickým koncom, prerozprávaným na návšteve známych. Určite to všetci dobre poznáme: sedíme pri pohári vína a rozprávame sa, čo sa stalo v dome oproti. Sú témy, o ktorých dlho rozmýšľam, a sú také, ktoré ma zasiahnu ako blesk z jasného neba. Obete noci bol ten druhý prípad a hneď som aj vedela, ako by sa príbeh mohol volať.
O čom kniha je a komu by ste ju odporúčali?
Román Obete noci je výpoveďou dvoch susedských manželských párov. Je o tragédii, ktorá sa odohrala na obyčajnom sídlisku počas hlbokej zimnej noci. Dve rodiny, ktoré si vidia do okien, majú úplne iný životný štýl a priority. Nedá sa jednoznačne povedať, že tí, ktorí sa ženú za kariérou a bohatstvom sú zlí, a tí druhí – potácajúci sa od výplaty k výplate – sú dobrí. Moje postavy nikdy nie sú len kladné, alebo len záporné, pretože ani v reálnom živote to tak nie je. Každopádne zlo z jedného bytu akoby sa preplazilo popod susedský prah a zničilo aj druhé – láskyplné manželstvo. Tak to už býva – robíme chyby, za chyby sa platí a je nám to nakoniec všetko ľúto. Obete noci je dynamickým čítaním, bez siahodlhých opisov. No aj keď som trochu pritvrdila, nájdu sa pasáže na vypadnutie slzy. A komu by som ju odporúčala? Predovšetkým čitateľkám, ale trúfnem si tentoraz aj na čitateľov. (úsmev)
Je rozdiel písať prvú knižku a tú, povedzme, šiestu?
Áno, je to rozdiel. Predtým som text viackrát prepisovala, teraz už menej. Najdlhšie som písala moju prvotinu Život (nie) je román, dá sa povedať že roky. V minulosti som písala viac intuitívne, text akoby si žil vlastným životom. V poslednej dobe sa pridŕžam pomyselnej osnovy, a musím povedať, že sa mi takto píše ľahšie. Aspoň sa mi nestane, že sa dej dostane tam, kam som nechcela, pretože ma zradila vlastná fantázia.
Čo si myslíte, prečo sú na Slovensku romány pre ženy tak veľmi vyhľadávané a čítané?
My ženy máme náročný život a naháňame sa celé dni. Pri knihe si neraz potrebujeme oddýchnuť, prečítať si príbeh z každodennej reality s ktorým sa stotožníme. Myslím si, že práve preto sú ženské romány také obľúbené.
Momentálne dlhodobo žijete vo Varšave. Už sa tam istotne cítite lepšie než prvý deň, možno takmer ako doma. Čím je Varšava výnimočná?
Osud ma tentoraz zavial k našim severným susedom. Hoci sú naše jazyky, kuchyňa, či folklór podobné, my doma Poľsko poznáme skôr z pohraničia. Je to však veľká a po všetkých stránkach rozmanitá krajina. Čím dlhšie žijem vo Varšave a cestujem po Poľsku, tým viac vnímam rozdiely medzi Slovenskom a Poľskom, a aj medzi jednotlivými oblasťami na jeho území. Poľsko žije históriou, historické súvislosti sú tu všadeprítomné. Varšava bola počas druhej svetovej vojny totálne zruinovaná a vystavaná nanovo. Tomu zodpovedá aj architektúra: široké ulice, veľa sídlisk a parkov. Staré mesto bolo zväčša takisto nanovo postavené po druhej svetovej vojne podľa predlôh pôvodných budov. Varšava má svoje čaro, je to dynamické a bezpečné veľkomesto, kde sa stále koná veľa rozličných podujatí. Skrátka to tu žije :-). A čo ma fascinuje najviac? Množstvo zelene a veľký lesopark v centre mesta Łazienki Królewskie.
Čomu sa v Poľsku okrem písania venujete?
Popri práci a písaniu románov najmä rodine. Okrem toho vediem Asociáciu SHOM (Spouses of Heads of Mission in Warsaw), ktorá podporuje 19 poľských charitatívnych organizácií – deti, seniorov, chorých a stratených ľudí, hospice a detské domovy. Raz do roka organizujeme medzinárodný bazár, na ktorom každé veľvyslanectvo predáva svoje typické a tradičné výrobky a jedlá. Výťažok z neho putuje na konkrétne charitatívne projekty. Organizácia bazára v tomto roku bola takpovediac v slovenskej réžii. (úsmev) Zúčastnilo sa na ňom 66 krajín z celého sveta, vyše 4000 návštevníkov a jeho patrónkou, bola manželka poľského prezidenta, ktorá ho aj slávnostne otvorila. Bola to veľkolepá akcia sledovaná médiami a teší ma, že aj Slovensko bolo jej súčasťou.
Gratulujeme k úžasnej akcii! A Vianoce? Doma či v Poľsku? Môžete porovnať vianočné tradície v Poľsku a u nás?
Vianoce budeme tráviť celá rodina vo Varšave. Typické poľské Vianoce sú podobné ako u nás, čo sa týka ich priebehu. Jedlá sú odlišné. Podľa starých zvykov by malo byť na štedrovečernom stole 12 pokrmov – ako bolo 12 apoštolov. Sú medzi nimi pirohy plnené kyslou kapustou a hubami, ryba dusená na zelenine, kapor v aspiku, varená cvikla, pohánka… Mne osobne z toho všetkého najviac chutí ukrajinský boršč: hovädzí vývar, v ktorom sa marinuje cvikla. Podáva sa s malými pirohmi – „uškami“, plnenými mletým mäsom. Pri prihrievaní však nesmie vrieť, pretože stratí svoju úžasnú cyklámenovú farbu. (úsmev)
… a prajem všetkým priaznivcom kukninato.sk šťastné a veselé sviatky v kruhu blízkych a úspešný nový rok 2017.
