Môj dnešný rozhovor so spisovateľkou Soňou Bulbeck začnem tak trochu netradične a síce citáciou z rozhovoru s ňou, uverejneného tu v novembri minulého roku: A ešte posledná otázka, v minulom rozhovore sme spomínali, že od náročných tém oddychujete písaním bizarných poviedok, niektoré som mal dokonca možnosť si aj prečítať a sú podľa mňa celkom vydarené. Tie neuvažujete vydať?
Ďakujem za priaznivé hodnotenie, áno, tiež si myslím, žeby sa na nich čitatelia pobavili, ale v dnešnej dobe nie je jednoduché len tak vydať zbierku poviedok, tak uvažujem skôr o možnosti, že poprosím môjho syna Jakuba Lužinu, aby mi ich načítal a pustím ich do sveta ako audio poviedky. Takže ak sa to podarí, budete ich môcť počúvať v aute alebo večer pred spaním možno už tieto Vianoce.
Nuž, Vianoce prešli aj Veľká Noc a poviedky nikde. Až konečne začiatkom júla som zaregistroval, že ste vyhodili upútavku a prvé sú už vonku. Ale nie je to váš syn Jakub, koho v nej môžeme počuť, ale Erik Forgáč, ktorého si televízni diváci určite vybavia ako moderátora televíznej show A sme tu. Čo sa stalo? Povadili ste sa s Jakubom?
(Smiech) Nie, nie, určite nie, aj keď verím, že bulvár by si na niečom takom určite zgustol! Pravda je taká, že Jakub má veľa roboty a ono nahrať audiopoviedky si vyžaduje istú prípravu a tá zase čas a ten Jakub jednoducho nemal. A tak som poprosila o načítanie Erika, o ktorom som vedela, že vie pracovať s hlasom a zúčastňuje sa súťaží v umeleckom prednese už od čias, kedy bol mojím študentom na ZUŠ v Banskej Štiavnici. Erik okrem toho je aj zakladateľ Divadla Dúhadlo, ktoré združuje mladých ľudí s Downovým syndrómom, skúsený moderátor mnohých akcii pre deti, citlivý a vnímavý človek, takže som vedela, že idem na istotu a nemám čo pokaziť.
No, podľa toho, čo som počul, naozaj nie, Erik má veľmi príjemný hlas a citlivý prejav. V upútavke tiež zaznelo meno podcastového štúdia AVOCAST spoločnosti Alacarte s.r.o. Nikdy som o takomto štúdiu nepočul a tak som si rozklikol ich stránku a zaujal ma prehľadný dizajn a zaujímavá ponuka – Robíme produkciu, tvoríme digitál, tlačíme nápady, prinášame IT riešenia, ktoré menia svet na lepšie miesto. Už vieme, ako ste prišli k Erikovi, ale ako ste prišli k tomuto nahrávaciemu štúdiu?
Paradoxne cez Jakuba, keďže zakladateľ zmieneného sociálneho podniku je bývalý Jakubov spolužiak z konzervatória, aj keď Martin Petrgál nevyštudoval herectvo, ale hru na klarinet. Keď sa oženil a usadil pri Piešťanoch, prišiel s nápadom podporovať komunitu a zamestnanosť ľudí so zdravotným znevýhodnením a vytvoril tento sociálny podnik, ktorý sa postupne rozrástol o ďalšie a ďalšie aktivity. Jednou z nich bolo aj nahrávanie podcastu pod názvom Simple Me, do ktorého ma pozvali v máji 2025, aby som porozprávala o Saudskej Arábii. A keďže štúdio je v Piešťanoch, tak Martin pre mňa prišiel autom do Bratislavy a po nahrávaní ma zase viezol naspäť a tak sme mali dosť času rozprávať sa aj o iných veciach a veľmi sme si padli do oka. Keď som potom vyberala štúdio na nahrávanie, moja voľba bola jednoznačná.
