Cudzinec vo vlastnej krajine

S autorom knihy Cudzinec, ktorá vyšla takto pred rokom na Slovensku vo vydavateľstve Ikar v týchto dňoch vychádza v češtine, v nakladateľstve Naše vojsko, Pavlom Božíkom, som sa zoznámila úplne náhodne. Mne zhodou okolností takto pred rokom vyšla kniha Vyhorená a keďže som bola zavretá koronovírovým lockodownom v Londýne, hľadala som možnosť ako predstaviť knihu slovenskej čitateľskej verejnosti a práve Pavol mi ponúkol možnosť rozhovoru na jeho kultúrnom portáli kukninato.sk. A tak sa začalo naše priateľstvo – aj keď je to to stále len taká virtuálna láska, keďže nás rozdeľujú hranice a komunikujeme spolu len cez internet. Máme však veľa spoločného a tým úplne základným je pocit, že sa obidvaja cítime tak akosi ako cudzinci vo svojej vlastnej krajine. Moja cesta zo Slovenska do susedného Česka bola dlhá a kľukatá a viedla cez Anglicko, Líbyu, Saudskú Arábiu, Kuvajt, a znovu Anglicko.  Pali, aká bola vaša cesta do Nórska?

Na začiatku úplne náhodná, pretože som vyhrané letenky do New Yorku vymenil za letenky na sever. Za tri týždne som následne precestoval Island a navštívil nórske mestá Oslo, Bergen a ich okolie. A práve Bergen a jeho jedinečné scenérie v meste či okolí spôsobili moju závislosť na Nórsku. Bol to totálny zlom v cestovateľských hodnotách, keďže som dovtedy miloval metropoly a výborne som sa cítil v Prahe, či v Londýne, odrazu to bola nórska príroda, dokonalý pokoj, usmiati ľudia, ktorí sa nikam neponáhľajú. Ďalších desať rokov cestovania som smeroval do Nórska, kde som trávil aspoň jednu dovolenku ročne, tú hlavnú, najdlhšiu, plus nejaký ten predĺžený víkend. Už po prvej návšteve som odchádzal s tým, že tam chcem raz žiť a ten pocit sa zväčšoval natoľko, že sa to v roku 2018 udialo a odsťahoval som sa.

Ja mám to šťastie, že som mohla Nórsko navštíviť a viem, že je to  krásna krajina  a ľudia sú tam naozaj úžasní. Mám odtiaľ priateľku, nórsku konzulku, ktorá bola našou susedou v compounde v Rijáde ešte v roku 2012 a odvtedy sme priateľky. Navštívila kvôli mne prvýkrát aj Slovensko, zobrala som ju do  Košíc a do Piešťan, kde sa jej veľmi páčilo, a ona ma na oplátku pozvala do Argentíny, kde momentálne pôsobí na nórskej ambasáde v Buenos Aires. Vrátila som sa odtiaľ 15. marca 2020, tesne pred začatím koronakrízy, a ešte som o tom nestihla ani napísať žiadnu knihu, keďže o mne je všeobecne známe, že s obľubou pretavujem vlastné zážitky do svojich kníh. Ako je to s vami, do akej miery je Cudzinec autobiografický?
Ťažiskový príbeh je celý vymyslený. Síce chlapec na kolobežke naozaj obiehal okolo domu a zrejme ma motivoval, všetko ostatné už bolo spojením toho, čo milujem a v čom sa pohybujem celý život. Príbeh som čiastočne zasadil do hudobného sveta – Jakub je hudobný producent s vlastným nahrávacím štúdiom – teda do sveta, ktorý milujem od malička. Pridal som do neho ľudí z branže, ktorých robotu si nesmierne vážim a upustil som uzdu fantázii, pretože nikde inde než v knihe si to nemôžem dovoliť. Podstatné bolo, aby ten príbeh bol pozitívny, pretože presne tak sa v Nórsku cítim. Som šťastný, som slobodný. Ale samozrejme, uvedomujem si, že veci nie sú iba čierne, alebo biele, nejaké problém sa vždy objavia. Ako som sa však za posledné roky presvedčil, vždy sa dá s nimi bojovať spôsobom, ktorý nám zbytočne neuberá roky života.

