So spisovateľkou Soňou Bulbeck sme už robili rozhovorov niekoľko. Niet sa čo diviť, ide o autorku neobyčajne usilovnú, ktorá vyprodukuje v priemere dve knihy ročne a ktorá je čoraz populárnejšia aj u našich českých susedov. Kniha, o ktorej bude reč dnes, je však trochu špecifická, keďže spracováva tému, o ktorej Soňa doteraz mlčala. A tak sa v nej nevyberieme ani do exotickej Saudskej Arábie ani sa 
nebudeme zaoberať životom na evanjelických farách v socialistickom Československu, ale tak ako napovedá jej názov, pôjdeme na Donbas. Autorkina novinka Cesta na Dombas vychádza v októbri.
Dovolím si na úvod nášho rozhovoru citovať text zo zadnej strany obálky…
Čo sa vám vybaví ako prvé, keď počujete slovo Donbas? V dnešnej dobe asi predovšetkým vojna na Ukrajine, tým skôr narodeným možno aj spomienky na zemepisné učivo o Donbaseckej čiernouhoľnej panve. Dovolím si tvrdiť, že to, čo sa o Donbase dočítate v tejto knihe, bude pre vás určite prekvapením. Niekedy sa totiž stane, že dlhé roky ukrývané rodinné tajomstvá nečakane vyplávajú na povrch a človek len žasne nad absurdnosťou ľudských osudov. A žasne o to viac, keď má dôkazy o tom, že ide o skutočný príbeh, kde niektoré informácie boli zámerne utajované desiatky rokov. A tak vás v tejto knihe pozývam, aby ste spolu so mnou postupne rozpletali nitky zamotaného klbka udalostí a vzťahov, ktorých začiatok a koniec je práve na Donbase…
Priznám sa, že po prečítaní tejto anotácie som bol neskutočne zvedavý, o čo vlastne v knihe a verím, že som nebol jediný…
Nuž áno, tieto slová ale najlepšie vystihujú o čom kniha je a tiež fakt, že naozaj nepôjdeme na Ukrajinu bojovať, aj keď zmienke o vojne tu sa v texte nevyhneme, ale pôjdeme tam odkrývať tajomstvo z dôb dávno minulých. V tomto prípade, naozaj chvalabohu, že dávno minulých, lebo navštívime jeden zo sovietskych gulagov.
Oj, to je naozaj náročná téma. Náhodou viem, že sa tejto problematike venuje odborná kniha od Milady Polišenskej Čechoslováci v gulagu, ale žiaden román od slovenského autora som s touto tematikou nezaregistroval – ak sa nemýlim, ide vo vašom prípade o román…
Áno, ide o román, ale niektoré informácie som okrem spomínanej knihy Milady Polišenskej použila aj z kníh Petra Juščáka, ktorý sa venuje tejto téme a obidvoch ich citujem v knihe aj ako zdroj. Kniha je románom, napísaným na motívy skutočného životného príbehu mojej babky, ktorá strávila desať rokov v gulagu na Donbase.
Šokujete, desať rokov v gulagu snáď ani nie je možné prežiť…
Práve tým je ten príbeh zaujímavý, že moja babka ich skutočne prežila. A to hlavne vďaka tomu, že bola mimoriadne vzdelaná – okrem slovenčiny ovládala nemčinu, francúzštinu, maďarčinu, ruštinu, vedela hrať na klavíri, spievať, tancovať – plus bravúrne ovládala všetky ručné práce a tak si ju vybral veliteľ gulagu, aby učila jeho deti a zároveň pre rodinu šila, háčkovala, štrikovala. Takýmto spôsobom sa vlastne zachránila.
Ako a kedy sa vrátila?
Vrátila sa koncom päťdesiatych rokov, odvliekli ju v januári v roku 1945. Keďže bola nezvestná viac ako desať rokov, bola už vyhlásená za mŕtvu a československé úrady jednoducho odmietli akceptovať fakt, že je živá. Nakoniec musela podpísať reverz, že nikdy nikomu neprezradí, kde vlastne bola a čo tam robila a na základe toho jej bola naspäť priznaná jej identita.
Takže vy ako deti ste o ničom nevedeli?
Nie, vedeli sme len, že babka bola v Rusku a naučila sa tam fajčiť cigarety bez filtra a tak, keď bola v lete u nás, občas poslala brata do miestnej krčmy nejaké kúpiť. Ja som vnímala hlavne skutočnosť, že ocko sa na to fajčenie veľmi hneval, u nás doma nikdy nikto nefajčil a on to ťažko znášal, že sa babka schovávala niekde za kostolom a ťahala z cigarety. Na druhej strane ma babka veľmi skoro naučila robiť ručné práce a doteraz je vyšívanie mojím najobľúbenejším koníčkom. Ako dieťa som vtedy nechápala, prečo mi hovorí, že len nech sa to naučím, že nikdy neviem, načo sa mi to môže v živote zísť. Babka zomrela pomerne mladá a my s bratom sme sa mnohé fakty z jej života dozvedeli až ako dospelí, keď sa po Nežnej revolúcii sprístupnili rôzne archívy, začali sa riešiť reštitúcie a vyplávali na povrch mnohé dovtedy utajované ľudské osudy.