Super, tak už vieme kto a kde a teraz poďme k samotným poviedkam. Aj keď ja o vás viem, že vám je humor vlastný, lebo som sa veľmi bavil pri čítaní vašej knihy Denník saudskej manželky, možno ostatným čitateľom tento titul ušiel a majú vás zafixovanú ako veľmi serióznu spisovateľku, produkujúcu knihy s vážnou tematikou, napríklad tituly tzv. farskej série alebo román o odvlečení vašej starej mamy do gulagu Cesta na Donbas…
No, ja si myslím, že už budem citovať niekoho, kto to povedal predo mnou a síce, že humor je vážna vec, takže sa vôbec necítim na to, že by som vybočila z nejakého svojho rámca (úsmev). Ale je pravda, že práve počas písania románu Cesta na Donbas som sa cítila pod tlakom a potrebovala občas vypnúť a zrelaxovať iným žánrom. Vôbec prvé poviedky vznikli počas mojej kúpeľnej liečby v Piešťanoch už v roku 2024 a na niektorých to celkom poznať, napríklad poviedka Bahenný mužíček, ktorá ale ešte nie je spracovaná v audioverzii. Postupne prichádzali ďalšie a ďalšie námety, inšpirované prostredím či rôznymi udalosťami v spoločnosti alebo mojimi vlastnými zážitkami.
Takže ak som správne pochopil, teraz ste pustili do éteru prvých šesť, koľko ich máte dokopy?
Spolu ich mám zatiaľ 24, takže pokiaľ budú priaznivé ohlasy na prvú šesticu, môžeme nahrať ešte ďalšie štyri várky, aj keď samozrejme, aj tu je možné zaregistrovať istý kvalitatívny posun a ja sama som spokojnejšia s tými poslednými viacej ako s tými prvými. Všetko sa bude odvíjať od ohlasov čitateľov, teda v tomto prípade poslucháčov.
Ako som uviedol už predtým, poctili ste ma svojou dôverou a niektoré som mal možnosť si prečítať a zaujalo ma, že je každá iná. Napríklad, pri poviedke Lenin večne živý som sa na niektorých pasážach rehotal ako kôň. Prosím vás, ako vám také niečo mohlo vôbec napadnúť ? Žmurkajúci Lenin?
Priznám sa, že neviem, niektoré veci mi jednoducho napadnú a ja potom ten námet rozvíjam, niekedy priamočiaro, inokedy kľukato. Najdôležitejšie pre mňa je budovanie zápletky, čo je v poviedke vždy náročnejšie, lebo je na príbeh menej priestoru ako napríklad, v románe. No a potom samozrejme, koniec, ktorý je vždy takou čerešničkou na torte a na ktorom si dávam záležať, aby bol vždy prekvapivý a nečakaný. Práve pri spomínanej poviedke o Leninovi som ho dlho nevedela vymyslieť a potom som išla na webovú stránku Mauzólea a aha, koniec bol tam (úsmev).
Nechali ste sa niekedy počuť, že pri písaní vašich kníh vychádzate zo skutočných príbehov alebo vlastných skúseností a zážitkov, je to tak aj pri týchto poviedkach?
By ste sa divili, ale poväčšine hej, tá absurdita či bizarnosť sa tam objavuje až postupne. Ale niekedy je to inak, napríklad, aj Lenin večne živý vznikol úplne náhodne – nikdy som v Rusku nebola a zábery z Červeného námestia v Moskve som si pamätala len ešte ako dieťa z televíznych správ. Pozerala som ale nejaký program na ČT, kde herci spomínali ako v rámci vystúpenia v Moskve im bola umožnená, resp. nariadená, návšteva Mauzólea a vtedy mi to bliklo a nápad bol na svete. Poviedka Posledný jednorožec je vyslovene inšpirovaná mojou osobnou skúsenosťou s českou vnučkou, ale Jasná správa o konci sveta je zase podobne vymyslený bizár ako tá s Leninom. Poviedka, ktorá vyšla druhá v poradí, Prípad Daniel, má v sebe zase veľa informácií, ktoré som získala počas pobytu v kúpeľoch, kde som sa stretla s mnohými ľuďmi s pohybovými problémami. Poviedka Opustená krajina, ktorá vyšla von ako prvá, zase reflektuje súčasnú spoločenskú a politickú situáciu u nás, ktorú stále vnímam ako nie príliš ružovú a v podstate priznávam, že som si na Slovensko stále nezvykla.
