V septembri minulého roku sme našim čitateľom ponúkli rozhovor s populárnou slovenskou spisovateľkou Soňou Bulbeck, v ktorom sme sa rozprávali hlavne o jej vtedajšej novinke Cesta na Donbas. Odvtedy jej vyšla táto kniha už aj v češtine a tiež aj v rozhovore spomínaná kniha Ženy z fary. Aj napriek 
tomu, že vtedy povedala, že nemá v hlave námet na žiadnu novú knihu, predsa sa nakoniec pustila do písania a kniha je už na svete. Novinka sa volá Dievča (nielen) z fary a ide dokonca o jej vlastnú autobiografiu…
Vy ste autorkou už troch kníh s tematikou života na evanjelických farách, konkrétne Deti z fary (2021), Chlapec z fary (2023) a Ženy z fary (2024), všetky vyšli vo vydavateľstve Tranoscius. Takže ono sa to dalo celkom čakať, že napíšete aj svoj životný príbeh dcéry evanjelického farára, ale celkom ma zaujíma, prečo je teraz v názve to slovíčko nielen?
Priznám sa, že keď sme s pánom riaditeľom Tranoscia o tejto knihe začali uvažovať, hovorili sme o nej ako o knihe Dievča z fary, ako o logickom pokračovaní v tejto edícii. Design knihy je podobný ako u tých predchádzajúcich. S nápadom na zmenu názvu prišla korektorka Janka Záborská, ktorej sa zdalo, že by to v tomto znení lepšie vystihovalo skutočný obsah knihy. Je pravda, že aj keď na obálke som ja s ockom na fare na Prenčove, venujem sa môjmu detstvu na fare, respektíve na troch farách, ktoré som zažila, prakticky iba v prvej kapitole a kapitol je dokopy jedenásť. Z tohoto uhla pohľadu sme nakoniec uznali, že tento názov je výstižnejší.
Rozumiem, a o čom teda budú tie ďalšie kapitoly?
Nuž, budú o mojom ďalšom osude, budem v nich približovať svoje gymnaziálne roky v Bratislave, vysokoškolské štúdium v Košiciach, pôsobenie v Banskej Štiavnici, a neskôr môj život v Londýne, v Líbyi, v Saudskej Arábii, Kuvajte a potom znovu v Londýne, aby som sa dramatickým oblúkom s medzipristátím v Brne vrátila po pätnástich rokoch opäť na Slovensko (úsmev).
To vyzerá, že sa čitatelia majú naozaj na čo tešiť, koľko krajín ste vlastne precestovali?
Pri písaní knihy som si dala tú námahu a zrátala ich, vyšlo mi ich dokopy 38 na štyroch kontinentoch, nebola som akurát v Austrálii, aj keď tam som bola aspoň virtuálne, keďže som spoluautorkou knihy českej sólo cestovateľky Dagmar Honyisovej a v knihe Zkus cestu s Dagmar približujeme čitateľom najmä jej putovanie po Novom Zélande. Samozrejme, úplne inak človek vníma danú krajinu, keď tam vycestuje len na pár dní dovolenku a inak, keď tam žije niekoľko rokov či aspoň mesiacov. Takže aj ja mám o živote v niektorých krajinách samostatné kapitoly, keďže ich poznám dobre a iné spomínam len v záverečnej, cestovateľskej kapitole, z pohľadu krátkodobého návštevníka.
Niekde som mal zoznam, koľko krajín som precestoval ja a myslím, že k tridsiatke by sme sa určite dostali, takže si myslím, že 38 je celkom dosť, rozhodne viac, ako je bežný slovenský priemer. Vedeli by ste jednoznačne povedať, kde sa vám páčilo najviac?
