Dve najväčšie nórske mestá spája rozprávková cesta

Z Bergenu do Oslo sa dá dostať rôznymi spôsobmi. Dve najväčšie nórske mestá samozrejme spája niekoľkokrát denne letecké spojenie (50 minút), vlakové spojenie (6 hodín a šestnásť minút), cesta sa dá pokojne absolvovať loďousamozrejme autom. Najkratšia trasa vychádza na 463 kilometrov a pri jazde bez komplikácií sa dá zvládnuť za sedem hodín.

Dve najväčšie nórske mestá však spája rozprávková cesta, ktorá by pokojne zabrala i dva dni, pretože každú chvíľu máte chuť zastaviť, fotografovať a híkať nadšením. Cesta spájajúca Bergen a Oslo je pastvou pre oči.

Z Bergenu do Vossu to je zhruba hodina a pol. Mestečká, dediny, fjordy popri ceste a ešte aj železnica lemujúca cestu pripomínajú model železnice, ktorú som ako dieťa obdivoval u svojho bratanca. Vo Vosse sa cesta delí a vybrať sa možno troma cestami. Asi najfrekventovanejšia je cez malú dedinu na konci fjordu – Flåm. Cestou stretnete ešte druhý najväčší, takmer 25 kilometrový tunel na svete a… ťažko povedať. Pred rokom som to absolvoval v noci. Bol november a hore v horách tma a sneh. Moc si nepamätám.

Tento raz som z Vossu zamieril smerom k vodopádu Skjervfossen a to je v podstate brána na cestu plnú zážitkov. Skjervfossen sa stal turistickým magnetom vďaka tomu, že ak si tam odskočíte na toaletu, tak vám voda preteká priamo popod kabínu, aspoň teda na dobre nastavených fotografiách. V skutočnosti je to mediálna bublina, ale pohľad do priepasti, do ktorej tam začína padať vodopád je až desivý a stojí za to!

Do údolia následne vedie cesta plná serpentín a pri pohľade z okna si uvedomujem, že schádzam niekam do útrob obrovských hôr, ktorých končiare vzhliadam až v momente, keď poriadne zakloním hlavu. Usporiadané tak, že sa dlhý čas neviem zbaviť pocitu, že už čoskoro narazím na koniec sveta, teda na miesto, kde bude iba hora a ďalej sa nebude dať ísť. Snáď bude stačiť poklopať trikrát po skale a povedať čarovnú vetu: Sezam, otvor sa! Uvidíme! Mohlo by to fungovať, pretože stále mám pocit, že som v rozprávke!

Ale však sme v Nórsku, kde postaviť tunel zrejme patrí medzi národný šport a robiť v útrobách hôr divoké kúsky nie je pre Nórov nič nezvyčajné. A tak po ceste stretám tunel s kruhovým objazdom (Vallaviktunnelen – 7,5 km), z ktorého vypadnem rovno na obrovský most (Hardangerbrua – 1,4 km), ktorý sa tiahne ponad fjord (Hardangerfjorden), za ktorým ma hora vcucne do ďalšieho tunela a zakrátko sa ocitám na ohromujúcej vyhliadke.

Po pár kilometroch krátky oddych, káva a rýchly nákup v mestečku Eidfjord, ktoré sa krčí na konci fjordu a pôsobí neuveriteľne pokojným dojmom. Na konci ma cesta vypľuje do nádherných prírodných scenérií. Ešte fjordy, ešte pár domov a v tom tunel (Storegjeltunnelen). Nevenujem mu veľkú pozornosť, po ceste je ich toľko, že ich beriete ako samozrejmosť. Až po čase si uvedomím, že ním postupujem zrejme stále dookola a keď pozriem na navigáciu, mám pocit, akoby sa chystala piecť praclíky.

Keď vyjdem na svetlo, zastavím sa na vyhliadke a roztrasú sa mi kolená. Uvedomím si, že som na končiaroch hôr, ku ktorých vrcholom som ešte pred malou chvíľou s obdivom dvíhal hlavu dole v údolí. Tunel otvorili v roku 1978 a má iba 842 metrov, ale… je špirálový a cesta sa točivo tiahne z údolia na vrchol končiara. Pohľad z vrchu dolu do údolia je rovnako majestátny ako ten, ktorý som horám venoval pred malou chvíľou zdola.

Následne cesta vedie vrcholom hôr. Mám pocit, že som na vrchole Nórska, čo ešte viac umocňujú pohľady na obrovský ľadovec, ktorý sa tiahne po ľavej strane. Dlhá samota, nádherná zeleň, kde tu zabudnutý dom, nádherné jazerá, nepoškvrnená príroda a kopa skál. Akoby niekto v nebi hral petang a gule hádzal na zem. Ohromujúce. Konečne viem, ako sa cítil Leonardo DiCaprio na prove Titanicu. Pretože aj ja mám v tej chvíli pocit, že I am King Of The Norway (parafrázujem, samozrejme).

Nadchádzajúce klesanie naznačuje, že sa z hôr čoskoro stiahnem späť medzi ľudí. Odrazu sa opäť objavuje železničná trať, tá ktorá spája BergenOslom a v podstate do Vossu lemovala moju cestu. Geilo je to mestečko, ktoré je jasným dôkazom toho, že som dole z hôr a mierim do hlavného mesta. Hagafoss, Gol, Flå, Hønefoss, za ktorým prekvapivo čaká pár metrov štvorprúdovej cesty a Oslo. Je noc, som v cieli a netuším, že na druhý deň ma čaká ešte jedno obrovské prekvapenie… Oslo sa totiž mení na mimoriadne krásne mesto, ale o tom nabudúce.

Mimochodom, domov letím 11. septembra. Od roku 2001 magický dátum, ktorý navždy zmenil svet. Šestnásť rokov som premýšľal, aké to bude, keď niekedy v tento deň budem letieť. Mám byť obozretnejší? Čakajú ma ešte dôslednejšie kontroly? Budú pracovníci na letisku ešte viac v pozore? Je veľmi príjemné zistiť, že napriek tomu, že 11. september toho veľmi veľa zmenil nielen v leteckej doprave, aspoň naoko sa všetko vrátilo do normálu a moja cesta na Slovensko (cez Budapešť) prebiehala absolútne v pohode. Tak nech to tak už ostane.

Pavol Božík