Ja som sa, hlavne počas života v Saudskej Arábii, musela prispôsobovať veľkým kultúrnym rozdielom, mnohé veci boli pre mňa Európanku, doslova šokom – len pripomínam, že som prišla do Rijádu v roku 2011, kedy to bola jediná krajina na svete, kde ženy nesmeli šoférovať, neboli tam kiná ani divadlá, a musela som chodiť vonku v abáji a so zahalenou hlavou. Čo sú podľa vás hlavné rozdiely medzi Slovenskom a Nórskom? Mali ste možnosť zažiť tak zblízka predtým aj nejakú inú krajinu?
Mojou obrovskou výhodou bolo, že som sa nemusel prispôsobovať žiadnym kultúrnym rozdielom. Odcestoval som do európskej krajiny, oslavujeme mnoho totožných sviatkov, máme mnoho spoločných hodnôt a aj napriek tomu, žiaľ, žijeme úplne inak. V Nórsku je pohoda, samozrejme spôsobená ekonomickým dostatkom, keď väčšina ľudí zarába zhruba rovnaké peniaze a je ich dostatok. Nikto nezávidí susedovi na dvore nové auto. Mentalita ľudí je úplne iná. Ale je predsa samozrejmé, že ak funguje systém a ekonomika, ľudia majú dôvod na úsmev a žije sa lepšie. S inými krajinami to porovnať moc neviem, precestoval som veľa, ale vždy to boli iba dovolenky. Najväčší dojem na mňa urobila jednoznačne India, tvrdím, že odtiaľ sa musí človek vrátiť iný, s maximálne prevrátenými hodnotami a ak nie, tak mu už niet pomoci 😊. Indiu odporúčam každému. Ale tam by som napríklad žiť nevedel.

Priznám sa, že keďže väčšina mojich hrdiniek sú ženy, bolo pre mňa veľmi zaujímavé čítať román, ktorý napísal muž a ktorého hlavným hrdinom je muž. Predsa len muži sú vždy vnímaní ako tí uzavretejší, ktorí sa neradi delia o svoje pocity, menej hovoria a možno aj preto im, my ženy, nie vždy rozumieme. Váš hrdina Jakub tiež nie je veľmi ukecaný, ale zato je akčný a to, čo cíti, prejavuje hlavne skutkami. Viem, že určite nebolo ľahké vytvoriť zápletku a zaujímavý príbeh, kedy nie je ústredným motívom láska muža a ženy. Prišlo mi to, ako keby sme zabúdali, že aj iné vzťahy môžu byť nemenej dôležité. Bolo od začiatku vaším cieľom zaujať niečím iným ako klasickým romantickým príbehom a poukázať práve na rôzne podoby medziľudských vzťahov?
Nikdy som sa na to takto nepozeral ako na cieľ, ale ďakujem vám za tento názor. Ak ste to tak vnímali, mám obrovskú radosť. Jakub má veľké srdce a koná. Myslím si, že takto to máme my Slováci zakorenené v génoch, keď treba, vieme zabrať, makať, podporiť dobré veci, pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Na začiatku príbehu Cudzinca bol chlapec na kolobežke, vo veku, kedy je zvedavosť silnejšia než akékoľvek konvencie a potom sa to začalo nabaľovať. Takže to vyšlo inak, než na romantiku medzi mužom a ženou. To by som asi nedokázal napísať. Alebo by v tom musela byť nejaká forma drámy. Dievčatá spisovateľky, medzi ktorými mám veľa kamarátok, dokážu takéto vzťahy opisovať oveľa lepšie a majú oveľa šťavnatejšiu predstavivosť.

Mne sa občas stane, že postavy v mojich románoch sa zrazu ako keby rozhodnú žiť svojím vlastným životom a niekedy na začiatku vôbec neviem, ako celý príbeh skončí. Samozrejme, detektívne romány sú výnimkou, tam to mám presne v hlave rozpracované a píšem veľmi opatrne, krok za krok, aby som niečo neprezradila dopredu a aby to malo zároveň to správne napätie, a samozrejme, aj  logický spád. Smejem sa, že písanie detektívok je určite najlepšia prevencia voči Alzheimerovi. Ako je to s vami? Vedeli ste už koniec, keď ste Cudzinca začali písať alebo sa vám to vykryštalizovalo v hlave postupne?
Nie, v podstate som ho nevedel ešte ani dva dni pred finále 😊. Všetko išlo postupne, cestoval som v električke a niečo mi skrslo v hlave a musel som prepísať niekoľko strán, pretože mi to prišlo lepšie. Zaujímavé však bolo, že napriek neustále prichádzajúcim novým myšlienkam, to bolo celé hotové veľmi rýchlo. Autorov detektívok obdivujem. Tam naozaj treba pracovať s textom veľmi opatrne a na druhej strane nepoľaviť, aby to čitateľa vtiahlo do deja. Je famózne, keď to napokon čitateľovi vyrazí dych.