Jednoznačne určite nie, ono to vždy závisí od toho, za akých okolností ste sa v danej krajine ocitli, poprípade, s kým. Napríklad taká Saudská Arábia, ktorá vo všeobecnosti nemala vo svete dobrú povesť kvôli utláčaniu žien, existujúcemu trestu smrti, jedinému dovolenému islamskému náboženstvu či zákazu alkoholu, sa mne javila ako veľmi príjemná krajina pre život. Vďaka významnému postaveniu môjho manžela (Andrew Bulbeck bol anglický architekt, pozn. red.) som tam mala relatívne komfortný život, plus mám rada teplo a o to tam rozhodne nebola núdza. V Rijáde bolo bežne aj 40 stupňov! Veľmi som oceňovala aj vyhrievaný bazén pod oknom, ktorý mi pomáhal lepšie zvládať moju diagnózu (Soňa trpí už niekoľko rokov myopatiou, čo je forma svalovej dystrofie a plávanie je najlepšou terapiou, pozn. red.), ktorý mi momentálne na Slovensku chýba. A samozrejme, je toho viacej, napríklad fakt, že ja som ťažký extrovert a stále som nenašla spoločnosť, ktorá by mi adekvátne nahradila komunitu expatriatov, v ktorej sme fungovali tam. Na druhej strane vnímam ako zaujímavé, že sa mi po manželovej smrti vyslovene sprotivil Londýn, ktorý som si predtým celkom užívala. A samozrejme, veľa vecí sa mení aj s vekom a so zhoršujúcim sa zdravím. Taká Líbya mi pred šestnástimi rokmi pripadala úplne úžasná, ale je mi jasné, že teraz by som sa tam nepohla ani na krok, lebo na bezbariérový prístup tam jednoducho ešte nedospeli (smiech). Priznávam, že som bola očarená Srí Lankou, kde sme s manželom strávili trikrát dovolenku v tom istom ayurvédskom rezorte a mali sa tam naozaj ako v raji. Podľa miestnej legendy, keď Pán Boh vyhnal Adama a Evu z raja, tak sa uchýlili práve na tam (úsmev).
Takže môžeme knihu chápať svojím spôsobom ako cestovateľské memoáre?
Nuž, celkom tak by som ju necharakterizovala, lebo nie je len o cestovaní, je aj o mojom prístupe k životu, o viere, aj o hľadaní svojho miesta v živote či svojich koreňov. V jednotlivých kapitolách sú na spestrenie zakomponované vždy aj nejaké iné texty, napríklad úryvky z rozhovorov, aj z tých, ktoré som poskytla pre váš portál, či niektorý z mojich blogov, ktorý má súvis s danou kapitolou. Okrem toho knihu dopĺňa 120 originálnych fotografií z môjho archívu, takže verím, že čitateľ získa o mojom životnom putovaní naozaj plastický obraz.
Úvodná kapitola knihy sa nazýva Návraty ku koreňom, vnímate to tak, že ste sa návratom na Slovensko vrátili ku svojim koreňom?
Možno vás prekvapím, ale odpoveď znie, že nie. V závere, ktorý som nazvala Doma u seba vysvetľujem, že podobne ako Boha, tak aj naše korene si môžeme nosiť v sebe a cítiť sa doma kdekoľvek na svete, nielen tam, kde sme sa narodili. Priznávam, že ja sa momentálne na Slovensku naozaj necítim dobre, súčasná politická a spoločenská situácia ma depce a situácia v kultúre vyslovene frustruje. Mám pocit, že sa všetko, čo sa v tejto oblasti prácne dlhé roky budovalo, ide, ako hovoria bratia Česi, do kytičiek. Pracujem v oblasti kultúry prakticky od mladosti, zažila som socializmus aj porevolučnú eufóriu, fungovala na dobrovoľníckej i profesionálnej báze, a nikdy som si nemyslela, že sa dožijem toho, čo sa momentálne u nás deje.
Áno, rozumiem, veľa sa hovorí hlavne o nefunkčnosti a nekompetentnosti Fondu na podporu umenia, ale ako to konkrétne ovplyvní vás? Však vy si môžete písať, čo chcete, respektíve čo vám vydavatelia vydajú?
Nuž, to je len jedna strana mince, ale napríklad tým, že FPÚ nepodporil napríklad knižnice či kultúrne centrá, tak sa ruší kopec dobrých zabehaných akcií a rôznych podujatí. Knižnice tak prichádzajú o možnosť pozývať autorov na besedy, čo sa ma ako spisovateľky priamo dotýka, keďže mi živý kontakt s čitateľmi veľmi chýba. Okrem toho, moju ľudskú bublinu tvoria z 90 percent ľudia, pracujúci v kultúre, a vnímam ako mimoriadne smutné, keď prakticky každý deň niektorý z nich vyhodí prosbu o financie, aby zachránil dlhé roky fungujúci festival, mohol vydať zborník či vycestovať do sveta na divadelný festival reprezentovať Slovensko, ktoré mu na to nedá peniaze. Jednoducho, des!