Bolo pre vás asi náročné písať o takejto téme?
Priznávam, že to jednoduché skutočne nebolo. Možno ani nie tak témou, lebo tú som si vybrala dobrovoľne a chcela som ňou vzdať hold nielen mojej babke, ale všetkým, ktorí peklo s názvom gulag zažili – naschvál hovorím zažili, lebo tých, čo prežili, bolo naozaj minimum. Skôr to bolo asi všetkými tými okolnosťami, ktoré sa nakopili okolo tvorby samotnej knihy. Ja sama ako typ človeka patrím do kategórie hypersenzitívnych, čiže extrémne precitlivených ľudí. Mám veľký problém spracovať akúkoľvek bolesť, utrpenie, nespravodlivosť. Preto napríklad ani nečítam knihy o holokauste, nepozerám filmy s touto tematikou, resp. vôbec žiadne, kde sa jedná o akýkoľvek druh násilia. Napriek tomu som veľmi chcela dostať túto tému do povedomia ľudí, pripomenúť, že okrem koncentračných táborov bolo odvlečených státisíce ľudí aj do gulagov, a že väčšina z nich tam zahynula. Chcela som z toho urobiť príbeh, ktorý by oslovil aj mladú generáciu, preto je hlavnou hrdinkou študentka histórie, ktorá krôčik po krôčiku odhaľuje dovtedy nepoznanú minulosť svojej prastarej mamy. Ale keďže som chcela v knihe zachovať atmosféru tej doby, tak som tam fakty o gulagoch potrebovala a tie mi spracovával môj brat. História bola jeho celoživotným koníčkom a on zároveň aj najlepšie vedel, ako tie informácie formulovať, aby som ich bola schopná stráviť. Bohužiaľ, brat v marci 2023 neočakávane zomrel a ja som po jeho odchode vôbec nebola schopná pokračovať v práci na knihe. Vrátila som sa k písaniu až po dlhých mesiacoch a na jar tohto roku ju poslala vydavateľovi. Ten súhlasil s vydaním a dátum vydania je stanovený na 9. októbra 2024. Český preklad je už v edičnom pláne na budúci rok a mal by byť k dispozícii v jarných mesiacoch.
Zaujímavé, naozaj. Môžem to teda chápať tak, že všetko, čo sa v knihe Cesta na Dombas odohráva, sa aj v skutočnosti stalo?
No, to zase až tak celkom nie, ono sa to ani nedá, keď máte v ruke len pár informácií. Skutočný príbeh je vždy len akýmsi vodítkom, motívom, okolo ktorého sa potom odvíja celý román. Musíte k nemu pridať živé osoby, zaujímavé prostredie, dynamický dej, nečakané rozuzlenie a podobne. Aj viaceré moje predchádzajúce knihy sú písané týmto spôsobom – vždy na motívy nejakej skutočnej udalosti, ku ktorej som potom dotvorila románovú zápletku. Kniha musí čitateľa chytiť, vtiahnuť ho do seba, iba suché fakty by ho nezaujali. A takto nepracujem s faktami iba ja, ale väčšina spisovateľov. Samozrejme, keď píšem cestopis alebo knihu rozhovorov či spomienok konkrétnych ľudí, vtedy je to iné, tu sa striktne držím faktov a stojím si za tým, že ponúkam čitateľovi iba pravdivé informácie.
Som presvedčený, že kniha bude určite zaujímavá, podobne ako niektoré iné vaše knihy, ktoré sa čítajú jedným dychom…
Dúfam aj ja, snažila som sa, aby bola príťažlivá napínavým dejom aj súčasným jazykom, aby zaujala aj napriek ťažkej téme. Veľmi sa teším na stretnutia s čitateľmi, na ich ohlasy, dokonca som v rámci besied o tejto knihe ponúkla aj rýchlokurz geniality o tom, ako napísať zaujímavú knihu na motívy skutočného príbehu, tak som zvedavá, či to niektorých posunie ďalej k vlastnej tvorbe.
A tradičná otázka na záver – na čom pracujete momentálne?
Nuž, je to u mňa tak trochu prekvapivé, ale práve teraz nemám v hlave námet na nijakú ďalšiu knihu. Po dokončení knihy Cesta na Donbas som celé leto intenzívne pracovala na knihe Ženy z fary, ktorá vyjde teraz v novembri, a cítim sa, ľudovo povedaná, úplne vyšťavená. Okrem toho som veľa cestovala, práve kvôli knihe Ženy z fary som strávila dva týždne v Kanade a aj na Slovensku a Česku som mala besedy na rôznych letných literárnych festivaloch. Takže teraz sa snažím trochu oddychovať a keď ma kopne múza, zabávam sa písaním krátkych bizarných poviedok – ale či sa ich nazbiera na ďalšiu knihu, to teraz ešte naozaj neviem povedať.
– red –