Netajím, že mi veľmi chýba kontakt s čitateľmi, nulová možnosť živých rozhovorov, autogramiád či prezentácií a získavanie tak priameho feedbacku od svojich čitateľov. Za celý minulý rok som mala jednu jedinú živú autogramiádu v septembri v Košiciach a aj to bolo len tak – tak, už prakticky na hrane dodržiavania antikoronavírusových opatrení. Stihli ste nejaké aj vy? Aké boli ohlasy na vašu knihu?
Tieto aktivity išli tento raz mimo mňa. Mal som niekoľko pozvánok z televízií, či rozhlasu, ale väčšina išla bokom, keďže som bol 2500 kilometrov od centra diania. Rádiá sme zvládli aj na diaľku, telka bola komplikovaná. Takže som viac tlačil na promo v tlačených médiách, na internete a samozrejme dennodenné statusy na sociálnych sieťach. Keď som bol vlani v lete pár dní na Slovensku, dal som čitateľom dopredu vedieť a dal im šancu zabezpečiť si knihu s venovaním. A prinieslo to svoje ovocie. V drvivej miere boli a sú ohlasy pozitívne. Snáď to tak bude aj v Česku, kde kniha vychádza v týchto dňoch a mám z toho obrovskú radosť.

Keď som začínala s písaním, ešte ako blogerka v Saudskej Arábii, našli sa ľudia, ktorí na mňa útočili kvôli mojim tolerantným názorom na islam a vyslovene ma obviňovali, že som zradila kresťanstvo a Slovensko vôbec tým, že som tam odišla žiť. Stretli ste sa aj vy s podobnými názormi, že vás ľudia odsudzovali za to, že ste sa rozhodli zo Slovenska odísť a žiť niekde inde? Aká je vo všeobecnosti imigračná politika v Nórsku? Mali ste problém sa tam etablovať ako Slovák? Ako sa tam rieši moslimská otázka?
Myslím si, že ak chcem niekde žiť, musím sa danej krajine prispôsobiť. Prišiel som do Nórska s tým, že sa tu cítim dobre a chcem tu žiť. A pravdupovediac, neviem si predstaviť, že by som sa neprispôsobil. Pre mňa je to samozrejmé. Navyše vidím, ako to tu je. Bezbrehá tolerancia, úcta k človeku, emigračná politika nastavená k spokojnosti každého, fungujúci systém. Isteže, i tu je to s emigračnou politikou ťažké, ale je to nastavené tak, že to veľmi dobre funguje. Takže som tomu naklonený a budem sa o tom vyjadrovať pozitívne. Pre človeka, ktorého azimut života tvorí okolie klávesnice počítača, to môže byť nepochopiteľné a snaží sa toho druhého častovať svojimi názormi. Samozrejme, budem ochotne inteligentne diskutovať, ale akonáhle prichádzajú ataky, akákoľvek diskusia končí. Prepáčte, ale neviem si predstaviť, že by som niekomu nakladal za to, čo robí. Je to predsa môj život, na ktorý mi ten človek na druhej strane neprispel jediným centom, takže nemá najmenšie právo sa k nemu urážlivo vyjadrovať. Isteže, keď budem platený aj z jeho daní, tak nech sa páči, ale v tejto situácii nie. Právo na (slušný) vlastný názor je jedným zo základných ľudských práv. Ak si to niekto na druhej strane neuvedomuje, nemám priestor na to, aby som s ním strácal svoj vzácny čas.