Čo ešte vnímate ako negatívne?
Napríklad ma irituje nedostatok základnej slušnosti ako je odpovedanie na maily, hlavne od štátnych kultúrnych inštitúcií, ktoré sú platené z našich daní. Ja viem, že si možno poviete, že som rozmaznaná Anglickom, kde vám príde na každý mail okamžitá automatická odpoveď, že ho dostali a budú na neho odpovedať v priebehu piatich pracovných dní. U nás nič také neexistuje, bežne musím po dvoch týždňoch zdvihnúť telefón a zisťovať, či môj mail bol vôbec doručený alebo skončil v spame. Mám pocit, ako keby sa isté ignorantstvo, agresivita, arogancia, ktoré sú momentálne silne prítomné vo verejnom priestore, nejakým spôsobom premietli aj do každodennej komunikácie, čo sa ma ako citlivej povahy veľmi dotýka.
Uvažujete, žeby ste zo Slovenska odišli? Bol by toto jeden z dôvodov?
Áno, priznám sa, že nad tým uvažujem aj keď ono to nie až také jednoduché a človek vždy zvažuje všetky pre a proti. Sťahovala som sa v živote už toľkokrát, že mi to vôbec nerobí problém, som veľmi flexibilná, nemám vzťah k veciam a viem byť doma hocikde. Aj keď áno, s pribúdajúcim vekom a najmä zhoršujúcim sa zdravotným stavom už musím myslieť trochu inak ako kedysi, kedy som prakticky zo dňa na deň odišla do Londýna. V každom prípade, potrebujem žiť v krajine, kde sa budem cítiť dobre, bezpečne a nebudem frustrovaná z pocitu bezmocnosti, že sa tu rozmáha zlo a ja nemôžem proti nemu nič spraviť.
Ale písať hádam neprestanete, pamätám si, že ste kedysi niekde povedali, že písať môžete hocikde a dokonca aj na vozíku, čo môže byť možný dôsledok vašej diagnózy…
Nuž, spisovateľ píše, pokiaľ sú jeho knihy čítané a pokiaľ mu jeho čitatelia dávajú nejakú spätnú väzbu, aby vedel, že jeho písanie má zmysel. Osobne si myslím, že slovenský knižný trh je momentálne zahltený, každý deň vyjde niekoľko desiatok nových titulov, človek sa v tom ťažko orientuje. Ja sama som nedávno kúpila niekoľko kníh, ktoré boli vychvaľované do neba a mňa pritom vôbec neoslovili, lebo riešili témy, ktoré mňa nezaujímajú a ešte k tomu jazykom, ktorý mi je vzdialený. Mmyslím tým napríklad, že v súčasnej tvorbe sa vyskytuje veľa vulgarizmov alebo nechutností, ktoré ja naozaj nemusím. Milujem humor, hlavne ten anglický suchý, trochu aj čierny, nemám rada krváky, násilie, aroganciu moci, politiku, jednoducho všetko to, čím sme momentálne obklopení a čo sa zákonite odráža aj v súčasnej knižnej tvorbe. Týmto smerom ja ale nikdy nepôjdem, takže je úplne možné, že Dievča (nielen) z fary bude mojou labuťou piesňou a ďalšiu knihu už nenapíšem.
No, v mene všetkých vašich čitateľov dúfam, že si to ešte rozmyslíte a o rok sa takto stretneme pri avíze vašej ďalšej novej knihy. A ešte posledná otázka, v minulom rozhovore sme spomínali, že od náročných tém oddychujete písaním bizarných poviedok, niektoré som mal dokonca možnosť si aj prečítať a sú podľa mňa celkom vydarené. Tie neuvažujete vydať?
Ďakujem za priaznivé hodnotenie, áno, tiež si myslím, žeby sa na nich čitatelia pobavili, ale v dnešnej dobe nie je jednoduché len tak vydať zbierku poviedok, tak uvažujem skôr o možnosti, že poprosím môjho syna Jakuba Lužinu, aby mi ich načítal a pustím ich do sveta ako audio poviedky. Takže ak sa to podarí, budete ich môcť počúvať v aute alebo večer pred spaním možno už tieto Vianoce.
– red –