O tom hovoríte aj v závere svojej knihy Dievča (nielen) z fary, kde sa vyznávate zo straty pocitu domova. Pre mňa osobne bola táto kniha mimoriadne inšpiratívna a aj keď som si myslel, že už viem o vás za tie roky všetko, ukázalo sa, že opak je pravdou a ja som vyslovene hltal rozprávanie o vašom životnom putovaní. Aké máte ohlasy od čitateľov na túto knihu, ktorá je zatiaľ vašou najnovšou?
Ohlasy sú zatiaľ iba samé pozitívne a poväčšine veľmi podobné vašim, Veľmi sa teším, že ju čitatelia vnímajú ako inšpiratívnu, lebo som ju aj s tým zámerom písala – nielen ako klasickú autobiografiu, ale aj s túžbou tlmočiť isté posolstvo o prístupe k životu. Dovolím si citovať jednu krátku recenziu od známej z Banskej Štiavnice, ktorá ma poznala ešte počas môjho pôsobenia v tomto meste – som sa tam prisťahovala v roku 1986 a odišla v roku 2007.
Milá Soni, včera som dočítala Tvoju kmihu a mala som pocit, že nečítam len Tvoje spomienky, ale predovšetkým malé dejiny, ktoré sú pre mňa vzácnejšie, než tie veľké. Máš jedinečnú formu rozprávania, ako som obdivovala u nebohého Dvořáka. Oceňujem veľmi bravúrne vystavanú dramatiku celého príbehu. Stručne povedané: majstrovsky. Sú tam nielen politické a spoločenské udalosti, ale i láska, ktorá dýcha z každej strany. Poklona a ešte raz ďakujem!
Také niečo sa určite dobre číta a počúva a verím, že podobné ohlasy budete mať aj po odvysielaní audiopoviedok. Ale na sociálnych sieťach som pred pár dňami zachytil vami zdieľaný rozhovor, v ktorom hovoríte o pripravovanej knihe Muži z fary. Takže predsa len nebude Dievča (nielen) z fary vašou labuťou piesňou?
Máte pravdu, nebude, aj keď v súvislosti s ňou sa ešte podelím o zaujímavú skúsenosť. Na besede v jednej knižnici koncom minulého roku sa ma opýtala jedna z účastníčok, že či sa už chystám zomrieť, keď som napísala svoju autobiografiu. Priznám sa, že ma to riadne zaskočilo a až po chvíli som sa zmohla na odpoveď, že zatiaľ nie, ale že človek má byť pripravený. Až neskôr som si uvedomila, že aké to bolo skvelé ísť spätne svojím životom, rozmýšľať nad správnosťou rozhodnutí, ktoré som urobila a nad možnosťami, ako by sa môj život zmenil, keby som sa rozhodla inak. A tiež som si uvedomila vďačnosť za všetkých ľudí, ktorých som v živote stretla a za možnosti, ktoré som dostala a využila. Veľmi by som odporúčala každému, aby sa v istom momente svojho života zastavil a prehodnotil svoj život. Ale pýtali ste sa na knihu Muži z fary. Áno, dala som sa, ľudovo povedané, „ukecať“ a pripravujem knihu, ktorá je zbierkou životných príbehov mužov, narodených na evanjelických farách, ktorých životy boli touto skutočnosťou významne ovplyvnené. Ak všetko dobre pôjde, kniha by mala byť von na vianočný trh a veľmi rada sa o nej potom s vami porozprávam.
– red –