Vaša kniha práve vyšla v Česku a takisto nemáte zatiaľ veľmi možnosť ju tu odprezentovať, aj keď všetci dúfame, že sa situácia snáď čoskoro zlepší. Mne v Česku onedlho vyjde cestopis o Saudskej Arábii a na jeseň detektívna trilógia z Blízkeho Východu, a dúfam, že sa knihy budú páčiť aj českým čitateľom. Prečo si myslíte, že sa vydavateľ rozhodol vydať v Česku práve vašu knihu? Čím by mohla zaujať českého čitateľa?
Sám som zvedavý ako to v Česku dopadne. Myslím si, že český čitateľ je úplne iný, ako slovenský. Neviem ale, či je to dobré, alebo zlé 😊. A tak si v podstate prajem jediné. Aby mal čitateľ, ktorý si knihu kúpi, na jej konci dobrý pocit. Pocit, že si pri čítaní oddýchol, že na chvíľu z neho opadol každodenný stres, alebo ako mi napísala jedna čitateľka: Po dočítaní som zavrela knihu a chcela som sa ísť zbaliť a odcestovať do Nórska, vďaka Cudzincovi som presvedčená, že by som sa tam cítila výborne. Čo viac si priať?

Vrátim sa ešte k tomu úvodu, kde som spomenula, že máme spoločný pocit akéhosi odcudzenia sa svojej rodnej krajine. Ja som sa počas svojho pobytu na Blízkom Východe, ale aj v Londýne, stretávala s českou a slovenskou komunitou a vnímala ju veľmi pozitívne. Napriek tomu, po príchode na Slovensko, som po pár dňoch mala pocit, že tam jednoducho nepatrím a pripadala som si ako Cudzinka. Viem, že ste potrebovali niečo vybaviť na Slovensku, a pobyt sa vám neplánovane predĺžil, ako to teda vnímate vy? Stále sa chcete vrátiť do Nórska? Alebo si viete predstaviť, žeby ste boli schopní žiť aj v nejakej inej krajine?
Potreboval som na Slovensku doriešiť niekoľko vecí. Žiaľ, vzhľadom na situáciu sa to celé neúmerne naťahuje, navyše som tu nečakane prežil veľkú rodinnú tragédiu, spojenú s celým týmto šialenstvom. Je to veľmi ťažké. Do Nórska sa určite vrátim. Napokon, prišiel som na Slovensko s kufríkom, v ktorom boli veci na pár dní, všetko ostalo na severe. Predstava cesty späť je pre mňa z mnohých dôvodov pomyselným svetlom na konci tunela, o ktorom sa teraz toľko hovorí.

Ja rada hovorím, že za moju spisovateľskú kariéru môže Saudská Arábia, že keby som nemala možnosť žiť v tejto krajine, pravdepodobne žiadnu knihu nenapíšem. Moja novinka Unesená je okrem Saudi už aj z Kuvajtu aj z Londýna, ale predsa len je to stále cudzina. Ako je to s vami? Myslíte si, že by ste napísali Cudzinca, aj keby ste neodišli do Nórska?
Nie, nebol by Cudzinec, nebolo mi nič. Pár kníh som na Slovensku rozpísal a nikdy ich nedopísal. Chýbal entuziazmus na dokončenie. Ten sa v Nórsku dostavil veľmi rýchlo a písanie bolo tak prirodzené, až som sa tomu sám divil. Samozrejme, prirodzené pre mňa. Dojmy z výsledku sú na čitateľoch.

Na záver klasická otázka – čo chystáte do budúcnosti? Črtá sa pokračovanie Cudzinca alebo máte v hlave niečo úplne iné? Nový román, cestopis alebo môj obľúbený žáner, tzv. cestovateľské memoáre? Na čo sa môžeme tešiť?
Tešia ma prosby čitateľov o pokračovanie Cudzinca. Nebude to Cudzinec 2, to mi príde neoriginálne, ale bude to kniha, v ktorej sa osudy hrdinov uzavrú. Kniha je v podstate napísaná, ale absolútne s ňou momentálne nemám žiadne plány. Doba je prazvláštna, radšej počkám. Potrebujem sa jednoducho ráno zobudiť s pocitom, že si chcem k tomu sadnúť, vyčistiť text, opraviť chyby a presvedčiť sám seba, že je v poriadku, ako sa to celé skončí a že tak by sa to čitateľovi mohlo páčiť. V hlave mám niekoľko ďalších nápadov, ktoré však nechcem konkretizovať, netuším, ktorý z nich dôjde do finále. Plus som dostal mimoriadne zaujímajú ponuku, ktorú by som rád v Nórsku zrealizoval. Ak to vyjde, bude sa kvôli tomu veľa cestovať a to je fantastická predstava.

Otázky kládla spisovateľka Soňa Bulbeck
Foto: archív Pavla Božíka